Vatikán 9. mája (VaticanNews) Kresťanská viera je niekedy považovaná za niečo absurdné a veriaci sú vysmievaní a prenasledovaní. Je to však svet, ktorý nám bol zverený a voči ktorému máme svedčiť o radostnej viere v Ježiša Spasiteľa – povedal Lev XIV. v prvej homílii po zvolení za pápeža. Pripomenul, že nedostatok viery vedie dnes k mnohým ľudským drámam.

Zdroj: VaticanNews

HOMÍLIA SVÄTÉHO OTCA
Omša s kardinálmi voličmi, Sixtínska kaplnka, 9. mája 2025

Začnem slovom po anglicky a zvyšok bude po taliansky.

Ale chcem zopakovať slová z responzóriového žalmu: „Novú pieseň zaspievam Pánovi, lebo vykonal divy zázračné.“
A naozaj, nielen so mnou, ale so všetkými nami.

Bratia kardináli, keď dnes ráno slávime svätú omšu, pozývam vás zamyslieť sa nad divmi, ktoré Pán urobil, nad požehnaniami, ktoré naďalej vylieva na nás všetkých skrze Petrove poslanie.

Vy ste ma povolali niesť tento kríž a byť požehnaný týmto poslaním, a viem, že sa môžem spoľahnúť na každého jedného z vás, že pôjdete so mnou, keď budeme ako Cirkev, ako spoločenstvo Ježišových priateľov, ako veriaci, ohlasovať radostnú zvesť, ohlasovať evanjelium.

Odtiaľto po taliansky.

„Ty si Mesiáš, Syn živého Boha“ (Mt 16, 16). Týmito slovami Peter, ktorého sa Učiteľ spolu s ostatnými učeníkmi pýta na vieru v neho, vyjadruje v skratke poklad, ktorý Cirkev už dvetisíc rokov, prostredníctvom apoštolskej postupnosti, opatruje, prehlbuje a odovzdáva ďalej.

Ježiš je Mesiáš, Syn živého Boha – teda jediný Spasiteľ a ten, ktorý nám zjavuje tvár Otca.

V ňom sa nám Boh, aby sa priblížil k ľuďom a stal sa im prístupným, zjavil v dôverčivom pohľade dieťaťa, v živom intelekte mladého človeka, v zrelých črtách muža (porov. II. vatikánsky koncil, pastorálna konštitúcia Gaudium et spes, 22), až sa po zmŕtvychvstaní ukázal svojim s osláveným telom. Tak nám ukázal vzor svätej ľudskosti, ktorý môžeme všetci napodobňovať, a zároveň prisľúbil večný osud, ktorý presahuje všetky naše obmedzenia a schopnosti.

Peter vo svojej odpovedi vystihuje oboje: Boží dar aj cestu, ktorou sa máme dať týmto darom premieňať – nerozlučné rozmery spásy, ktoré boli zverené Cirkvi, aby ich ohlasovala na dobro ľudstva. Zverené nám, vyvoleným Ním ešte pred naším zrodením v matkinom lone (porov. Jer 1, 5), znovuzrodeným vo vode krstu a – napriek našim obmedzeniam a bez našej zásluhy – privedeným sem a odtiaľto poslaným, aby evanjelium bolo ohlasované všetkému stvoreniu (porov. Mk 16, 15).

Boh zvlášť zveruje tento poklad mne, keď ma vaším hlasovaním povolal stať sa nástupcom Prvého z apoštolov, aby som, s jeho pomocou, bol jeho verným správcom (porov. 1 Kor 4, 2) v prospech celého tajomného Tela Cirkvi. Aby bola čoraz viac mestom postaveným na vrchu (porov. Zjv 21, 10), archou spásy, ktorá sa plaví vlnami dejín, majákom, čo osvetľuje noci tohto sveta. A to nie ani tak pre nádheru svojich štruktúr či veľkoleposť svojich stavieb – ako sú napríklad tieto monumenty, v ktorých sa nachádzame –, ale vďaka svätosti svojich členov, toho „ľudu, ktorý si Boh získal, aby zvestoval obdivuhodné skutky toho, čo nás povolal z temnoty do svojho obdivuhodného svetla“ (1 Pt 2, 9).

No na začiatku rozhovoru, v ktorom Peter vyznáva svoju vieru, je ešte jedna otázka: „Za koho pokladajú ľudia Syna človeka?“ (Mt 16,13). Nejde o banálnu otázku – naopak, týka sa dôležitého aspektu nášho poslania: reality, v ktorej žijeme, s jej hranicami i potenciálom, jej otázkami a presvedčeniami.

„Za koho pokladajú ľudia Syna človeka?“ (Mt 16,13). Pri tejto scéne, nad ktorou uvažujeme, môžeme nájsť dve možné odpovede, ktoré predstavujú dva odlišné postoje.

Prvá je odpoveď sveta. Evanjelista Matúš zdôrazňuje, že rozhovor medzi Ježišom a jeho učeníkmi o tom, kým je, sa odohráva v krásnom meste Cézarea Filipova, bohatom na luxusné paláce, zasadenom do nádherného prírodného prostredia na úpätí Hermonu, ale zároveň sídle krutých mocenských kruhov a miestom zrady a nevernosti. Tento obraz nám hovorí o svete, ktorý Ježiša považuje za úplne bezvýznamnú osobu, nanajvýš za kurióznu postavu, ktorá môže udivovať svojím nezvyčajným spôsobom rozprávania a konania. A tak, keď sa jeho prítomnosť stane nepríjemnou pre požiadavky čestnosti a morálne nároky, ktoré prináša, tento „svet“ ho bez váhania odmietne a odstráni.

Potom je tu druhá možná odpoveď na Ježišovu otázku: odpoveď jednoduchých ľudí. Pre nich Nazaretský nie je „šarlatán“, ale spravodlivý muž, odvážny, ten, čo dobre hovorí a hlása správne veci – ako iní veľkí proroci v dejinách Izraela. Preto ho nasledujú – aspoň dovtedy, kým to pre nich nie je príliš rizikové alebo nepohodlné. Ale považujú ho iba za človeka – a preto ho v čase nebezpečenstva, počas utrpenia, aj oni opúšťajú a odchádzajú sklamaní.

Tieto dva postoje sú prekvapivo aktuálne. Stelesňujú totiž názory, ktoré aj dnes – hoci možno inými slovami, ale s rovnakým obsahom – často počuť z úst mnohých mužov a žien našich čias.

Aj dnes existujú prostredia, kde sa kresťanská viera považuje za niečo absurdné, pre slabých a málo inteligentných ľudí. Kde sa jej dávajú prednosť iné istoty: technológia, peniaze, úspech, moc a pôžitok.

Sú to prostredia, v ktorých nie je ľahké vydávať svedectvo o evanjeliu, kde je veriaci zosmiešňovaný, prenasledovaný, opovrhovaný alebo nanajvýš tolerovaný a poľutovaniahodný. No práve preto sú to miesta, kde je ohlasovanie evanjelia najnaliehavejšie, lebo nedostatok viery často vedie k tragédiám, ako je strata zmyslu života, zabudnutie na milosrdenstvo, porušovanie ľudskej dôstojnosti v jej najdramatickejších podobách, kríza rodiny a mnohé ďalšie rany, ktorými naša spoločnosť trpí.

Aj dnes sa nájdu prostredia, kde si Ježiša síce cenia ako človeka, no redukujú ho iba na akéhosi charizmatického lídra alebo superčloveka – a to nielen medzi neveriacimi, ale aj medzi mnohými pokrstenými, ktorí tak v skutočnosti žijú v praktickom ateizme.

Toto je svet, ktorý nám bol zverený. A práve v ňom – ako nás to neraz učil pápež František – sme povolaní vydávať radostné svedectvo o viere v Krista Spasiteľa. Preto je aj pre nás nevyhnutné opakovať: „Ty si Mesiáš, Syn živého Boha“ (Mt 16, 16).
Nezriedka tak máme konať najprv vo svojom osobnom vzťahu s ním, v každodennom úsilí o obrátenie. No aj ako Cirkev – žijúc spoločne svoje príslušenstvo k Pánovi a prinášajúc všetkým radostnú zvesť (porov. II. vatikánsky koncil, dogmatická konštitúcia Lumen gentium, 1).

Hovorím to predovšetkým sebe ako Petrov nástupca na začiatku svojho poslania rímskeho biskupa – Cirkvi, ktorá je v Ríme, povolanej predsedať v láske celej všeobecnej Cirkvi, podľa známeho vyjadrenia svätého Ignáca Antiochijského (porov. List Rimanom, Pozdrav). Ten, keď ho v putách viedli do tohto mesta, kde mal podstúpiť obetu, písal kresťanom, ktorí tu žili: „Vtedy budem naozaj Kristovým učeníkom, keď svet už neuvidí moje telo“ (Rim, 4, 1). Odkazoval na to, že ho v aréne roztrhajú divé šelmy – a tak sa aj stalo –, no jeho slová pripomínajú vo všeobecnosti nevyhnutný záväzok každého, kto v Cirkvi vykonáva službu autority: zmiznúť, aby ostal Kristus, stať sa malým, aby bol On poznaný a oslávený (porov. Jn 3,30), darovať sa až do krajnosti, aby nikomu nechýbala príležitosť spoznať ho a milovať.

Nech mi Boh dá túto milosť – dnes i vždy – s pomocou nežnej príhovornej lásky Márie, Matky Cirkvi.

Preklad Martin Jarábek