Vatikán 3. apríla (TK KBS) Čo je to krížová cesta? Mnohí si predstavia farebné obrazy rozvešané po stenách kostola, niektorí si možno spomenú na rad kaplniek umiestnených voľne v krajine...
Krížová cesta, Via Crucis, nazývaná aj Via Dolorosa (Bolestná cesta), je vždy akousi malou púťou na sväté miesta v Jeruzaleme. Hoci dnešné označenie pochádza zo 16. storočia, miesta posvätené Ježišovým utrpením boli uctievané od prvých storočí a od Konštantínových čias boli cieľom pútí. Tradícia hovorí, že Panna Mária prechádzala miestami Kristovho utrpenia každý deň a sv. Hieronym hovorí o davoch pútnikov zo všetkých krajín sveta. Veľmi skoro dochádza aj k duchovnému preneseniu a stvárneniu svätých miest v iných krajinách – pre tých, ktorí do Jeruzalema putovať nemohli. Banský biskup z 5. storočia, sv. Petronius, dal vybudovať v kláštore sv. Štefana skupinu prepojených kaplniek, ktoré predstavovali najdôležitejšie jeruzalemské svätyne. Boloňský kláštor – nazývaný neskôr príznačne Hierusalem – tak stojí na začiatku neskorších krížových ciest.
Cestovatelia, ktorí putovali do Svätej zeme medzi 12. a 14. storočím, spomínajú Via Sacra ako hlavnú cestu sprevádzajúcu pútnika a uvádzajú rôzne miesta spojené s umučením Krista. V roku 1342 bol dohľad nad svätými miestami zverený reholi františkánov. Vďaka nim boli niektoré miesta spojené so zastaveniami, na ktorých bolo možné modlitbou získať odpustky. Medzi prvými bolo miesto, kde sa Ježiš stretol s matkou, kde hovoril s jeruzalemskými ženami, kde sa stretol so Šimonom Cyrenejským, kde vojaci losovali o jeho odev, kde bol pribitý na kríž, ďalej Pilátov dom a Svätý hrob.
Termín „zastavenie“ nájdeme prvýkrát v súvislosti s miestami na Via Sacra v Jeruzaleme v rozprávaní anglického pútnika Williama Weya, ktorý navštívil Svätú zem v roku 1458 a potom znova o štyri roky neskôr, v roku 1462. Popisuje tiež, ako bolo zvykom nasledovať Krista na jeho bolestnej ceste. Bádatelia sa domnievajú, že dlho bolo zvykom prichádzať na Kalváriu z opačnej strany, než bol vedený Kristus, priamo od Pilátovho domu. Na začiatku 16. storočia bol rekonštruovaný iný priebeh cesty, považovaný za správnejší. V tom čase sa do Európy rozšírilo niekoľko reprodukcií svätých miest. Podľa ich vzoru potom vznikali prvé krížové cesty v dnešnom zmysle slova.
Bl. Alvarez (zomrel 1420) dal vybudovať niekoľko malých kaplniek s vymaľovanými pašiovými scénami pri dominikánskom kláštore v Cordobe. Veľmi skoré krížové cesty zo 60. rokov 15. storočia vznikli aj v Zhořelci (cca 1465) a v Norimbergu (1468). Norimberské zastavenia, vyrezané Adamom Krafftom, mali sedem scén, ľudovo nazývaných „Sedem pádov“, pretože na každom z nich bol Kristus znázornený ako padajúci alebo sklonený pod ťarchou kríža. Slávnym príkladom je aj Svätá hora v severotalianskom Varalle, formovaná od roku 1491 priamo pod dohľadom bl. Bernardína Caimiho, ktorý bol kustódom Svätej zeme. Pokúsili sa dokonca presne rekonštruovať vzdialenosť medzi zastaveniami. Išlo však skôr o vnútorný zážitok cesty než o pojem exaktnosti v dnešnom zmysle.
Ako došlo k stanoveniu 14 zastavení, nie je ľahké určiť. Ich počet sa veľmi líšil v rôznych dobách a na rôznych miestach. Už spomínaný Weyov popis z polovice 15. storočia ich síce uvádza 14, ale z nich len päť zodpovedá tým, na ktoré sme zvyknutí. U ďalších autorov ich počet kolíše – nájdeme ich 19, 25, 31 a podobne.
V roku 1584 vydal istý Adrichomius knihu nazvanú „Jerusalem sicut Christi tempore floruit“, t. j. Jeruzalem, ako rozkvital počas Kristových čias. Vymenováva v nej 12 zastavení, ktoré presne zodpovedajú dnešným prvým dvanástim. Kniha bola preložená do viacerých európskych jazykov a spolu s ďalšími modlitbovými knihami, väčšinou holandskej proveniencie, bola zrejme základom cirkvou schválenej krížovej cesty. K jej popularite prispelo aj to, že v samotnom Jeruzaleme, ktorý ovládali Turci, bolo oveľa náročnejšie konať na verejnosti kresťanské obrady než kdekoľvek v Európe.
Práve preto, že sa dnešné zastavenia vyvinuli z európskych modlitbových knižiek, chýba v nich jedno zo zastavení zdôrazňovaných vo všetkých stredovekých popisoch – Ecce homo, spojené s oblúkom Pilátovho domu, kde boli tieto slová prednesené.
Do kostolov sa krížové cesty dostávajú až v 17. storočí. V roku 1686 pápež Inocent XI. udelil františkánom privilégium umiestniť zastavenia krížovej cesty do všetkých ich kostolov. Až v roku 1731 Klement XII. potvrdil, že krížová cesta môže byť v každom kostole a ktokoľvek ju so zbožnosťou prejde, získa odpustky, viazané predtým na návštevu svätých miest. Zároveň bol definitívne stanovený počet zastavení na 14. Prvej krížovej ceste v rímskom Koloseu predsedal v roku 1750 pápež Benedikt XIV.
Tradíciu veľkopiatkovej krížovej cesty v Koloseu, prerušenú búrlivými udalosťmi, obnovil pápež Pavol VI. v roku 1964. Keď dnes pápež Lev XIV. ponesie kríž na všetkých 14 zastaveniach, nadviaže na Jána Pavla II., ktorý sám viedol procesiu krížovej cesty v rokoch 1980 – 1994. Jeho nástupcovia zvyčajne preberali kríž až na posledné zastavenie.
Zdroj: VaticanNews, česká redakcia
