Vatikán 7. decembra (VaticanNews) „Pán vás pozýva, aby ste boli svedkami bratstva, tvorcami spoločenstva a budovateľmi jednoty,“ povedal Svätý Otec František vo svojej homílii v Bazilike svätého Petra pri príležitosti riadneho verejného konzistória pre kreovanie nových kardinálov.

PLNÉ ZNENIE homílie pápeža Františka
Riadne verejné Konzistórium na kreovanie nových kardinálov (7. decembra 2024)

Zamyslime sa trochu nad týmto príbehom: Ježiš vystupuje do Jeruzalema. Jeho výstup nie je výstupom k sláve tohto sveta, ale k sláve Božej, čo zahŕňa zostup do priepasti smrti. Vo Svätom meste totiž zomrie na kríži, aby nám nanovo dal život. Jakub a Ján, ktorí si namiesto toho predstavujú iný osud pre svojho Učiteľa, však vyslovujú svoju prosbu a žiadajú ho o dve čestné miesta: „Daj, aby sme sedeli v tvojej sláve jeden po tvojej pravici a druhý po ľavici“ (Mk 10, 37).

Evanjelium zdôrazňuje tento dramatický kontrast: zatiaľ čo Ježiš je na namáhavej ceste do kopca, ktorá ho privedie na Kalváriu, učeníci myslia na cestu víťazného Mesiáša, ktorá je rovná a ide z kopca. Nesmieme sa nad tým pohoršovať, ale pokorne si uvedomiť, že – citujúc Manzoniho – „takto vzniká tento zmätok v ľudskom srdci“ (I promessi sposi, kap. 10).

To sa môže stať aj nám: že naše srdce zablúdi, keď sa nechá oslepiť pôvabom prestíže, zvodom moci, až príliš ľudským nadšením pre nášho Pána. Preto je dôležité pozrieť sa do svojho vnútra, postaviť sa s pokorou pred Boha a s úprimnosťou pred seba samého a spýtať sa: kam smeruje moje srdce? Ktorým smerom sa uberá? Nejdem snáď nesprávnym smerom? Takto nás napomína svätý Augustín: „Prečo sa vydávate na opustené cesty? Vráťte sa zo svojich potuliek, ktoré vás zaviedli na scestie; vráťte sa! Kam? K Pánovi. Ale je ešte skoro: najprv sa vráť k svojmu srdcu [...]. Vráť sa, vráť sa k srdcu, [...] lebo tam sa nachádza Boží obraz; vo vnútri človeka prebýva Kristus, vo svojom vnútri sa obnovuješ podľa Božieho obrazu“ (Komentár k Jánovmu evanjeliu, 18, 10).

Vrátiť sa k srdcu, aby sme sa vrátili na tú istú cestu ako Ježiš, to je to, čo potrebujeme. A dnes, najmä vám, drahí bratia, ktorí prijímate kardinálsku hodnosť, by som chcel povedať: dbajte na to, aby ste išli Ježišovou cestou. Čo to znamená?

Ísť Ježišovou cestou znamená predovšetkým vrátiť sa k nemu a postaviť ho do centra všetkého. V duchovnom živote, rovnako ako v pastorácii, niekedy riskujeme, že sa zameriavame na obrysy a zabúdame na to podstatné. Príliš často druhoradé veci nahrádzajú to, čo je nevyhnutné, vonkajšie veci prevažujú nad tým, čo je skutočne dôležité, ponárame sa do aktivít, ktoré považujeme za naliehavé, bez toho, aby sme sa dostali k podstate. Namiesto toho sa vždy musíme vrátiť do centra, znovu získať základ, zbaviť sa toho, čo je nadbytočné, aby sme si obliekli Krista (porov. Rim 13, 14). To nám pripomína aj slovo „pánt“, ktoré označuje kolík, na ktorý sa nasadzuje krídlo dverí: je to pevný bod opory, podpery. Tu, milí bratia: Ježiš je základným oporným bodom, ťažiskom našej služby, „kardinálnym bodom“, ktorý usmerňuje celý náš život.

Ísť Ježišovou cestou znamená aj pestovať nadšenie zo stretnutia. Ježiš sa nikdy nevydáva na cestu sám; jeho puto s Otcom ho neizoluje od udalostí a bolesti sveta. Naopak, prišiel práve preto, aby liečil ľudské rany a uľahčil ťažobe srdca, aby odstránil balvany hriechu a zlomil reťaze otroctva. A tak sa Pán na svojej ceste stretáva s tvárami ľudí poznačených utrpením, stáva sa blízkym tým, ktorí stratili nádej, dvíha tých, ktorí padli, uzdravuje chorých. Ježišove cesty sú plné tvárí a príbehov, a keď nimi prechádza, utiera slzy plačúcich, „uzdravuje skľúčených srdcom a obväzuje ich rany“ (Ž 147, 3).

Dobrodružstvo cesty, radosť zo stretnutia s druhými, starostlivosť o tých najkrehkejších: to musí oživovať vašu kardinálsku službu. Ako hovorieval jeden velikán talianskeho kléru, don Primo Mazzolari: „Cirkev začala na cestách, a na cestách sveta Cirkev pokračuje. Nie je potrebné pri vstupe klopať na dvere alebo stáť v predsieni. Kráčajte a nájdete ju, kráčajte a ona bude pri vás, kráčajte a budete v Cirkvi“ (Tempo di credere, Bologna 2010, 80 – 81). Nezabúdajme, že nehybnosť ničí srdce a nehybnosť je prvá, ktorá sa kazí.

Ísť Ježišovou cestou znamená napokon byť budovateľmi spoločenstva a jednoty. Kým v skupine učeníkov červ súperenia ničí jednotu, cesta, po ktorej kráča Ježiš, ho vedie na Kalváriu. A na kríži plní poslanie, ktoré mu bolo zverené: aby sa nikto nestratil (porov. Jn 6, 39), aby sa konečne zrútil múr nepriateľstva (porov. Ef 2, 14) a aby sme všetci objavili, že sme deťmi toho istého Otca a bratmi a sestrami medzi sebou. Preto Pán, upierajúc svoj pohľad na vás, ktorí pochádzate z rôznych dejín a kultúr a predstavujete katolicitu Cirkvi, vás vyzýva, aby ste boli svedkami bratstva, remeselníkmi spoločenstva a budovateľmi jednoty. Tá je vašim poslaním.

Práve pri rozhovore so skupinou novovymenovaných kardinálov veľký Pavol VI. povedal, že podobne ako učeníci niekedy podľahneme pokušeniu rozdeliť sa, avšak „pravých Kristových učeníkov spoznáme práve v zápale vloženom do hľadania jednoty“. A Svätý Otec dodal: „Želáme si, aby sa všetci cítili v cirkevnej rodine dobre, bez zábran či izolovanosti, ktoré by škodili jednote v láske, a aby sme sa neusilovali o prevahu jedných na úkor druhých. [...] Musíme pracovať, modliť sa, trpieť, bojovať, aby sme vydávali svedectvo o zmŕtvychvstalom Kristovi“ (Príhovor pri príležitosti konzistória, 27. júna 1977).

Oživení týmto duchom, drahí bratia, urobíte niečo iné; podľa Ježišových slov, ktorý, hovoriac o rozkladnej konkurencii tohto sveta, hovorí učeníkom: „Ale medzi vami to tak nebude“ (Mk 10, 43). A akoby hovoril: Poďte za mnou, po mojej ceste, a budete iní; nasledujte ma a budete žiarivým znamením v spoločnosti posadnutej vzhľadom a honbou za prvými miestami. „Nech to tak medzi vami nie je“, opakuje Ježiš: milujte sa navzájom bratskou láskou a slúžte si navzájom, buďte služobníkmi evanjelia.

Drahí bratia a sestry, po Ježišovej ceste kráčajme spoločne. Kráčajme s pokorou, kráčajme s úžasom, kráčajme s radosťou.

Preklad Andrej Klapka, Martin Jarábek