Vatikán 2. júla (TK KBS) Slávne dielo španielskeho maliara Francisca Goyu s názvom „Spiaci rozum rodí príšery“ najlepšie vystihuje obavy, ktoré zazneli v prejave Leva XIV. počas plenárneho zasadnutia Roaco (Združenie pre pomoc východným cirkvám) 26. júna.
O tom je presvedčený kardinál Claudio Gugerotti, prefekt Dikastéria pre východné cirkvi a predseda Roaco, ktorý v rozhovore pre „L’Osservatore Romano“ zdôrazňuje, že slová pápeža sú programové a veľmi intenzívne a vyjadrujú hlboké rozhorčenie nad všetkým, čo sa vo svete deje.
„Máme pocit, že ľudia strácajú to, čo z hľadiska myslenia vybudovali počas stáročí: slobodu, ľudské práva, medzinárodné a humanitárne práva. Zdá sa, že všetko mizne, a pápež to jasne hovorí.“
Tak sa prejavuje spánok rozumu, ktorý rodí desivé príšery, dodáva prefekt: „Ľudstvo nečinne prizerá svojej vlastnej skaze. Ozývajú sa síce niektoré hlasy, ale politika pokračuje svojou cestou. Treba však povedať, že už nejde o politiku ľudu, ale o politiku elity: ľudí, ktorí si prisvojili právo vládnuť nad pravidlami.“
Pápežova reč, vysvetľuje kardinál Gugerotti, ponúka možnosť pochopiť, že v súčasnosti nestačia povrchné argumenty a krátkozraké perspektívy, keď ľudstvo nie je schopné hlbokého uvažovania:
„Ľudia bezmocne prizerajú skaze, ktorá sa šíri ako požiar. A keď sa mocným vyčíta porušovanie medzinárodného a humanitárneho práva, nereagujú, akoby hovorili: to ma nezaujíma. Ako teda môžeme uvažovať o dialógu?“
V tejto situácii nekomunikovateľnosti sa nachádza aj kresťanský Východ, ktorý je zo svojej podstaty krajinou mučeníkov. „A vždy bol,“ potvrdzuje kardinál Gugerotti. „Je to krajina mučeníkov, ktorá je aj naďalej korisťou mučeníctva. Tento systém násilia núti kresťanov utekať, fakticky ich vylučuje z ich krajiny, a pritom práve oni sú jedným z kultúrnych, sociálnych a politických základov týchto krajín.“
Kardinála Gugerottiho trápia aj ďalšie otázky: ako dlho ešte bude toto mučeníctvo trvať? Ako dlho ešte budeme bezmocne prizerať zabíjaniu modliacich sa ľudí? Je toto bezhraničné násilie len výsledkom náboženského fundamentalizmu, alebo skrýva politický cieľ?
„Podľahli sme ilúzii,“ hovorí, „že s koncom sovietskych perzekúcií získajú kresťania pokojné miesto na život. Ale nie je to tak. Títo kresťania majú pocit, že nie sú vo svojej vlastnej krajine vítaní, tolerovaní.“
Kardinál Gugerotti vidí na obzore nebezpečenstvo zániku kresťanstva. Prítomnosť východných cirkví je pritom veľmi stará, stojí najbližšie k počiatkom kresťanstva: „Hrozí, že stratíme poklad v podobe otcov cirkvi, hymnov, modlitieb, tradícií. A tie nemožno nahradiť: v Kristovom tele zostane prázdnota, ale prázdnota bude aj v kultúre ľudstva.“
V súlade s myšlienkami Leva XIV. preto Gugerotti vyzýva svet, aby sa prebudil a znovu oživil rozum, ktorý už príliš dlho spí.
„Nemôžeme sa už ďalej zaoberať svojimi malými mocenskými bojmi, nemôžeme ďalej manipulovať históriou, aby sme dosiahli všetko, čo chceme. Zo všetkých menšín je kresťanská menšina najviac zabudnutá, najviac ohrozená smrťou. Napriek tomu je medzi týmito veriacimi nádej stále živá, na rozdiel od nás, ktorí ich pozorujeme z vonku.“
Napriek vojnám a útlaku, násiliu a bolesti sa Roaco neúnavne snaží vytvárať malé oázy nádeje, kde je to možné, a rozvíjať ekumenický dialóg.
Tento rozmer má štrukturálny význam, pretože, ako tvrdí kardinál, prefekt vatikánskeho dikastéria pre východné cirkvi, jeho cieľom je „odstrániť pohoršenie z rozdelenia kresťanstva. A historická solidarita, ktorá sa dnes z nutnosti rozvíja medzi cirkvami, je jasnou výzvou k jednote, ktorej sme sa zatiaľ nepodarilo dosiahnuť prostredníctvom teologickej reflexie“. V podstate ide o ekumenizmus pomoci a lásky.
Zdroj: VaticanNews, česká redakcia
