Vatikán 22. februára (TK KBS) Biskup Erik Varden, ordinár nórskeho Trondheimu a trapista, a zároveň predseda Škandinávskej biskupskej konferencie, začal vo Vatikáne pôstne duchovné cvičenia pre pápeža a vedúcich dikastérií Rímskej kúrie. Prinášame vám preklad zhrnutia jeho prvej meditácie, ktoré si sám pripravil. Duchovné cvičenia prebiehajú v Paulínskej kaplnke v Apoštolskom paláci a potrvajú do piatka 27. februára.

Biskup Erik Varden OCSO

Pôst nás stavia pred to podstatné. Vedie nás do materiálneho a symbolického priestoru oslobodeného od všetkého nadbytočného. Veci, ktoré nás rozptyľujú, aj tie dobré, sú dočasne odložené nabok. Slobodne prijímame obdobie zdržanlivosti zmyslov.

Vernosť Kristovmu príkladu a jeho prikázaniam je znakom, podľa ktorého sa rozpozná autentické kresťanstvo. Pokoj, ktorý stelesňujeme – ten príkladný pokoj, „ktorý svet nemôže dať“ – svedčí o neustálej Ježišovej prítomnosti v nás.

Trvať na tomto bode je dôležité, pretože evanjelium je často zneužívané ako zbraň v kultúrnych vojnách.

Proti akejkoľvek manipulácii kresťanskými slovami a znakmi na iné účely treba dôrazne vystupovať. Zároveň je dôležité opravovať mylné predstavy nielen tým, že proti nim rozhorčene vystupujeme, ale aj tým, že učíme a ukazujeme, v čom spočíva autentický duchovný boj. Kresťanský pokoj nie je prísľubom ľahkého života; je však podmienkou pre premenu spoločnosti.

Je načase formulovať radikálnosť kresťanského „pokoja“, jeho zakorenenie v správnom, odvážnom dare seba samého, a zároveň pripomenúť sebe i ostatným pravdu nesmrteľných slov svätého Jána Klimaka: „Nič nebráni prítomnosti Ducha v nás viac než hnev.“

Cirkev vkladá pokoj do nášho pôstneho programu. Neoslabuje výzvu k boju proti nerestiam a škodlivým vášňam: jej jazyk je „áno, áno“, „nie, nie“, nie „raz toto“, „inokedy tamto“.

Na začiatku pôstneho boja nám však Cirkev ponúka istú melódiu, ktorá prináša pokoj a ktorej tóny nás sprevádzajú týmto časom. Už viac než tisíc rokov je pevnou súčasťou rímskej liturgie prvej pôstnej nedele tractus (jedno z proprií, teda premenlivých častí omše, spievané pred evanjeliom) vycibrenej krásy, ktorý nás pripravuje na evanjelium o pokúšaní Krista na púšti.

Tractus takmer doslovne cituje text žalmu 90, Qui habitat (do slovenčiny prekladané ako Kto prebýva v stane Najvyššieho alebo Kto žije pod ochranou Najvyššieho). Je to dielo melodickej exegézy, ktoré si zaslúži našu pozornosť. Nejde o pozostatok zastaranej estetiky. Tractus sprostredkúva životne dôležité posolstvo.

Jedným z tých, ktorí tomuto posolstvu venovali pozornosť, bol svätý Bernard. V pôstnom období roku 1139 predniesol svojim mníchom cyklus sedemnástich kázní o Qui habitat. Zaoberá sa tým, čo znamená žiť v milosti, keď bojujeme proti zlu, podporujeme dobro, bránime pravdu a nasledujeme cestu exodu z otroctva do zasľúbenej zeme, bez toho, aby sme sa odchýlili doprava alebo doľava, zotrvávajúc v pokoji, s vedomím, že pod tým, čo sa niekedy môže javiť ako chôdza po ostrí noža, „je večné náručie“.

Vyzýva nás, aby sme s novým nasadením vykročili k láskavému a jasnému učeníctvu.

Zdroj: VaticanNews, česká redakcia