Rím 25. októbra (TK KBS) Keď vo štvrtok pápež František vydal svoju novú encykliku „Dilexit nos“, v ktorej vzdáva úctu Srdcu Ježišovmu, pripojil sa k tradícii, ktorá sa začala pred 350 rokmi v Burgundsku. Všetko sa začalo poverením pre jednu kedysi málo uznávanú, no neskôr veľmi uctievanú rehoľníčku.
„Trpieť a v utrpení milovať, práve na to som sa narodila,“ napísala o sebe Margita Mária Alacoque (1647 – 1690). Už vo veku dvanástich rokov, krátko po prijatí prvého svätého prijímania, bola štyri roky pripútaná na lôžko – až kým sa zázračne neuzdravila. Toto však nebolo jediné zázračné udalosti v živote tejto svätice. Už ako mladá mala božské vízie. Vo veku 23 rokov vstúpila do Rehole Navštívenia Panny Márie. Vízie sa zintenzívnili a jej spolusestry na ňu hľadeli s posmechom – najmä preto, že v nich dostala úlohu kritizovať nedostatky v kláštore.
Ale jej poslanie sa neobmedzilo len na usporiadanie pomerov v jej kláštore. V roku 1673 sa jej zjavil Ježiš osobne a žiadal ju, aby šírila úctu k jeho Božskému Srdcu. Podporu našla u spovedníka sestier, jezuitu Klaudia de la Colombière. Na rozdiel od iných kňazov ju považoval za rozumnú a podporoval ju v jej misii šíriť úctu k Srdcu Ježišovmu.
Aj keď už v ranokresťanskej cirkvi existoval obraz Srdca Ježišovho ako zdroja Cirkvi, úcta k Srdcu Ježišovmu, ako ju uviedla Alacoque, je relatívne novým fenoménom. V prvom tisícročí nehrala úcta k Srdcu v kresťanskej zbožnosti takmer žiadnu úlohu. Až v stredoveku sa objavili podnety od mystikov, ako Mechtilde z Magdeburgu, Gertrúdy z Helfty a Majstra Eckharta, ktorí lásku Boha a Kristove rany a jeho srdce rozpracovali vo svojich spisoch. Rehole ako dominikáni, františkáni a kartuziáni túto zbožnosť šírili. V centre stálo uvažovanie o Srdci Ježišovom ako symbole Božej lásky. Pre Alacoque bol významný predovšetkým myšlienka zmierenia, ktorý bol aj v centre súdobej francúzskej teológie.
Podľa Alacoque mali byť všetky prehrešky kláštora vykúpené, čo sa však nestretlo s nadšením. Dokonca dochádzalo k násilnostiam. Až pod vedením novej predstavenej sa situácia pre Alacoque zlepšila a nakoniec sa stala novicmajsterkou.
Vízie Alacoque rástli – francúzskeho kráľa Ľudovíta XIV. vyzvala, aby celé Francúzsko zasvätil Srdcu Ježišovmu a postavil mu kostol v Paríži. Dvesto rokov neskôr bola na základe tejto vízie posvätená bazilika Sacré-Cœur v Paríži. V 18. a 19. storočí sa úcta k Srdcu Ježišovmu rozšírila po Európe. Pius IX. v roku 1856 zaviedol sviatok Najsvätejšieho Srdca Ježišovho pre celú Cirkev, v roku 1864 vyhlásil Alacoque za blahoslavenú a v roku 1920 bola svätorečená.
„Myslím si, že bude pre nás veľmi prospešné zamyslieť sa nad rôznymi aspektmi Pánovej lásky, ktoré môžu osvetliť cestu obnovy Cirkvi, ale aj prehovoriť k svetu, ktorý, zdá sa, stratil svoje srdce,“ uviedol pápež František, keď oznámil svoju encykliku „Dilexit nos“ („Miloval nás“), venovanú ľudskej a božskej láske Srdca Ježišovho.
Zdroj: KAP/KNA
Spracoval: M. Lipiak
