Vatikán 22. februára (VaticanNews) Pri modlitbe Anjel Pána v nedeľu 22. februára, na Prvú pôstnu nedeľu, pápež Lev XIV. pozval veriacich hľadieť na Pôstne obdobie ako na svetlú a náročnú cestu vnútorného obnovovania.
Pripomenul Ježišovo pokušenie na púšti a varoval pred klamlivými náhradami radosti, akými sú bohatstvo, sláva a moc. Pôst, modlitba a skutky milosrdenstva podľa neho neochudobňujú ľudský život, ale očisťujú ho a otvárajú pre plnosť lásky a pokoja.
-
Drahí bratia a sestry, požehnanú nedeľu!
Dnes, v Prvú pôstnu nedeľu, nám evanjelium hovorí o Ježišovi, ktorého Duch viedol na púšť, kde bol pokúšaný diablom (porov. Mt 4, 1 – 11). Po štyridsiatich dňoch pôstu zakúsil ťarchu svojej ľudskosti: na telesnej úrovni hlad a na morálnej úrovni pokušenia diabla. Prežíva tú istú námahu, akú všetci zakúšame na svojej ceste, a tým, že odoláva zlému duchu, nám ukazuje, ako premáhať jeho klamstvá a úklady.
Liturgia nás týmto Slovom života pozýva hľadieť na Pôstne obdobie ako na svetlú cestu, na ktorej môžeme modlitbou, pôstom a almužnou obnoviť svoju spoluprácu s Pánom pri uskutočňovaní jedinečného majstrovského diela nášho života. Ide o to dovoliť mu, aby odstránil škvrny a uzdravil rany, ktoré v ňom mohol zanechať hriech, a zaviazať sa rozvíjať ho v celej jeho kráse až k plnosti lásky, jedinému prameňu pravej radosti.
Je pravda, že ide o náročnú cestu, a hrozí nám riziko, že stratíme odvahu alebo sa necháme zviesť menej namáhavými cestami uspokojenia, ako sú bohatstvo, sláva a moc (porov. Mt 4, 3 – 8). Tie, hoci boli aj Ježišovými pokušeniami, sú však len biednymi náhradami radosti, pre ktorú sme stvorení, a napokon nás nevyhnutne a natrvalo zanechávajú nespokojných, nepokojných a prázdnych.
Preto svätý Pavol VI. učil, že pokánie, ďaleko od toho, aby ochudobňovalo našu ľudskosť, ju obohacuje, očisťuje a posilňuje na ceste k horizontu, ktorý má „za cieľ lásku a odovzdanie sa Pánovi“ (apošt. konšt. Paenitemini, 17. februára 1966, I). Pokánie nám totiž pomáha uvedomiť si naše hranice, ale zároveň nám dáva silu ich prekračovať a s Božou pomocou žiť čoraz hlbšie spoločenstvo s ním i medzi sebou.
V tomto čase milosti ho praktizujme veľkodušne spolu s modlitbou a skutkami milosrdenstva: dajme priestor tichu; stíšme na chvíľu televízory, rádiá a smartfóny. Rozjímajme nad Božím slovom, pristupujme k sviatostiam; počúvajme hlas Ducha Svätého, ktorý k nám hovorí v srdci, a počúvajme sa navzájom v rodinách, na pracoviskách i v spoločenstvách.
Venujme čas tým, ktorí sú sami, osobitne starším ľuďom, chudobným a chorým. Zriekajme sa nadbytočného a podeľme sa o to, čo ušetríme, s tými, ktorým chýba to nevyhnutné. Potom, ako hovorí svätý Augustín, „naša modlitba, konaná v pokore a láske, v pôste a almužne, v zdržanlivosti a odpustení, v dávaní dobrých vecí a neodplácaní zlým, v odvracaní sa od zla a konaní dobra“ (Sermo 206, 3), vystúpi do neba a daruje nám pokoj.
Panne Márii, Matke, ktorá vždy sprevádza svoje deti v skúškach, zverme našu pôstnu cestu.
Preklad Martin Jarábek
