Rím 18. februára (VaticanNews) Na Popolcovú stredu v Bazilike svätej Sabiny na Aventíne vyzval pápež Lev XIV. Cirkev, aby nezostávala pri popole, ale v odvahe obrátenia povstala a znovu budovala. Pôstne obdobie označil za silný čas spoločenstva, v ktorom si Boží ľud priznáva vlastné hriechy a otvára sa nádeji zmŕtvychvstania uprostred sveta poznačeného vojnou, úpadkom spravodlivosti a stratou zmyslu pre posvätno.
HOMÍLIA SVÄTÉHO OTCA LEVA XIV.
pri svätej omši s obradom udeľovania popola
Popolcová streda, 18. februára 2026
Bazilika svätej Sabiny na Aventíne
Drahí bratia a sestry, na začiatku každého liturgického obdobia vždy znovu s novou radosťou objavujeme milosť byť Cirkvou, spoločenstvom zvolaným, aby počúvalo Božie slovo. Prorok Joel nás oslovil svojím hlasom, ktorý každého vyvádza z vlastnej izolácie a robí z obrátenia naliehavosť, ktorá je neoddeliteľne osobná i verejná: „Zvolajte ľud, zasväťte zástup, zjednoťte starcov, zhromaždite maličkých aj tých, čo sajú prsia“ (Joel 2, 16). Spomína tých, pri ktorých by nebolo ťažké ospravedlniť neprítomnosť: tých najkrehkejších a najmenej vhodných na veľké zhromaždenia. Potom prorok menuje ženícha a nevestu: akoby ich vyvádzal z ich intimity, aby sa cítili súčasťou väčšieho spoločenstva. Napokon prichádza rad na kňazov, ktorí sa tam už nachádzajú – takmer z povinnosti – „medzi predsieňou a oltárom“ (v. 17); sú pozvaní, aby plakali a nachádzali správne slová pre všetkých: „Odpusť, Pane, svojmu ľudu!“ (v. 17).
Pôstne obdobie je aj dnes silným časom spoločenstva: „Zvolajte ľud, zasväťte zástup“ (Joel 2, 16). Vieme, aké je čoraz ťažšie zhromažďovať ľudí a cítiť sa ako ľud – nie nacionalistickým a agresívnym spôsobom, ale v spoločenstve, v ktorom každý nachádza svoje miesto. Práve tu sa dokonca formuje ľud, ktorý uznáva svoje hriechy, teda že zlo neprichádza od domnelých nepriateľov, ale dotklo sa sŕdc, je prítomné v našom vlastnom živote a treba mu čeliť v odvážnom prevzatí zodpovednosti. Musíme priznať, že ide o postoj proti prúdu, ktorý však v čase, keď je tak prirodzené vyhlasovať bezmocnosť tvárou v tvár svetu, ktorý je v plameňoch, predstavuje skutočnú, čestnú a príťažlivú alternatívu. Áno, Cirkev existuje aj ako proroctvo spoločenstiev, ktoré uznávajú svoje hriechy.
Hriech je síce osobný, no nadobúda podobu v reálnych i virtuálnych prostrediach, ktoré navštevujeme, v postojoch, ktorými sa navzájom ovplyvňujeme, neraz v rámci skutočných „štruktúr hriechu“ ekonomickej, kultúrnej, politickej a dokonca aj náboženskej povahy. Postaviť proti modlárstvu živého Boha – učí nás Sväté písmo – znamená odvážiť sa k slobode a znovu ju nájsť prostredníctvom exodu, cesty. Už nie paralyzovaní, strnulí, istí si vo svojich pozíciách, ale zhromaždení, aby sme sa pohli a zmenili. Aké zriedkavé je dnes stretnúť dospelých, ktorí sa kajajú, osoby, podniky a inštitúcie, ktoré priznajú, že sa mýlili.
Dnes ide medzi nami práve o túto možnosť. A nie je náhoda, že mnohí mladí ľudia, aj v sekularizovanom prostredí, pociťujú silnejšie než v minulosti príťažlivosť tohto dňa, Popolcovej stredy. Práve mladí totiž jasne vnímajú, že je možný spravodlivejší spôsob života a že existuje zodpovednosť za to, čo v Cirkvi i vo svete nefunguje. Treba teda začať tam, kde je to možné, a s tými, ktorí sú ochotní. „Hľa, teraz je milostivý čas, teraz je deň spásy!“ (2 Kor 6, 2). Pociťujme teda misijný rozmer Pôstneho obdobia, nie preto, aby nás odvádzalo od práce na sebe samých, ale aby ju otvorilo mnohým nepokojným ľuďom dobrej vôle, ktorí hľadajú cesty autentickej obnovy života v horizonte Božieho kráľovstva a jeho spravodlivosti.
„Prečo by mali vravieť medzi národmi: ‚Kdeže je ich Boh?‘“ (Joel 2, 17). Otázka proroka je ako osteň. Aj nám pripomína tie myšlienky, ktoré sa nás týkajú a vznikajú medzi tými, ktorí Boží ľud pozorujú akoby zvonka. Pôstne obdobie nás totiž vyzýva k tým obráteniam – k zmenám smeru –, ktoré robia naše ohlasovanie dôveryhodnejším.
Pred šesťdesiatimi rokmi, niekoľko týždňov po skončení Druhého vatikánskeho koncilu, sa svätý Pavol VI. rozhodol verejne sláviť obrad udeľovania popolca a počas generálnej audiencie v Bazilike svätého Petra sprítomnil pre všetkých gesto, ktoré aj dnes ideme vykonať. Hovoril o ňom ako o „prísnom a pôsobivom kajúcnom obrade“ (Pavol VI., Generálna audiencia, 23. februára 1966), ktorý naráža na zdravý rozum a zároveň zachytáva otázky kultúry. Povedal: „Môžeme sa pýtať, či je táto pedagogika pre nás, moderných ľudí, ešte zrozumiteľná. Odpovedáme kladne. Pretože je to realistická pedagogika. Je to prísna výzva k pravde. Privádza nás späť k správnemu pohľadu na náš život a naše smerovanie.“
Táto „kajúcna pedagogika“ – hovoril Pavol VI. – „prekvapuje moderného človeka v dvoch ohľadoch“. Prvým je „jeho nesmierna schopnosť ilúzie, autosugescie, systematického klamania seba samého o realite života a jeho hodnôt“. Druhým je „základný pesimizmus“, ktorý pápež Montini všade stretával: „Väčšina dnešnej ľudskej dokumentácie, ktorú nám ponúka filozofia, literatúra a divadlo,“ hovoril, „končí vyhlásením nevyhnutnej márnosti všetkého, nesmierneho smútku života, metafyziky absurdna a ničoho. Táto dokumentácia je obhajobou popola.“
Dnes môžeme rozpoznať proroctvo, ktoré tieto slová obsahovali, a v popole, ktorý sa nám ukladá na hlavu, cítiť váhu sveta, ktorý je v plameňoch, či celých miest zničených vojnou: popol medzinárodného práva a spravodlivosti medzi národmi, popol celých ekosystémov a ľudskej zhody, popol kritického myslenia a starobylých miestnych múdrostí, popol zmyslu pre posvätno, ktorý prebýva v každom stvorení.
„Kdeže je ich Boh?“ pýtajú sa národy. Áno, drahí moji, pýtajú sa nás na to dejiny a ešte skôr svedomie: pomenovať smrť, niesť na sebe jej znaky, ale zároveň svedčiť o zmŕtvychvstaní. Uznávať svoje hriechy, aby sme sa obrátili, je už predzvesťou a svedectvom zmŕtvychvstania: znamená to totiž nezostať ležať v popole, ale vstať a znovu budovať. Vtedy Veľkonočné trojdnie, ktoré budeme sláviť na vrchole pôstnej cesty, rozvinie celú svoju krásu a význam. Urobí tak tým, že nás prostredníctvom pokánia zapojí do prechodu zo smrti do života, od bezmocnosti k Božím možnostiam.
Starovekí i súčasní mučeníci preto žiaria ako priekopníci na našej ceste k Veľkej noci. Starobylá rímska tradícia pôstnych staníc – z ktorých dnešná je prvou – má výchovný charakter: poukazuje na putovanie, ako pútnici, ale aj na zastavenie – statio – pri „pamiatkach“ mučeníkov, na ktorých vyrástli rímske baziliky. Nie je to výzva, aby sme sa vydali po stopách obdivuhodných svedectiev, ktorými je dnes posiaty celý svet? Rozpoznať miesta, príbehy a mená tých, ktorí si zvolili cestu blahoslavenstiev a niesli jej dôsledky až do konca. Nespočetné množstvo zŕn, ktoré, aj keď sa zdalo, že sa strácajú, pochované v zemi pripravili bohatú žatvu, ktorú sme povolaní zbierať my. Pôstne obdobie – ako naznačuje evanjelium – nás oslobodzuje od túžby byť za každú cenu videní (porov. Mt 6, 2. 5. 16), učí nás skôr vidieť to, čo sa rodí, čo rastie, a pobáda nás, aby sme tomu slúžili. Je to hlboký súzvuk s Bohom života, naším Otcom a Otcom všetkých, ktorý vzniká v skrytosti tých, čo sa postia, modlia a milujú. K nemu znovu orientujeme, s triezvosťou a radosťou, celé svoje bytie, celé svoje srdce.
Preklad Martin Jarábek
