Vatikán 27. mája (VaticanNews) Pápež v stredu 27. mája počas generálnej audiencie pokračoval v cykle o dokumentoch Druhého vatikánskeho koncilu.

V druhej katechéze o konštitúcii Sacrosanctum concilium hovoril o obnove liturgie. Pripomenul slová Benedikta XVI.: „Neraz tradíciu a pokrok nešikovne staviame proti sebe“, zatiaľ čo „v skutočnosti sa tieto dva koncepty dopĺňajú“. Lev XIV. vyzval kňazov, aby vždy zachovávali úctu k textom a predpisom liturgie.

Na Námestí sv. Petra opäť nechýbali pútnici zo Slovenska, tentoraz ich bolo najmenej 100, z farností Ruskov, Veľký Lapáš a okolie.

GENERÁLNA AUDIENCIA
(Streda, 27. mája 2026)

KATECHÉZA
DOKUMENTY DRUHÉHO VATIKÁNSKEHO KONCILU

III. Konštitúcia Sacrosanctum Concilium
2. Reforma liturgie: tradícia a rozvoj

Čítanie: Rim 15,4 – 6

„Všetko, čo bolo kedysi napísané, bolo napísané nám na poučenie, aby sme skrze trpezlivosť a útechu z Písma mali nádej. Boh trpezlivosti a potechy nech vám dá, aby ste jedni o druhých zmýšľali podľa Krista Ježiša, a tak jednomyseľne, jednými ústami oslavovali Boha a Otca nášho Pána Ježiša Krista.“

Drahí bratia a sestry, dobrý deň a vitajte!

V encyklike Mediator Dei (Boží sprostredkovateľ) ctihodný Pius XII. píše, že „Cirkev je živým organizmom, a preto aj pokiaľ ide o posvätnú liturgiu, pri zachovaní integrity svojho učenia rastie a rozvíja sa, prispôsobujúc sa a zosúlaďujúc sa s okolnosťami a potrebami, ktoré sa v priebehu času vyskytujú“ (I, V).

V plnej kontinuite s týmto princípom Druhý vatikánsky koncil v úvode konštitúcie Sacrosanctum Concilium (SC) uznáva, že „je jeho povinnosťou osobitným spôsobom sa postarať aj o obnovu a rozvoj liturgie“ (č. 1). Koncilové zhromaždenie sa totiž zišlo s cieľom „čoraz väčšmi rozvíjať kresťanský život medzi veriacimi, lepšie prispôsobiť potrebám našich čias ustanovizne podliehajúce zmenám, zveľaďovať všetko, čo môže prispieť k jednote všetkých veriacich v Krista, a oživovať to, čo pomáha povolať všetkých do lona Cirkvi“ (tamže).

V tom historickom období sa silne pociťovala nevyhnutnosť obnovy liturgických foriem, prostredníctvom ktorých Cirkev už celé stáročia uskutočňovala oslavu Boha a posväcovanie kresťanského ľudu. Vďaka liturgickému hnutiu dozrelo presvedčenie, ktoré neskôr vyjadril svätý Ján Pavol II., že „existuje totiž veľmi úzky organický vzťah medzi obnovou liturgie a obnovou celého života Cirkvi. Cirkev nielen pôsobí, ale aj vyjadruje seba samu v liturgii, žije z liturgie a z liturgie čerpá silu do života“ (Lett. Dominicae Cenae, 13).

Aby sa uľahčil prístup veriacich k bohatstvu darov milosti rozdeľovaných svätou liturgiou, konštitúcia Sacrosanctum Concilium veľmi výstižne naznačuje smer, ktorým sa treba uberať: „aby sa zachovala zdravá tradícia, a pritom sa otvorila cesta oprávneného pokroku“ (SC, 23).

Pápež Benedikt XVI. v tomto vyhlásení o zámeroch vnímal „program reformy“ koncilových otcov ako „v rovnováhe s veľkou liturgickou tradíciou minulosti a budúcnosti“, pričom poznamenal, že „neraz tradíciu a pokrok nešikovne staviame proti sebe“, zatiaľ čo „v skutočnosti sa tieto dva koncepty dopĺňajú: tradícia sama osebe určitým spôsobom zahŕňa pokrok. Je to ako povedať, že rieka tradície nesie v sebe aj svoj prameň a smeruje k ústiu“ (Prejav k účastníkom konferencie pri príležitosti 50. výročia založenia Pápežského liturgického inštitútu Sant’Anselmo, 6. mája 2011).

Koncil potvrdzuje legitimitu takéhoto pokroku zakoreneného v autentickej Tradícii, pričom v rámci liturgie rozlišuje „nemennú časť, pretože je z Božieho ustanovenia, od „častí podliehajúcich zmene, ktoré sa časom môžu, ba aj musia meniť, ak azda do nich prenikli prvky, ktoré už celkom nezodpovedajú vnútornej povahe samej liturgie, alebo sa ukázali menej vhodnými“ (SC, 21). Zmeny tohto druhu sa v priebehu storočí neustále vyskytovali s cieľom umožniť veriacim prostredníctvom rituálnych úkonov plodnú účasť na Kristovom veľkonočnom tajomstve, ktoré je základom kresťanskej viery. Cirkevný kult sa tak „vtelil“ do kultúrnych foriem každej doby a bol schopný na ne pôsobiť a dokonca ich premeniť. Liturgia bola tak po stáročia hnacou silou evanjelizácie. Dnes je potrebné obnoviť túto energiu v kontinuite s autentickou a živou katolíckou tradíciou, teda podľa dynamiky zameranej na uvádzanie veriacich do plnosti pravdy.

Je teda pochopiteľné, prečo konciloví otcovia odporúčali, aby sa revízia obradov, ak korešponduje s „opravdivým a zaručeným úžitkom Cirkvi“, vždy vykonávala „s ohľadom na to, aby nové formy istým spôsobom organicky vyrastali z foriem už existujúcich“ (SC, 23). Pre dobro celej Cirkvi musí každej reforme vždy „predchádzať dôkladný teologický, historický a pastoračný výskum“ (tamže). Koncilové magistérium takýmto spôsobom pozýva, aby sa zabránilo dezorientácii veriacich, a odrádza každého od toho, aby svojvoľne v liturgickej oblasti niečo pridával, vynechával alebo pozmenil (porov. SC, 22). Pokrok, o ktorom hovorí koncilová konštitúcia, v žiadnom prípade neohrozuje cirkevnú jednotu: skôr ju má potvrdiť a podporiť.

Vyzývam preto všetkých, ktorí sú povolaní pripravovať slávenie božích tajomstiev, osobitne kňazov, ktorí vykonávajú službu liturgického predsedníctva, aby vždy zachovávali tú úctu k textom a predpisom liturgie, ktorá pramení z vnútorného postoja ochoty a odovzdanosti Bohu, prejavujúc pokoru pred jeho veľkosťou a úprimnú vernosť cirkevnému spoločenstvu.

Preklad: Zuzana Klimanová