Assisi 2. apríla (TK KBS) Vatikánsky štátny sekretár navštívil mesto pokoja pri príležitosti mimoriadneho vystavenia relikvií „Assiského chudáčika“ k 800. výročiu jeho úmrtia. V rozhovore pre podcast Parole povere na YouTube hovorí kardinál Pietro Parolin o celosvetovo obľúbenom svätcovi ako o vzore, ktorý vynikal pevnosťou vo viere i v láske k ľuďom a k celému stvoreniu, o pokračujúcej nádeji jubilejného roka a o výzve k láske k nepriateľom, ktorá ako jediná môže zastaviť špirálu násilia v medzinárodných vzťahoch.

Rozhovor brata Giulia Cesareu, riaditeľa komunikačného úradu Sacro Convento v Assisi, s kardinálom štátnym sekretárom Pietrom Parolinom, ktorý 15. marca predsedal svätej omši v hornej bazilike v Assisi pri príležitosti mimoriadneho vystavenia relikvií svätého Františka k 800. výročiu jeho smrti. Rozhovor bol zverejnený o 18:30 v podcaste „Parole povere“ na YouTube kanáli San Francesco d’Assisi.

Ako sa stalo, že si kardinál Pietro Parolin prišiel do Assisi uctiť telesné pozostatky svätého Františka?

Moja dnešná návšteva je odpoveďou na pozvanie; na pozvanie, ktoré mi adresoval otec kustód Sacro Convento, otec Marco Moroni, a ako predpokladám, celá komunita bratov konventuálov. To bol teda – povedzme – bezprostredný dôvod a príležitosť. Z tohto pozvania som mal ale veľmi, veľmi veľkú radosť. Sám by som sa neodvážil oň žiadať, keby neprišiel podnet od otca kustóda, pretože prísť uctiť si telesné pozostatky svätého Františka je skutočne silný zážitok. Je to silné pre to, čo svätý František znamená pre celú Cirkev i čo znamená pre mňa osobne. Spojili sa teda dve veci: pozvanie a zároveň moja túžba tu byť a využiť obdobie tohto vystavenia na duchovnú návštevu.

Svätý Otec vyhlásil rok zasvätený svätému Františkovi v nadväznosti na jubilejný rok a uznal v ňom dar pre Cirkev i pre celé ľudstvo. V čom podľa vás spočíva podstata tohto daru dnes?

Verím, že všetci svätí – a je ich veľmi veľa – sú darom pre Cirkev. Sú odpoveďou, ktorú Pán vzbudzuje v konkrétnych časoch: každý odpovedá svojej dobe a potrebám svojej doby. Stáva sa tak posolstvom a v tomto zmysle darom Pána pre Cirkev i pre svet. Svätý František ním bol, verím, úplne výnimočným spôsobom: ako som povedal, je to najsvätejší z Talianov, ale myslím, že nielen medzi Talianmi, ale v celom svete. Je to dar predovšetkým preto, že nás vracia do stredu kresťanského posolstva a návrhu, ktorým je Ježiš Kristus a naše pripodobnenie sa mu. To sa deje, samozrejme, skrze sviatosti. Nezabúdajme, že sme Kristovi pripodobnení krstom a ďalšími sviatosťami, ktoré prijímame, ale že to vyžaduje aj osobné úsilie. Nikdy nesmieme zabúdať, že Božej milosti musí zodpovedať aj naše nasadenie. Ako hovoril Augustín: „Pán, ktorý nás stvoril bez nás, nás nechce spasiť bez nás.“

František pripomína práve onú ústrednú úlohu Krista. Často som o tom premýšľal, najmä vo vzťahu k stigmám: svätý František bol Kristovi pripodobnený natoľko, stal sa „alter Christus“ (druhý Kristus), že sa toto pripodobnenie muselo preliať aj navonok. Stigmy sú teda práve znamením tejto vnútornej premeny, onej plnosti Krista, ktorú v sebe mal a ktorú vo svojom vnútri v určitom zmysle už nemohol udržať, takže sa musela prejaviť aj navonok. Verím, že v tom spočíva onen dar, pretože Cirkev každej doby je povolaná k tomu, aby sa neustále znovu sústredila na Ježiša. Nemáme iný poklad než Pána Ježiša Krista a ten, kto nás k nemu vedie, preukazuje Cirkvi skutočne veľkú službu a je pre ňu veľkým darom.

Povolenie na vystavenie telesných pozostatkov svätého Františka prišlo od Svätého Otca Leva prostredníctvom listu štátneho sekretariátu, ktorý ste Eminencia podpísali. Domnievate sa teda, že táto udalosť, ktorá má u Božieho ľudu veľký ohlas, môže byť dôležitým momentom v živote Cirkvi v tomto období?

„...myslím, že aj František žil svoj život v obyčajnosti, ale vo svojej prostote bol veľký. Verím, že v tom je ten zmysel. ...František je posolstvom nádeje, ktoré plynule nadväzuje na to, čo sme sa snažili žiť počas jubilea.“

Áno, verím, že áno. Pretože dnes nám chýba... Jednou z charakteristík našej doby a našej spoločnosti je nedostatok orientačných bodov, a teda určitá zmätenosť; vlastne nie len určitá, ale hlboká zmätenosť svedomia a duší. Preto je dôležité ponúkať predovšetkým ľudí – ani nie tak idey, ako skôr ľudí, ktorí sa môžu pre ostatných stať skutočným orientačným bodom. Domnievam sa, že aj úspech – nazvime to tak, aj keď je to možno trochu svetské slovo – tohto vystavenia spočíva práve v tom: ľudia cítia potrebu mať pred sebou vzory a príklady. Iste, oni žili mimoriadnym, hrdinským spôsobom; my sa obmedzujeme na to, že ho žijeme skôr každodenne, ale myslím si, že aj František žil svoj život v obyčajnosti, ale vo svojej prostote bol veľký. Verím, že v tom je ten zmysel. A v tomto ohľade, ako ste správne povedali, ide o určité pokračovanie jubilejného roka, ktorý sme práve uzavreli, a to práve v zmysle nádeje. František je posolstvom nádeje, ktoré plynule nadväzuje na to, čo sme sa snažili žiť počas jubilea.

Vy, ako hlava štátneho sekretariátu, máte hlboké skúsenosti aj v oblasti medzinárodných vzťahov. Súčasná doba sa zdá byť obzvlášť zložitá. Kde ako muž viery vidíte dnes znamenia nádeje? A ako je možné z nich čerpať?

Domnievam sa, že v takej znepokojujúcej panoráme, akú prežívame, sú znamenia nádeje veľmi krehké, naozaj veľmi krehké. Keď sa poobzeráme okolo seba, sme všetci skutočne znepokojení tým, čo sa deje. Ale znamenia nádeje sú práve v ľuďoch, ktorí tvárou v tvár tejto situácii nerezignujú, ale reagujú rôznymi spôsobmi. Neprijímajú túto realitu pasívne a hovoria, že nový svet je možný, že je možná nová spoločnosť i nový spôsob života a vzájomných vzťahov. V tomto zmysle verím, že naša viera sa môže stať skutočne veľkým dôvodom k nádeji, pretože viera konkrétne ponúka určité vodítka, najmä na tému bratstva.

Tvárou v tvár rozdelenému svetu, ako je ten náš, v ktorom hrozí nebezpečenstvo, že sa budeme cítiť obklopení iba protivníkmi a nepriateľmi, je tým pravým posolstvom, ktoré k nám dnes prichádza od Františka a ktoré preberá posolstvo Ježišovo – milovať všetkých, milovať aj nepriateľov. Iba z tejto lásky môžeme čerpať nádeju: z lásky, ktorá sa stáva všetkým pre všetkých a ktorá sa snaží prinášať do života pokoj a spoluprácu medzi všetkými ľuďmi. To sú tie znamenia nádeje. Buďme ľuďmi, ktorí túto situáciu len tak pasívne neprijímajú. Dôležité by tiež bolo, aby toto volanie, určitý protest, sa mohlo premeniť na politické konanie – to by bolo určite veľmi dôležité – čo je, samozrejme, ťažšie, pretože vidíme, že mocní tohto sveta nie sú príliš citliví a pozorní k hlasu, ktorý prichádza zdola. To je ale rozhodne niečo, čo nám dáva nádej – že sa nepodvolíme, že si nezvykáme na spôsob života a chápania osobných vzťahov poznamenaných násilím a útlakom. Táto nádej vychádza z evanjelia.

Zdroj: VaticanNews, česká redakcia