Bratislava 22. marca (TK KBS) Liturgický kalendár Katolíckej cirkvi sa po prežití radostnej Štvrtej pôstnej nedele (Laetare) presúva do svojej najhlbšej fázy. Zatiaľ čo nedeľa Laetare priniesla do liturgie ružovú farbu, kvetinovú výzdobu a tóny organa ako symbol blízkej nádeje na vzkriesenie, nasledujúce dni nás pozývajú k priamej účasti na Kristovom utrpení.
Zmena v liturgii po Piatej pôstnej nedeli
Podľa platných liturgických usmernení (Direktórium, s. 160) sa Piatou pôstnou nedeľou v minulosti začínala tzv. doba umučenia (tempus passionis). Piata pôstna nedeľa, tradične bola známa ako Smrtná nedeľa (lat. Dominica Passionis), uzatvára pôstne obdobie a zameriava pozornosť na blížiace sa umučenie Krista. Názov bol odvodený od zamerania na smrť a umučenie Ježiša Krista, ako aj od ľudových zvykov vynášania „smrti“ (Moreny).
Tradícia zahaľovania krížov a obrazov
V katolíckej tradícii sa od tohto dňa zahaľujú kríže v kostoloch fialovou látkou, čo symbolizuje vrcholné obdobie pokánia pred Veľkou nocou. Zvyk zahaľovať v kostoloch kríže a obrazy umučeného Krista, ktorý sa z rozhodnutia Konferencie biskupov Slovenska u nás stále zachováva, je starobylý. V liturgických textoch a čítaniach sa dostávala do popredia téma Kristovho utrpenia. Od tejto nedele sú v kostoloch zahalené kríže, zatvorené krídlové oltáre, dokonca na niektorých miestach sú zakryté aj obrazy Ježiša. Výrazná pašiová zbožnosť, ktorá sa ďalej rozvíjala v stredoveku, vyústila do koncepčného predĺženia Veľkého týždňa, ktorý tak začínal už Piatou pôstnou nedeľou. Biblické a liturgické texty sa pritom zameriavajú na Ježišovu smrť a zmŕtvychvstanie. Dva týždne pred Veľkou nocou sú časom prípravy spoločenstva veriacich na slávenie veľkonočného tajomstva prostredníctvom evanjeliových textov. Jedna z možných príčin tohto zvyku zahaľovania kríža súvisí s pribúdajúcim počtom takzvaných víťazných krížov v stredoveku. V tomto období vznikali monumentálne kríže, ktoré vyjadrovali víťazstvo Krista nad smrťou na tróne kríža. Tomu zodpovedalo bohaté zdobenie krížov ornamentami, drahými kameňmi a zlatom. Prikrývanie krížov tak slúžilo na dočasné zakrytie tejto veľkonočnej nádhery, aby upriamilo pozornosť na utrpenie a tak v konečnom dôsledku urobilo veľkonočnú radosť ešte intenzívnejšou.
Koncom 13. storočia biskup William Durand z Mende v južnom Francúzsku vysvetlil zvyk zahaľovania kríža tým, že Kristus skryl svoje božstvo. Odkazoval pritom na text, ktorý sa číta vo Štvrtok po 5. pôstnej nedeli: „Ale Ježiš sa skryl...“ (Jn 8, 59)
Kríže zostanú zahalené až do konca slávenia Utrpenia a smrti Pána v Piatok utrpenia Pána a obrazy až do začiatku Veľkonočnej vigílie. Hoci po reforme Druhého vatikánskeho koncilu sa pomenovanie Smrtná nedeľa formálne nepoužíva, aby sa zdôraznila jednota celého Pôstneho obdobia, duchovný obsah zostáva nemenný: do popredia vystupuje téma Kristovho vykupiteľského utrpenia. V tomto týždni (od pondelka po Piatej pôstnej nedeli) sa v liturgii svätej omše používa Prefácia O umučení Pána I. a v Liturgii hodín môžu veriaci čerpať z hymnov určených pre Svätý týždeň.
Od ružovej k fialovej: Cesta k Veľkej noci
Kontrast medzi nedeľou Laetare, kedy ružová farba pripomínala víťazstvo jari nad zimou (tradícia požehnávania ruží siahajúca do 10. storočia), a prísnosťou nadchádzajúcich dní, podčiarkuje dynamiku kresťanskej viery. Veriaci sú pozvaní prejsť od povzbudenia z Knihy proroka Izaiáša 66, 10 – 11 (Lætáre, Ierúsalem, et convéntum fácite, omnes qui dilígiti seam; gaudéte cum lætítia, qui in tristítia fuístis, ut exsultétis, et satiémini ab ubéribus consolatiónis vestræ / Tešte sa s Jeruzalemom a plesajte nad ním, všetci jeho milovníci, radujte sa s ním, radujte sa) k tichému sprevádzaniu Krista na jeho ceste na Kalváriu).
