Vatikán 25. decembra (VaticanNews) Za účasti 6-tisíc veriacich v Bazilike svätého Petra a viac ako 5-tisíc na námestí Svätý Otec predsedal sláveniu a pripomenul, že nový Boží život, darovaný všetkým v Dieťati Ježišovi, nie je myšlienkou, ktorá by vyriešila každý problém, ale príbehom lásky, do ktorého sme vtiahnutí. Narodenie Spasiteľa potvrdzuje nekonečnú dôstojnosť každého človeka, „zatiaľ čo pokrivená ekonomika vedie k tomu, že sa s ľuďmi zaobchádza ako s tovarom“, a oslobodzuje.
Homília Svätého Otca Leva XIV. pri svätej omši v Noci Narodenia Pána (24. decembra 2025)
Drahí bratia a sestry,
po tisícročia, vo všetkých častiach sveta, ľudia pozorovali oblohu a dávali mená i podoby nemým hviezdam. Vo svojej fantázii v nich čítali udalosti budúcnosti a hľadali hore, medzi nebeskými telesami, pravdu, ktorá im chýbala dolu, medzi domami. Ako potme, tápajúc, zostávali však zmätení vlastnými veštbami. V túto noc je to však inak: „Ľud, čo kráčal vo tmách, uzrel veľké svetlo; nad tými, čo bývali v krajine temnôt, zažiarilo svetlo“ (Iz 9, 1).
Hľa, hviezda, ktorá prekvapuje svet – iskra sotva zapálená, no prekypujúca životom: „Dnes sa vám v Dávidovom meste narodil Spasiteľ, Kristus Pán“ (Lk 2, 11). V čase a priestore, tam, kde sme my, prichádza ten, bez ktorého by sme nikdy neboli. Medzi nami prebýva ten, ktorý za nás dáva svoj život a svetlom spásy osvecuje našu noc. Neexistuje temnota, ktorú by táto hviezda nepresvetlila, pretože v jej žiare celé ľudstvo uzrie úsvit novej a večnej existencie.
Je to Ježišovo narodenie, narodenie Emanuela. V Synovi, ktorý sa stal človekom, nám Boh nedáva niečo, ale daruje sám seba, „aby nás vykúpil zo všetkej neprávosti a vytvoril si vlastný ľud, čistý“ (Tít 2, 14). V noci sa rodí ten, ktorý nás z noci vyslobodzuje: stopu rozvidnievajúceho sa dňa už netreba hľadať ďaleko, v hviezdnych diaľkach, ale skloniť hlavu – v maštali nablízku.
Jasným znamením daným svetu zahalenému tmou je totiž „dieťa zavinuté do plienok, uložené v jasliach“ (Lk 2, 12). Aby sme našli Spasiteľa, netreba pozerať hore, ale kontemplovať dolu: všemohúcnosť Boha žiari v bezmocnosti novorodenca; výrečnosť večného Slova zaznieva v prvom plači dieťaťa; svätosť Ducha sa zrkadlí v telíčku práve umytom a zavinutom do plienok. Božský je tento nárok na starostlivosť a teplo, ktorý Syn Otca zdieľa v dejinách so všetkými svojimi bratmi. Božie svetlo, vyžarujúce z tohto Dieťaťa, nám pomáha vidieť človeka v každom začínajúcom živote.
Aby osvetlil našu slepotu, Pán sa chcel zjaviť človeku ako človek – ako jeho pravý obraz – podľa plánu lásky, ktorý sa začal stvorením sveta. Kým noc omylu zahaľuje túto prozreteľnú pravdu, potom „nie je miesto ani pre druhých, ani pre deti, ani pre chudobných, ani pre cudzincov“ (Benedikt XVI., Homília v Noci Narodenia Pána, 24. decembra 2012). Tieto stále aktuálne slová pápeža Benedikta XVI. nám pripomínajú, že na zemi nie je miesto pre Boha tam, kde niet miesta pre človeka: neprijať jedného znamená neprijať druhého. Naopak, tam, kde je miesto pre človeka, je miesto aj pre Boha. Vtedy sa maštaľ môže stať posvätnejšou než chrám a lono Panny Márie archou novej zmluvy.
Obdivujme, drahí, múdrosť Vianoc. V dieťati Ježišovi Boh dáva svetu nový život – svoj vlastný – pre všetkých. Nie riešenie v podobe myšlienky na každý problém, ale príbeh lásky, ktorý nás vťahuje. Na očakávania národov odpovedá poslaním dieťaťa, aby bolo slovom nádeje; na bolesť úbohých odpovedá bezbranným, aby bol silou na povstanie; na násilie a útlak zapaľuje nežné svetlo, ktoré osvecuje spásou všetky deti tohto sveta. Ako poznamenal svätý Augustín: „Ľudská pýcha ťa tak pritlačila k zemi, že ťa mohla pozdvihnúť jedine Božia pokora“ (Sermo in Natale Domini 188, III, 3). Áno, zatiaľ čo pokrivená ekonomika vedie k tomu, že sa s ľuďmi zaobchádza ako s tovarom, Boh sa stáva podobným nám a zjavuje nekonečnú dôstojnosť každej osoby. Zatiaľ čo človek chce byť Bohom, aby vládol nad druhými, Boh chce byť človekom, aby nás vyslobodil zo všetkého otroctva. Bude nám táto láska stačiť, aby sme zmenili svoje dejiny?
Odpoveď prichádza, len čo sa – ako pastieri – prebudíme z noci smrti do svetla rodiaceho sa života a kontemplujeme dieťa Ježiša. Nad betlehemskou maštaľou, kde Mária a Jozef v úžase bdejú pri Novorodencovi, sa hviezdna obloha mení na „zástup nebeských zástupov“ (Lk 2, 13). Sú to oddiely neozbrojené a odzbrojujúce, lebo spievajú slávu Boha, ktorej prejavom je na zemi pokoj (porov. v. 14). V Kristovom srdci totiž pulzuje puto, ktoré v láske spája nebo a zem, Stvoriteľa a stvorenia.
Preto presne pred rokom pápež František povedal, že Ježišovo narodenie v nás znovu oživuje „dar a záväzok prinášať nádej tam, kde bola stratená,“ pretože „s ním rozkvitá radosť, s ním sa život mení, s ním nádej nesklame“ (Homília v Noci Narodenia Pána, 24. decembra 2024). Týmito slovami sa začal svätý rok. Teraz, keď sa jubileum blíži k svojmu naplneniu, sú pre nás Vianoce časom vďačnosti a misie: vďačnosti za prijatý dar a misie, aby sme ho dosvedčovali svetu. Ako spieva žalmista: „Spievajte Pánovi, velebte jeho meno. Zvestujte jeho spásu deň čo deň. Zvestujte jeho slávu pohanom a jeho zázraky všetkým národom.“ (Ž 96, 2 – 3).
Sestry a bratia, kontemplácia Slova, ktoré sa stalo telom, vzbudzuje v celej Cirkvi nové a pravdivé slovo. Ohlasujme teda radosť Vianoc, ktoré sú sviatkami viery, lásky a nádeje. Sú sviatkami viery, lebo Boh sa stáva človekom, narodeným z Panny. Sú sviatkami lásky, lebo dar vykupiteľského Syna sa uskutočňuje v bratskej oddanosti. Sú sviatkami nádeje, lebo dieťa Ježiš ju v nás zapáli a robí z nás poslov pokoja. S týmito čnosťami v srdci sa môžeme bez strachu z noci vydať v ústrety úsvitu nového dňa.
Preklad Martin Jarábek
