Vatikán 12. decembra (VaticanNews) V piatok 12. decembra ráno sa v Aule Pavla VI., za prítomnosti pápeža, uskutočnila druhá z troch adventných meditácií kazateľa Pápežského domu na tému „Obnoviť dom Pánov. Cirkev bez protikladov“.

Jednota viery nie je uniformita: skutočné spoločenstvo sa nebojí konfrontácie, pretože rozdielnosť je gramatikou existencie. Riziká „unifikovaného myslenia“ totalitarizmov i zjednocovania myslenia prostredníctvom umelej inteligencie.

Akému druhu jednoty má Cirkev vydávať svedectvo? A ako ponúknuť svetu dôveryhodné spoločenstvo, ktoré nebude iba všeobecným bratstvom? Práve tieto otázky stáli v centre druhej z troch adventných meditácií pátra Roberta Pasoliniho, kazateľa Pápežského domu. Kapucínsky rehoľník ich predniesol pápežovi Levovi XIV. a jeho spolupracovníkom z Rímskej kúrie v Aule Pavla VI. Spoločnou témou troch zamyslení je: „Očakávajúc a urýchľujúc príchod Božieho dňa“.

Babylonská veža a strach z rozptýlenia

Po prvej meditácii z 5. decembra, venovanej téme „Parúzia Pána“, rozvinul dnes páter Pasolini svoje uvažovanie prostredníctvom troch obrazov: Babylonskej veže, Turíc a obnovy Jeruzalemského chrámu. Prvý obraz – opevnené mesto s veľmi vysokou vežou – je symbolom ľudskej rodiny, ktorá sa po potope snaží zahnať „strach z rozptýlenia“. Tento projekt však v sebe skrýva „logiku smrti“, pretože jednota sa nehľadá „prostredníctvom skladania rozdielností, ale cez uniformitu“.

Unifikované myslenie totalitarizmov 20. storočia

„Je to sen o svete, v ktorom nik nie je iný, nik neriskuje, všetko je predvídateľné,“ poznamenal páter Pasolini. Aj preto sa pri stavbe veže nepoužívajú nepravidelné kamene, ale tehly, všetky rovnaké. Výsledkom je síce jednomyseľnosť, no len zdanlivá a iluzórna, pretože je „dosiahnutá za cenu odstránenia individuálnych hlasov“. Odtiaľ sa jeho úvaha presunula k moderným a súčasným dejinám, k totalitarizmom 20. storočia, ktoré vnucovali „jediné myslenie“, umlčiavali a prenasledovali nesúhlas. „Vždy, keď sa jednota buduje potláčaním rozdielov,“ dodal, „výsledkom nie je spoločenstvo, ale smrť.“

Rýchly konsenzus sociálnych sietí a umelej inteligencie

Aj dnes, „v ére sociálnych médií a umelej inteligencie“, nechýbajú riziká zjednocovania – ba práve naopak, nadobúdajú nové podoby. Algoritmy vytvárajú „informačné bubliny“, jednotvárne schémy, ktoré redukujú ľudskú zložitosť na štandardy; platformy, ktoré uprednostňujú rýchly konsenzus a penalizujú „premyslený nesúhlas“. Ide o pokušenie, ktoré „neobchádza ani Cirkev“, vysvetlil kapucín, pripomínajúc mnohé obdobia dejín, keď sa jednota viery zamieňala s uniformitou, na úkor „pomalého rytmu spoločenstva, ktoré sa nebojí konfrontácie a neruší jemné odtiene“.

Rozdielnosť je gramatikou existencie

Svet postavený na utópii identických kópií je podľa pátra Pasoliniho „protikladom stvorenia“, pretože „Boh tvorí tým, že oddeľuje, rozlišuje, diferencuje“ svetlo od tmy, vody od súše, deň od noci. V tomto zmysle je „rozdielnosť samotnou gramatikou existencie“ a jej odmietnutie znamená obrátiť „tvorivý impulz“ naruby v mene falošnej istoty, ktorá je v skutočnosti „odmietnutím slobody“.

Boh vracia dôstojnosť jedinečnostiam

Zmätok jazykov, ktorým Boh odpovedá na Babylonskú vežu, teda nie je trestom, ale „liekom“, zdôraznil kazateľ Pápežského domu. Pán „vracia dôstojnosť jedinečnostiam“ a znovu daruje ľudstvu „to najvzácnejšie dobro“, totiž „možnosť nebyť všetci rovnakí“. Pretože „bez rozdielnosti neexistuje spoločenstvo“.

Turíce ako symbol spoločenstva

Druhý obraz – Turíce – je potom symbolom spoločenstva bez uniformity. Apoštoli hovoria svojím jazykom a poslucháči rozumejú každý vo svojom, pretože „rozmanitosť zostáva, ale nerozdeľuje“. Rozdiely nie sú odstránené, aby sa vytvorila jednota, ale premieňajú sa „na tkanivo širšieho spoločenstva“.

Obnova Cirkvi ako trvalá potreba

Tretím obrazom je Jeruzalemský chrám, viackrát zničený a znovu postavený. Každá jeho obnova, vysvetlil páter Pasolini, „nikdy nie je priamočiarou cestou“, pretože ju tvoria „nadšenia i slzy, nové impulzy i hlboké ľútosti“. To všetko je „vzácnym súhrnom“ pre pochopenie „trvalej potreby“ obnovy Cirkvi, ktorú silno stelesňuje svätý František z Assisi. Cirkev je totiž povolaná nechať sa neustále obnovovať, aby z nej vyžarovala „krása evanjelia“, zostávajúc verná sebe samej a zároveň sa stále viac „dávajúc do služby svetu“.

Prijať rozmanitosť, nie ju vymazávať

Obnova Cirkvi teda zďaleka nie je „mimoriadnou požiadavkou“, zdôraznil páter Pasolini, ale „bežným postojom“ Cirkvi vernej apoštolskému poslaniu. A predovšetkým nie je uniformitou ani „pokojným dielom“. Cirkev, ktorá sa obnovuje, je totiž schopná „prijať rozmanitosť“ a viesť „autentický duchovný zápas“, bez „skratiek číreho konzervativizmu či nekritickej inovácie“. Pretože spoločenstvo nikdy nie je „homogénnym pocitom“ ani vzájomným vymazávaním, ale priestorom „vzájomného počúvania“. Len tak sa „Cirkev opäť stáva skutočne domom pre všetkých“.

Druhý vatikánsky koncil a „jar Ducha“

Záverečnú úvahu venoval páter Pasolini Druhému vatikánskemu koncilu. Šesťdesiat rokov po tomto zhromaždení, často označovanom ako „jar Ducha“, sa prejavuje jednak „úpadok praktík, počtov a historických štruktúr kresťanského života“, no zároveň nový kvas Ducha, viditeľný v „ústrednom postavení Božieho slova“, v laickom stave „slobodnejšom a misionárskejšom“, v „synodálnej ceste“, ktorá sa stala „nevyhnutnou formou“, i v kresťanstve, ktoré „kvitne v mnohých oblastiach sveta“.

Návrat k srdcu evanjelia

Úpadok sa však stáva úpadkom v pravom slova zmysle vtedy, vysvetlil kazateľ, keď Cirkev stráca „vedomie svojej sviatostnej povahy a vníma sa ako sociálna organizácia“, keď sa viera redukuje na etiku, liturgia na výkon a kresťanský život na moralizmus. Naopak, bez ohľadu na ideologické pozície, ako sú tradicionalizmus či progresivizmus, môže sa úpadok stať „časom milosti“, ak sa Cirkev vráti „k srdcu evanjelia“, vzdiali sa od ľudských „stratégií“, od „protikladov, ktoré rozdeľujú a robia každý dialóg neplodným“, i od „okamžitých a jednoduchých riešení“.

Cirkev ako dar, ktorý treba chrániť a ktorému treba slúžiť

Napokon páter Pasolini zdôraznil, že Cirkev nie je niečo, čo by sa malo budovať podľa ľudských kritérií, ale je „darom, ktorý treba prijať, chrániť a ktorému treba slúžiť“ pokornými gestami, deň čo deň, každý svojím malým dielom vernosti a lásky. Svoju meditáciu uzavrel modlitbou k Pánovi, aby „ľud veriacich neustále napredoval v budovaní nebeského Jeruzalema“.

Preklad Martin Jarábek