Vatikán 4. februára (VaticanNews) Sväté písmo je Božím slovom vyjadreným ľudskými slovami. Ono „nielen svojím obsahom, ale aj jazykom zjavuje milosrdnú zhovievavosť Boha voči ľuďom a jeho túžbu priblížiť sa k nim.“ O tom hovoril pápež Lev XIV. v stredu 4. februára počas generálnej audiencie v Aule Pavla VI. Pokračoval v cykle katechéz o Dokumentoch Druhého vatikánskeho koncilu, konkrétne o Dogmatickej konštitúcii o Božom zjavení Dei verbum.

GENERÁLNA AUDIENCIA (Streda, 4. februára 2026)

KATECHÉZA
DOKUMENTY DRUHÉHO VATIKÁNSKEHO KONCILU

I. Dogmatická konštitúcia Dei Verbum
4. Sväté písmo: Božie slovo v ľudských slovách

Čítanie: 2 Tim 3,14 – 16

„Ale ty [, Timotej,] vytrvaj v tom, čo si sa naučil a čo ti je zverené. Veď vieš, od koho si sa to naučil. Od útleho detstva poznáš Sväté písma, ktoré ti môžu dať poučenie na spásu skrze vieru, ktorá je v Kristovi Ježišovi. Celé Písmo je Bohom vnuknuté a užitočné na poúčanie, na usvedčovanie, na nápravu a na výchovu v spravodlivosti.“

Drahí bratia a sestry, dobré ráno a vitajte!

Koncilová konštitúcia Dei Verbum, nad ktorou v týchto týždňoch uvažujeme, označuje Sväté písmo, čítané v živej Tradícii Cirkvi, za privilegované miesto stretnutia, kde Boh naďalej hovorí k mužom a ženám všetkých čias, aby ho počúvajúc mohli spoznať a milovať. Biblické texty však neboli napísané nebeským alebo nadľudským jazykom. Ako nás učí aj každodenná realita, dvaja ľudia, ktorí hovoria rôznymi jazykmi, si nerozumejú, nemôžu vstúpiť do dialógu, nedokážu nadviazať vzťah. V niektorých prípadoch je snaha dať sa druhému pochopiť prvým prejavom lásky. Preto sa Boh rozhodol hovoriť prostredníctvom ľudských jazykov a tak rôzni autori, inšpirovaní Duchom Svätým, napísali texty Svätého písma. Ako pripomína koncilový dokument, „Božie slová vyjadrené ľudskými jazykmi sa stali podobnými ľudskej reči, tak ako sa kedysi Slovo večného Otca stalo podobné ľuďom, keď si vzalo krehké ľudské telo“ (Dei Verbum, 13). Preto Písmo nielen svojím obsahom, ale aj jazykom zjavuje milosrdnú zhovievavosť Boha voči ľuďom a jeho túžbu priblížiť sa k nim.

V priebehu dejín Cirkvi sa študoval vzťah medzi božím Autorom a ľudskými autormi posvätných textov. Počas niekoľkých storočí sa mnohí teológovia snažili brániť božiu inšpiráciu Svätého Písma, pričom ľudských autorov považovali takmer za pasívne nástroje Ducha Svätého. V novších časoch sa v reflexii prehodnotil prínos svätopiscov – hagiografov k písaniu posvätných textov, a to do takej miery, že koncilový dokument hovorí o Bohu ako o hlavnom „autorovi“ Svätého písma, avšak nazýva aj hagiografov „skutočnými autormi“ posvätných kníh (porov. DV, 11). Ako poznamenal jeden bystrý exegéta minulého storočia, „znížiť ľudské konanie na úroveň jednoduchého pisára nie je oslavou Božieho konania“.¹ Boh nikdy neznevažuje človeka a jeho potenciál!

Ak je teda Sväté písmo Božím slovom vyjadreným ľudskými slovami, akýkoľvek prístup k nemu, ktorý by zanedbával alebo popieral jeden z týchto dvoch rozmerov, je neúplný. Z toho vyplýva, že správny výklad posvätných textov nemôže ignorovať historické prostredie, v ktorom vznikli, ani použité literárne formy; naopak, zrieknutie sa štúdia ľudských slov, ktorými si Boh poslúžil, môže viesť k fundamentalistickému alebo spiritualistickému výkladu Svätého písma, ktorý zrádza jeho význam. Tento princíp platí aj pre hlásanie Božieho slova: ak stratí kontakt s realitou, s nádejami a utrpením ľudí, ak používa nepochopiteľný, málo komunikatívny alebo anachronický jazyk, je neúčinné. V každej epoche je Cirkev povolaná znovu ponúkať Božie slovo jazykom, ktorý je schopný vteliť sa do histórie a osloviť srdcia. Ako pripomínal pápež František, „Vždy keď sa snažíme vrátiť k  prameňu a obnoviť pôvodnú čerstvosť evanjelia, ukážu sa nové cesty a kreatívne metódy, rôzne vyjadrovacie formy, výrečnejšie symboly, slová naplnené obnoveným významom pre dnešný svet“.²

Na druhej strane, rovnako redukčné je čítanie Svätého písma, ktoré zanedbáva jeho božský pôvod a nakoniec ho chápe ako čisto ľudské učenie, ako niečo, čo treba študovať len z technického hľadiska, alebo ako „text, ktorý patrí len do minulosti“.³  Sväté písmo, najmä keď je hlásané v kontexte liturgie, chce skôr osloviť dnešných veriacich, dotknúť sa ich súčasného života s jeho problémami, osvetliť kroky, ktoré treba urobiť, a rozhodnutia, ktoré treba prijať. To je možné len vtedy, keď veriaci číta a interpretuje posvätné texty pod vedením toho istého Ducha, ktorý ich inšpiroval (porov. DV, 12).

V tomto zmysle Sväté písmo slúži na posilňovanie života a lásky veriacich, ako pripomína svätý Augustín: „Kto si myslí, že pochopil Božie Písmo [...], ak prostredníctvom tohto pochopenia nedokáže vybudovať dvojitú lásku k Bohu a blížnemu, ten ho ešte nepochopil.“4 Božský pôvod Svätého písma nám tiež pripomína, že evanjelium, zverené svedectvu pokrstených, hoci zahŕňa všetky rozmery života a reality, ich presahuje: nemožno ho zredukovať na obyčajné filantropické alebo sociálne posolstvo, ale je radostným ohlasovaním plného a večného života, ktorý nám Boh daroval v Ježišovi.

Drahí bratia a sestry, ďakujme Pánovi, že vo svojej dobrotivosti nedopúšťa, aby v našom živote chýbala nevyhnutná výživa jeho Slova, a modlime sa, aby naše slová a ešte viac náš život nezatienili Božiu lásku, o ktorej hovoria.

Preklad: Zuzana Klimanová

1 L. ALONSO SCHÖKEL, La parola ispirata. La Bibbia alla luce della scienza del linguaggio, Brescia , 1987, 70.
2 FRANTIŠEK, Apoštolská exhortácia Evangelii gaudium (24. november 2013), 11.
3 BENEDIKT XVI., Apoštolská exhortácia po synode Verbum Domini (30. september 2010), 35.
4 SV. AUGUSTÍN, De doctrina christiana I, 36, 40.