Bratislava 4. decembra (TK KBS) Pred piatimi rokmi, 4. decembra 2019, si Pán k sebe v 94. roku života povolal vladyku Jána Eugena Kočiša, titulárneho abrittského a emeritného pomocného biskupa Apoštolského exarchátu pre gréckokatolíkov v Čechách so sídlom v Prahe. Pohreb sa konal 9. decembra 2019 v Katedrále sv. Jána Krstiteľa v Prešove. Pochovaný je v krypte katedrály.
Takmer pol roka predtým, v júni 2019, vyšla k jeho 93. narodeninám kniha rozhovorov s ním o jeho (ne)obyčajnom živote s názvom V nádeji vzkriesenia. Práve z nej sa mohla aj širšia verejnosť dozvedieť veľa zaujímavých skutočností z jeho života a na ich pozadí aj z pohnutej histórie Gréckokatolíckej cirkvi v bývalom Československu.
Napriek neobyčajne náročnému životu, na čo sa však nikdy nesťažoval, mu Pán doprial dlhý život na tejto zemi. Zaiste aj preto, aby mohol vydať osobné svedectvo o ťažkých časoch pre Gréckokatolícku cirkev v bývalom Československu, ale predovšetkým svedectvo o nádeji na vzkriesenie, ktorá ho neustále sprevádzala. Bol jedným z posledných pamätníkov a nositeľov priamej tradície blahoslaveného biskupa Pavla Petra Gojdiča.
Na konci knihy rozhovorov sa vyjadril: „Iba s Kristom sa dá víťaziť. Všetka činnosť, všetko, čo som robil, všetko, čo sa dialo v mojom živote, bolo v nádeji vzkriesenia. Všetko spočívalo v tom, že príde moment, keď Kristus ukáže svoju moc a lásku. Povzbudením pre mňa bolo aj utrpenie a vernosť našich otcov biskupov Pavla Petra Gojdiča a Vasiľa Hopka. Zažil som na vlastnom živote Božiu moc.“
O svojom živote s pokorou povedal aj tieto hlboké slová: „Ja som bol vždy nástrojom v Božích rukách a cítil som sa, ako keď na vodu položíte korkovú zátku, tá sa drží na hladine a dáva sa unášať vodou. Podobne aj ja. Kto som ja bez Boha? Boh so mnou konal svoje dielo, riadil môj život. Ja som bol vždy len náhradník, ktorého si Boh použil. Som celý život iba ako na záhumní…“
Narodil sa 25. júna 1926 v Pozdišovciach na Zemplíne, pri Michalovciach. Keď mal dva roky, rodina sa presťahovala do obce Vojčice neďaleko Trebišova. V rokoch 1947 – 1950 bol seminaristom v gréckokatolíckom seminári v Prešove. Pri likvidácii Gréckokatolíckej cirkvi v Československu jej ako seminarista, podobne ako všetci ostatní seminaristi, zostal verný. Všetci vtedajší gréckokatolícki seminaristi opustili seminár, ale formácia ku kňazstvu u mnohých z nich pokračovala ďalej v ilegalite. Keďže predstavení o ňom vedeli, že chce byť svätený ako celibátny kňaz, prišlo rozhodnutie biskupa Pavla Petra Gojdiča OSBM, aby spolu s ďalším seminaristom Mikulášom Chanáthom, bol v začínajúcich krušných časoch pre Cirkev vysvätený na kňaza tajne, resp., ako to zdôrazňoval vladyka Kočiš, neverejne, pretože mal k vysviacke súhlas od svojho biskupa. Po určitých peripetiách, keď najprv mala byť vysviacka na jednom, potom na inom mieste, sa nakoniec uskutočnila počas prvej dovolenky z PTP v nemocničnej kaplnke v Rožňave vkladaním rúk biskupa Róberta Pobožného. Bolo to večer 1. januára 1951. Na druhý deň ráno biskup Pobožný vysvätil tajne na biskupa pátra Hnilicu. „Moje svätenie za takýchto okolností bola veľká nezaslúžená milosť. Bola to jednoducho Božia vôľa,“ hovoril vladyka.
Primičnú svätú liturgiu mal druhý deň ráno asi o štvrtej hodine v dome u známych v Trebišove. Primičná „hostina“ vyzerala tak, že po liturgii vypil šálku kávy, zjedol krajec koláča a utekal na rýchlik do PTP. Pétepákom bol od septembra 1950 do 31. decembra 1953, a to na viacerých miestach v Čechách. Po návrate sa zamestnal v pekárni vo Vranove nad Topľou, odkiaľ tajne vykonával kňazskú službu na rôznych miestach. Od júla 1955 do 7. februára 1958 sa ukrýval, z toho najdlhšie, dvadsaťdva mesiacov, v obci Ložín. Niekoľko mesiacov napr. aj v kukuričnom poli. Po večeroch a v noci tajne vykonával kňazskú službu. 7. februára 1958 ho chytili, keď tajne vyučoval náboženstvo deti v Dúbravke na Zemplíne.
Po niekoľkých súdnych pojednávaniach bol odsúdený na štyri roky, z ktorých vďaka amnestii odsedel dva roky. Zároveň stratil občianske práva a mal zákaz pobytu v Prešovskom a Košickom kraji na päť rokov. Počas vyšetrovania bol vo väzeniach v Prešove, Ilave, Hradci Králové, v Prahe Ruzynĕ a na Pankráci. Ako väzeň potom pracoval na šachte v Rtynĕ v Podkrkonoší. 7. februára 1960 bol z väzenia prepustený. Následne osem rokov až do roku 1968 pracoval ako robotník v Plynostave Pardubice. Odtiaľ pravidelne cestoval na východné Slovensko, kde tajne vykonával kňazskú službu na rôznych miestach.
Tretieho decembra 1967 prijal tajne biskupskú vysviacku v Brne z rúk tajného biskupa Felixa Davídka ako prvý jeho svätenec. V podzemnej cirkvi potom vysvätil jedného biskupa a niekoľkých kňazov. V mesiacoch máj až júl 1968 bol osobným tajomníkom internovaného biskupa Vasiľa Hopka v Oseku. Po obnovení Gréckokatolíckej cirkvi bol takmer rok správcom farnosti v Klenove pri Prešove a potom dvadsaťjeden rokov a tri mesiace ceremoniárom a aktuárom na Gréckokatolíckom ordinariáte a potom biskupstve v Prešove. Odtiaľ kňazsky vypomáhal v mnohých farnostiach, pretože po osemnásťročnom zákaze Gréckokatolíckej cirkvi (1950 – 1968) bol nedostatok kňazov a mnohí z tých, ktorí sa vrátili do pastorácie, spravovali aj niekoľko farností a mali podlomené zdravie dlhoročným väznením a vyhnanstvom.
V rokoch 1990 až 1993 bol správcom farnosti v Ďurďoši a od januára 1993 do marca 1996 riaditeľom novozriadeného gréckokatolíckeho biskupského vikariátu v Prahe. Po zriadení Apoštolského exarchátu pre gréckokatolíkov v Čechách v Prahe v roku 1996 sa stal generálnym vikárom, ktorým bol do apríla 2003. O rok na to, 24. apríla 2004, Svätá Stolica zverejnila biskupské svätenie Mons. Jána Eugena Kočiša a bol pápežom Jánom Pavlom II. vymenovaný za titulárneho abrittského biskupa a za pomocného biskupa pre Pražský apoštolský exarchát. To už mal takmer 78 rokov. 15. mája 2004 prijal v Katedrále sv. Klementa v Prahe biskupskú vysviacku sub conditione.
Siedmeho októbra 2006 pápež Benedikt XVI. prijal odstúpenie vladyku Jána Eugena Kočiša z aktívnej služby z dôvodu veku, keď mal už 80 rokov. Od roku 2010 býval v Prešove na Gréckokatolíckom arcibiskupskom úrade a vtedajší prešovský arcibiskup metropolita Ján Babjak SJ ho rád pozýval, aby s ním šiel na rôzne slávenia po celej archieparchii. Neskôr bol od roku 2012 zo zdravotných dôvodov umiestnený v Dome sv. Kozmu a Damiána v Prešove. Takmer do konca svojho života slávil každý deň svätú liturgiu a do konca života mal jasnú myseľ. Bol to výnimočný človek. Z rozhovorov s ním je vidieť, čo všetko zažil.
Vladyka Ladislav Hučko, pražský apoštolský exarcha, sa o ňom vyjadril: „Bol vždy verný Bohu, Cirkvi, Svätému Otcovi. Nikdy nezaváhal. Vždy bol tým, ktorý bol v pozadí, predchodcom, ktorý pomáhal. Verný a skromný syn Cirkvi, horlivý robotník vo vinici Pánovej. Dôraz kládol na osobný vzťah s ľuďmi.“
Vladyka Ján Babjak, emeritný arcibiskup, ešte ako prešovský metropolita o ňom povedal, že bol „živou encyklopédiou, pretože toho veľmi veľa prežil. Bol k dispozícii Božiemu ľudu, chodil po mnohých farnostiach, všade nezištne pomáhal.“ A ja len dodávam, že som s ním rád trávil mnohé chvíle pri našich rozhovoroch a som mu vďačný za príklad jeho života viery a lásky k Bohu a Cirkvi, života verného Kristovho kňaza a biskupa. Večná mu pamiatka a blažený pokoj, píše na stránke Prešovskej archieparchie Ľubomír Petrík.
