Turecko 30. novembra (VaticanNews) Na Prvú adventnú nedeľu slávil pápež Lev XIV. svätú omšu vo Volkswagen Arene v Istanbule počas apoštolskej cesty do Turecka a Libanonu, spojenej s púťou do İzniku pri 1700. výročí Prvého nicejského koncilu. Vo svojej homílii zdôraznil, že Cirkev je „vrchom pevne postaveným na vrchole hôr“, povolaným vyžarovať svetlo svätosti a nádeje, a veriacich povzbudil, aby v adventnom čase budovali „tri mosty“ jednoty: vnútri Cirkvi, v ekumenických vzťahoch a v dialógu s veriacimi iných náboženstiev.
Homília Svätého Otca
Svätá omša na Prvú adventnú nedeľu Istanbul – Volkswagen Arena (29. november 2025)
Drahí bratia a sestry, slávime túto svätú omšu v predvečer sviatku, keď si Cirkev pripomína svätého Ondreja, apoštola a patróna tejto krajiny. Zároveň vstupujeme do Adventu, aby sme sa pripravili znova prežiť na Vianoce tajomstvo Ježiša, Božieho Syna, „splodeného, nie stvoreného, jednej podstaty s Otcom“ (Nicejsko-carihradské vyznanie viery), ako to pred 1700 rokmi slávnostne vyhlásili Otcovia zhromaždení na koncile v Nicei.
V tomto kontexte nám liturgia ponúka v prvom čítaní (porov. Iz 2, 1 – 5) jednu z najkrajších stránok knihy proroka Izaiáša, v ktorej zaznieva pozvanie adresované všetkým národom vystúpiť na vrch Pána (porov. v. 3), na miesto svetla a pokoja. Chcel by som teda, aby sme sa zamysleli nad tým, čo znamená byť Cirkvou, a pristavili sa pri niektorých obrazoch tohto textu.
Prvým je obraz „vrchu vyneseného nad všetky vrchy“ (porov. Iz 2, 2). Pripomína nám, že ovocie Božieho pôsobenia v našom živote nie je darom len pre nás, ale pre všetkých. Krása Siona, mesta na vrchu, symbolu spoločenstva znovuzrodeného vo vernosti, sa stáva znamením svetla pre mužov a ženy každého pôvodu a pripomína nám, že radosť z dobra je nákazlivá. Nachádzame to potvrdené v životoch mnohých svätých. Svätý Peter sa stretol s Ježišom vďaka nadšeniu svojho brata Ondreja (porov. Jn 1, 40 – 42), ktorý sa spolu s apoštolom Jánom nechal k Pánovi priviesť horlivosťou Jána Krstiteľa. Svätý Augustín sa po mnohých rokoch dostal ku Kristovi vďaka vrúcnej kázni svätého Ambróza – a podobných príbehov je mnoho.
Je to pre nás pozvanie, aby sme vo viere obnovili silu nášho svedectva. Svätý Ján Zlatoústy, veľký pastier tejto Cirkvi, hovoril o príťažlivosti svätosti ako o znamení výrečnejšom než mnohé zázraky. Hovorieval: „Zázrak sa stane a pominie, ale kresťanský život zostáva a neustále buduje“ (Komentár k Evanjeliu podľa Matúša, 43, 5). A dodával: „Dajme pozor na seba, aby sme boli osožní aj druhým“ (tamže). Drahí, ak chceme byť skutočnou pomocou pre ľudí, ktorých stretávame, dajme pozor na seba, ako nám to odporúča Evanjelium (porov. Mt 24, 42): pestujme svoju vieru modlitbou a sviatosťami, žime ju dôsledne v láske, odhoďme – ako nás vyzýva svätý Pavol v druhom čítaní – skutky tmy a oblečme si zbroj svetla (porov. Rim 13, 12). Pán, ktorého očakávame v sláve na konci časov, prichádza každý deň a klope na naše dvere. Buďme pripravení (porov. Mt 24, 44) úprimnou snahou žiť v dobrote, ako nás to učia mnohé príklady svätosti, ktorými je bohatá história tejto krajiny.
Druhým obrazom z proroka Izaiáša je svet, v ktorom vládne pokoj. Prorok ho opisuje takto: „Takže si z mečov ukujú radlá, zo svojich kopijí viničné nože. Národ proti národu nezdvihne meč a nebudú sa viac priúčať boju“ (Iz 2, 4). Ako naliehavo dnes počujeme toto volanie! Aká veľká je potreba pokoja, jednoty a zmierenia okolo nás, v nás i medzi nami! Ako môžeme prispieť k odpovedi na túto túžbu?
Pomôcť nám môže „logo“ tejto cesty, v ktorom je jedným zo zvolených symbolov most. Tento obraz nám môže pripomenúť aj slávny mostný komplex v tomto meste, ktorý spája dva kontinenty – Áziu a Európu – preklenujúc úžinu Bosporu. Postupne k nemu pribudli ďalšie dva mosty, a tak sú dnes tri body spojenia medzi oboma brehmi. Tri veľké stavby komunikácie, výmeny a stretnutia: na pohľad monumentálne, no predsa také malé a krehké v porovnaní s nesmiernymi brehmi, ktoré spájajú.
Ich trojnásobné vystieranie cez úžinu nás privádza k dôležitosti našej spoločnej snahy o jednotu na troch úrovniach: vnútri spoločenstva, v ekumenických vzťahoch s veriacimi iných kresťanských cirkví a v stretnutí s bratmi a sestrami patriacimi k iným náboženstvám. Starať sa o tieto tri mosty, posilňovať ich a rozširovať všetkými možnými spôsobmi, je súčasťou nášho povolania byť mestom postaveným na vrchu (porov. Mt 5, 14 – 16).
Prvý zväzok jednoty sa týka života tejto Cirkvi. V nej sú prítomné štyri rôzne liturgické tradície – latinská, arménska, chaldejská a sýrska –, z ktorých každá prináša vlastné duchovné, historické a cirkevné bohatstvo. Ich vzájomné zdieľanie môže svojím spôsobom ukázať jeden z najkrajších rysov tváre Kristovej Nevesty: katolicitu, ktorá spája. Jednota, ktorá sa buduje okolo oltára, je Božím darom a ako taká je pevná a neporaziteľná, lebo je dielom jeho milosti.
Zároveň jej uskutočnenie v dejinách závisí od nás a od nášho úsilia. Preto – podobne ako mosty ponad Bospor – vyžaduje starostlivosť, pozornosť a „údržbu“, aby ju čas a skúšky neoslabili a aby jej základy zostali pevné. S pohľadom upreným k vrchu prisľúbenia, obrazu nebeského Jeruzalema, ktorý je našou matkou a cieľom (porov. Gal 4, 26), vložme všetko úsilie do pestovania a posilňovania väzieb, ktoré nás spájajú, aby sme sa vzájomne obohacovali a boli pred svetom dôveryhodným znamením všeobecnej a nekonečnej lásky Pána.
Druhým putom jednoty, ktoré nám naznačuje táto liturgia, je puto ekumenické. Dosvedčuje ho aj účasť predstaviteľov iných kresťanských cirkví, ktorých srdečne pozdravujem. Tá istá viera v Spasiteľa nás spája nielen medzi sebou, ale aj so všetkými bratmi a sestrami patriacimi k iným kresťanským spoločenstvám. Zakúsili sme to včera pri modlitbe v İzniku. Aj toto je cesta, po ktorej spolu kráčame už dlhý čas, a ktorej veľkým podporovateľom a svedkom bol svätý Ján XXIII., pevne spätý s touto krajinou vzájomnou láskou. Preto, keď prosíme slovami pápeža Jána, aby „sa naplnilo veľké tajomstvo tej jednoty, o ktorú Kristus Ježiš s najvrúcnejšími modlitbami prosil nebeského Otca v predvečer svojho obetovania“ (Príhovor pri otvorení Druhého vatikánskeho koncilu, 11. októbra 1962, 8.2), obnovujeme dnes svoje „áno“ pre jednotu, „aby všetci boli jedno“ (Jn 17, 21), ut unum sint.
Tretím putom, na ktoré nás upozorňuje Božie slovo, je puto s príslušníkmi nekresťanských náboženstiev. Žijeme vo svete, kde sa náboženstvo veľmi často zneužíva na ospravedlňovanie vojen a ukrutností. My však vieme – ako potvrdzuje Druhý vatikánsky koncil –, že „postoj človeka k Bohu Otcovi a jeho postoj k iným ľuďom, svojim bratom, sú tak úzko spojené, že Písmo hovorí: ‚Kto nemiluje, nepoznal Boha‘ (1 Jn 4, 8)“ (Nostra aetate, 5). Preto chceme kráčať spolu, vážiť si to, čo nás spája, búrať múry predsudkov a nedôvery, podporovať vzájomné poznanie a úctu, aby sme všetkým priniesli silné posolstvo nádeje a pozvanie stať sa „tvorcami pokoja“ (Mt 5, 9).
Drahí, urobme z týchto hodnôt predsavzatia pre adventný čas a ešte viac pre celý náš osobný i spoločný život. Naše kroky sa pohybujú po moste, ktorý spája zem s nebom a ktorý pre nás rozprestrel Pán. Majme vždy oči uprené na jeho brehy, aby sme milovali Boha i bratov celým srdcom, kráčali spoločne a raz sa všetci stretli v Otcovom dome.
Preklad Martin Jarábek
