Vatikán 19. novembra (TK KBS) Mons. Visvaldas Kulbokas v rozhovore pre vatikánske médiá opisuje náročnú každodennú realitu ukrajinského obyvateľstva. Identifikuje tiež oblasti nádeje a solidarity: pomoc dobrovoľníkov v krajine je znamením ľudskosti v temnote konfliktu.
Pri príležitosti tisíc dní od začiatku konfliktu na Ukrajine sa apoštolský nuncius v Kyjeve pre vatikánske médiá zamýšľa nad rozčarovaním zo schopnosti medzinárodných orgánov konflikt vyriešiť a nad dôverou pestovanou prostredníctvom činnosti Cirkvi, ktorá neprestáva vzbudzovať nádej a byť nablízku obyvateľstvu, ktoré príliš dlho trpí ruskou vojenskou agresiou. Rozhovor sa uskutočnil v predvečer masívneho ruského raketového útoku na ukrajinské územie, počas ktorého bolo použitých viac ako 200 rakiet a bezpilotných lietadiel zameraných predovšetkým na infraštruktúru. Okrem škôd na infraštruktúre si útok vyžiadal aj mŕtvych a zranených civilistov.
Mons. Kulbokasi, aby sme ľuďom pomohli pestovať nádej, je potrebné zmierniť ich bolesť tým, že ich budeme sprevádzať pri pochopení tejto skúsenosti. Ako sa tejto úlohy zhostila Cirkev na Ukrajine počas týchto 1000 dní vojny?
Myslím nielen na ľudí žijúcich na územiach pod kontrolou ukrajinskej vlády, ale aj na tých mimo týchto území a najmä na zajatcov. Pomoc týmto ľuďom je veľmi náročná, pretože zostáva len modlitba, tá je jedinou silou. Mám však veľkú vieru, pretože som si vedomý toho, že modlitba dokáže zázraky. Pastieri stoja pri svojich ľuďoch, a to je dar Katolíckej cirkvi a ostatných cirkví a náboženských spoločenstiev. Videl som to napríklad v Chersone, kde som počul príbehy kňazov, ktorí boli pre ľudí prakticky jedinými záchytnými bodmi a za to sú ľudia kňazom veľmi vďační. Takže táto súdržnosť je veľmi dôležitá. Veľmi dôležitá je tiež práca vojenských kaplánov, pretože vojaci často nevedia, či budú na druhý deň nažive, alebo nie, a tam je otázka zmyslu života ešte pálčivejšia. Počul som niekoľko príbehov o dobrovoľníkoch, ktorí vojakom nosia lieky a od ktorých vojaci často počujú: „Ste pre mňa ako Ježiš, pretože ste išli takú diaľku, aby ste mi priviezli lieky“. Je tu teda veľmi silný zmysel pre ľudskosť. A potom samotní vojenskí kapláni, ktorí s vojakmi čo najviac hovoria, im vždy pripomínajú: „Pozrite sa, aj keď prídete o zdravie, o život alebo o členov rodiny, všetko tým nekončí, pretože je tu niekto, kto vás napriek všetkému miluje: a to je Boh“. Povedal by som, že táto nádej pre vojakov má zásadný význam, pretože ťažkostí je naozaj veľa. Ak sa odvoláme na 1000 dní od začiatku rozsiahlej vojny, vidíme, že vojna neustupuje, naopak: v roku 2023 bolo viac mŕtvych ako v roku 2022. Ak budeme hovoriť o tomto roku 2024, je mŕtvych viac ako v roku 2023. Takže rastie, utrpenie sa zväčšuje, a preto je veľmi dôležité, aby tvárou v tvár neistote a strachu existoval zmysel, kresťanský zmysel. Neodvážil by som sa povedať, že sa to Cirkvi darí dokonale, ale každý pastier alebo každý veriaci sa o to snaží podľa svojich síl.
Aký zmysel dávajú ľuďom na Ukrajine dni od začiatku ruskej invázie?
Vojna trvá už tak dlho a je cítiť nedôvera. Nedôvera preto, že vo svete existujú orgány ako OSN, Bezpečnostná rada OSN, ktoré sa ukazujú ako neadekvátne štruktúry, neschopné čokoľvek vyriešiť. A tiež preto, že v Bezpečnostnej rade je niekto, kto je priamo zapojený. Pokiaľ ide o väzňov, ich príbuzní mi vždy hovoria: „Ale aký účinok majú Ženevské konvencie? Môže niekto navštíviť našich väzňov alebo nie?“ Fakty nám hovoria, že nie, dohovory nemožno uplatňovať ani presadzovať. Takže je tu veľmi cítiť sklamanie z toho, ako sa k tejto otázke stavia ľudstvo ako také, samozrejme nielen tu na Ukrajine, ale aj v iných častiach sveta. Takže je tu veľký pocit nedôvery, únavy. Ale nestretávam tu veľa ľudí, ktorí by počítali dni. Skôr to robia v iných krajinách alebo to vidím na spravodajských weboch, ktoré to robia zo štatistických dôvodov. Namiesto toho sme napríklad v Kyjeve zahltení toľkými problémami a často ani nestíhame sledovať, koľko dní alebo mesiacov ubehlo. A táto otázka, aký zmysel môže mať predlžovanie vojny, je veľmi hlboká a kladiem si ju tiež. Osobne mi predlžovanie vojny umožňuje lepšie pochopiť ilúzie, na ktoré sa často spoliehame, teda pominuteľnosť ilúzií. Z ľudského hľadiska však (vojna) nemá žiadny zmysel.
Aká je humanitárna situácia v krajine?Aké sú v tejto chvíli najnaliehavejšie potreby?
Existujú rôzne okruhy potrieb. Napríklad bývalí väzni alebo deti, ktoré sa vracajú do krajiny a potrebujú rodiny alebo zariadenia, ktoré by ich prijali. Takže jednou z otázok je zistiť, ktorá diecéza alebo eparchia, ktorá rehoľná kongregácia má možnosti týchto ľudí prijať. Ďalšou humanitárnou výzvou je koordinácia humanitárnej pomoci, pretože v roku 2024 sa pomoc oproti roku 2022 dramaticky znížila. Boli by potrebné skupiny, ktoré by mohli darcom dodať dôveru k realizácii projektov alebo iniciatív tam, kde sa pomoc znížila. Ďalší aspekt je tento: Niektorí dobrovoľníci z Talianska, z diecézy Como, ktorí spolupracujú s gréckokatolíckym exarchátom v Charkove mi povedali, že v uplynulých dňoch videli, že v oblastiach okolo Charkova je mnoho ľudí, ktorí potrebujú takmer všetko, počnúc drevom na kúrenie až po hygienické potreby, oblečenie na zimu, vodu, potraviny. Podobné problémy vidím aj v Záporožskej oblasti. Viem napríklad, že v Chersonskej oblasti nosia kňazi ľuďom pitnú vodu. V mnohých regiónoch je pitná voda len ťažko dostupným tovarom. Takže je vlastne potrebné od všetkého trochu.
Existujú nejaké aspekty služby Cirkvi, ktoré sa podľa vás v súvislosti s vojnou obzvlášť objavili?
Iste, existujú rôzne aspekty, ktorými sa treba zaoberať. Jedným z nich sme sa dnes zaoberali aj s protestantským pastorom. Hovorili sme o tom, že v kontexte vojny je veľmi dôležité hľadať spôsoby, ako držať pohromade. Nie je možné vyriešiť všetky problémy, ktoré existujú medzi rôznymi denomináciami a spoločenstvami, ale je veľmi dôležité zdôrazniť to, čo nás spája. Ďalším veľmi dôležitým aspektom je, že Cirkev a cirkvi vykonávajú službu svedomia, sú hlasom svedomia. To robia, alebo sa o to aspoň snažia, vojenskí kapláni u veliteľov, pretože existuje spôsob a cesta, ako sa vysporiadať s vojnou: existuje viac ľudský spôsob a menej ľudský spôsob, a vojenskí kapláni sa snažia plniť toto poslanie byť hlasom svedomia. Zdá sa mi, že aj na celosvetovej úrovni sa objavila táto potreba, aby Cirkev bola hlasom svedomia. Pretože vezmime si tých, ktorí sú zodpovední za vojnu: Cirkev samozrejme nemôže nikoho nútiť, ale vždy sa snaží udržiavať minimálny kontakt so všetkými, snaží sa tiež nájsť spôsoby, ako hovoriť, možno nie priamo, ale zrozumiteľne, apelovať práve na svedomie, na naliehavosť zastavenie vojny. Je to samozrejme ťažká úloha, ale je to jedna z hlavných služieb Cirkvi, byť hlasom svedomia, snažiť sa prísť na to, akými slovami apelovať na svedomie. A v tom [Cirkev] pokračuje aj naďalej.
Stretol ste sa s mnohými príbuznými – matkami a otcami, manželkami, deťmi, sestrami a bratmi – vojnových zajatcov a nezvestných osôb. Čo im pomáha neprepadnúť zúfalstvu?
Príbuzní samozrejme potrebujú veľkú duchovnú podporu. Keď sa s nimi stretávam, hovorím im: „Keď sa modlíte za svojich blízkych, alebo ak nie ste veriaci, keď myslíte na svojich blízkych – poznám to z príbehov väzňov, ktorí boli prepustení – modlitba alebo aj samotná myšlienka sa prenesie, dôjde. Počul som príbehy bývalých vojnových zajatcov, ktorí hovorili, že zo zúfalstva alebo kvôli mučeniu, ktorému boli vystavení, uvažovali o samovražde, ale zachránila ich buď myšlienka na Boha, pretože viera často zachraňuje, alebo spomienka na blízkych, na členov rodiny. Vieme, že modlitba alebo myšlienka zasiahne, takpovediac fyzicky, príbuzných a povzbudí ich. Je však zjavne potrebné týchto príbuzných sprevádzať štruktúrovanejším spôsobom. Povedal by som, že zatiaľ nie je dostatočne dobre odvedená práca v sprevádzaní týchto ľudí, pretože je potreba odborníkov, psychológov a často len byť s nimi. Niekedy za mnou prídu rodinní príslušníci väzňov, treba sa len porozprávať, len sa vyrozprávať, to je samozrejme dôležité. Len je ťažké obsiahnuť všetkých, rodinných príslušníkov sú tisíce, pretože väzňov sú tisíce. Existujú aj iniciatívy zo strany Cirkvi, ktoré pripravujú kňazov a dobrovoľníkov Caritas na pomoc týmto ľuďom. Pretože by bolo príliš banálne povedať týmto ľuďom: „Všetko bude v poriadku“. Je potrebné prípravy, dokonca špecifické prípravy, aby sa s nimi dalo hovoriť. Často nie je potrebné nič hovoriť a len mlčky byť vedľa nich.
Vaša excelencia, chceli by ste niečo dodať?
Rád by som dodal, že je vždy veľkou radosťou vidieť skupiny ľudí, ktoré sem stále prichádzajú z rôznych krajín: z Talianska, Poľska, Francúzska, Nemecka. Niekedy prinášajú malú pomoc, pretože sú to jednoduchí ľudia. To skutočne prináša radosť. Osobná blízkosť tiež vytvára určitý kontrast, pretože v masmédiách sa o vojne často hovorí len štatisticky, teda v menej ľudských aspektoch, alebo sa objavujú len chladné komentáre. Na druhej strane návštevy modlitebných skupín alebo dobrovoľníkov vždy prinášajú radosť, pretože dávajú človeku uveriť, že existuje srdce, že existuje ľudskosť, a to už vzbudzuje nádej. Vojna je diabolská aj preto, že chce zabiť dôveru v ľudskosť, hrozí, že zničí dôveru vo všetky medzinárodné štruktúry, vo všetky zväzky krajín, pretože výsledky akoby neboli. Svedectvo dobrovoľníkov a tých, ktorí sem prichádzajú, vytvára kontrast tým, že ukazuje, že existuje srdce, existuje starostlivosť, existuje starosť, existuje ľudskosť. A ja by som chcel využiť túto príležitosť a poďakovať každému z nich za iniciatívy, ktoré uskutočňujú.
Zdroj: VaticanNews, česká redakcia
Preložil: M. Lipiak
