Libanon 2. decembra (VaticanNews) Na Námestí Mučeníkov v Bejrúte zazneli 1. decembra slová povzbudenia a nádeje pre všetkých, ktorí hľadajú jednotu a pokoj.

V krajine prorokov, kde sa minarety a kostolné veže týčia bok po boku, zaznelo pozvanie budovať vzájomnú úctu, obnovovať priateľstvo medzi náboženstvami a spoločne objavovať Božiu prítomnosť za všetkými hranicami, o tom hovoril Lev XIV. na ekumenickom a medzináboženskom stretnutí.

Príhovor Svätého Otca
Ekumenické a medzináboženské stretnutie, Námestie Mučeníkov (1. december 2025)

Drahí bratia a sestry,

som hlboko dojatý a nesmierne vďačný, že dnes môžem byť s vami na tejto požehnanej zemi – v krajine oslávenej prorokmi Starého zákona, ktorí v jej mohutných cédroch videli symboly spravodlivého ducha rozkvitajúceho pod bedlivým pohľadom neba. V krajine, kde ozvena Logosu nikdy neutíchla, ale z pokolenia na pokolenie naďalej pozýva tých, čo si túžia otvoriť srdce živému Bohu.

Vo svojej post-synodálnej apoštolskej exhortácii Ecclesia in Medio Oriente, podpísanej v roku 2012 tu v Bejrúte, zdôraznil pápež Benedikt XVI., že „univerzálna povaha a poslanie Cirkvi si vyžadujú, aby vstupovala do dialógu s členmi iných náboženstiev. Na Blízkom východe je tento dialóg založený na duchovných a historických putách, ktoré spájajú kresťanov so židmi a moslimami. Nie je to dialóg, ktorý by bol primárne diktovaný pragmatickými, politickými či sociálnymi ohľadmi, ale hlbokými teologickými otázkami viery“ (č. 19).

Drahí priatelia, vaša dnešná prítomnosť na tomto mimoriadnom mieste, kde minarety a kostolné veže stoja bok po boku – a predsa oboje smerujú k nebu – svedčí o trvalej viere tejto krajiny a o pevnej oddanosti jej ľudu jedinému Bohu. Nech sa tu, v tejto milovanej krajine, každý zvon, každý adhán, každé volanie k modlitbe spojí do jedinej vznešenej piesne – nielen na oslavu milosrdného Stvoriteľa neba i zeme, ale aj ako vrúcna prosba o božský dar pokoja.

Po mnoho rokov – a zvlášť v tých nedávnych – upriamujú oči sveta svoj pohľad na Blízky východ, kolísku abrahámovských náboženstiev, sledujúc namáhavú cestu a neutíchajúce hľadanie vzácneho daru pokoja. Niekedy ľudstvo hľadí na Blízky východ s obavami a skľúčenosťou, keď čelí zložitým a dlhotrvajúcim konfliktom. No uprostred týchto zápasov možno nájsť aj nádej a povzbudenie, keď sa zameriame na to, čo nás spája: spoločné ľudstvo a viera v Boha lásky a milosrdenstva.
V čase, keď sa spolužitie môže zdať vzdialeným snom, ľud Libanonu – prijímajúci rozličné náboženstvá – zostáva mocnou pripomienkou, že strach, nedôvera a predsudky nemajú posledné slovo a že jednota, zmierenie a pokoj sú možné. Je to poslanie, ktoré sa nemení naprieč celými dejinami tejto milovanej krajiny: vydávať svedectvo o trvalej pravde, že kresťania, moslimovia, drúzi a mnohí ďalší môžu žiť spolu a budovať krajinu zjednotenú prostredníctvom úcty a dialógu.

Pred šesťdesiatimi rokmi Druhý vatikánsky koncil vyhlásením deklarácie Nostra aetate otvoril nový horizont stretnutia a vzájomného rešpektu medzi katolíkmi a príslušníkmi iných náboženstiev. Zdôraznil, že pravý dialóg a spolupráca sú zakorenené v láske – jedinom základe pokoja, spravodlivosti a zmierenia. Tento dialóg, inšpirovaný božskou láskou, objíma všetkých ľudí dobrej vôle, odmieta predsudky, diskrimináciu, prenasledovanie a potvrdzuje rovnakú dôstojnosť každého človeka.

Hoci sa verejné pôsobenie Ježiša odohrávalo najmä v Galilei a Judei, evanjeliá opisujú aj jeho návštevy v krajoch Dekapolu – najmä v okolí Týru a Sidonu –, kde sa stretol so Sýrofeničankou, ktorej neochvejná viera ho pohla uzdraviť dcéru (porov. Mk 7, 24 – 30). Toto miesto sa tak stáva viac než scénou stretnutia medzi Ježišom a prosiacou matkou: stáva sa priestorom, kde pokora, dôvera a vytrvalosť prekonávajú všetky hranice a stretávajú sa s Božou bezhraničnou láskou, ktorá objíma každé ľudské srdce. V tom spočíva „samotné jadro medzináboženského dialógu: objavovať Božiu prítomnosť za všetkými hranicami a hľadať ju spoločne s úctou a pokorou“[1].

Libanon je preslávený svojimi majestátnymi cédrami, olivovník je však tiež základným kameňom jeho dedičstva. Olivovník nielenže zdobí priestor, kde sa dnes zhromažďujeme, ale je uctievaný aj v posvätných textoch kresťanstva, judaizmu a islamu ako nadčasový symbol zmierenia a pokoja. Jeho dlhý život a schopnosť prežiť aj v najdrsnejších podmienkach sú obrazom vytrvalosti a nádeje – čností potrebných na pestovanie pokojného spolužitia. Z tohto stromu pramení olej, ktorý lieči – balzam na telesné i duchovné rany – a zjavuje bezhraničné Božie milosrdenstvo voči všetkým trpiacim. Jeho olej tiež dáva svetlo a pripomína povolanie osvecovať naše srdcia vierou, láskou a pokorou.

Tak ako korene cédrov a olivovníkov siahajú hlboko a rozprestierajú sa ďaleko, aj libanonský národ je rozptýlený po celom svete, a predsa zostáva spojený trvalou silou a nadčasovým dedičstvom svojej vlasti. Vaša prítomnosť tu a po celom svete obohacuje ľudstvo vaším tisícročným dedičstvom – a zároveň predstavuje povolanie. V čoraz viac prepojenom svete ste povolaní byť tvorcami pokoja: čeliť netolerancii, prekonávať násilie, odstrániť vylúčenie a svojím svedectvom viery osvetľovať cestu k spravodlivosti a harmónii pre všetkých.

Drahí bratia a sestry, každý rok 25. marca – ktorý je vo vašej krajine štátnym sviatkom – sa spoločne schádzate, aby ste uctili Máriu, Pani Libanonu, ktorej svätyňa v Harisse je zdobená impozantnou sochou Panny Márie s rozpätými rukami, objímajúcimi celý libanonský ľud. Nech toto láskavé a materinské objatie Panny Márie, Ježišovej Matky a Kráľovnej pokoja, vedie každého z vás, aby vo vašej vlasti, na celom Blízkom východe i v celom svete mohol prúdiť dar zmierenia a pokojného spolužitia „ako pramene tečúce z Libanonu“ (porov. Pies 4, 15). Nech prinášajú nádej a jednotu všetkým.

Šukran. (Ďakujem).

Preklad Martin Jarábek
 
[1] Generálna audiencia, Katechéza pri príležitosti 60. výročia koncilovej deklarácie Nostra Aetate, 29 ottobre 2025.