Madrid 7. júna (VaticanNews) Pri slávnostnej svätej omši na Námestí Cibeles v Madride v nedeľu 7. júna predniesol pápež Lev XIV. homíliu pri príležitosti slávnosti Najsvätejšieho Kristovho Tela a Krvi. Vyzval veriacich, aby Eucharistia nebola súkromnou nábožnosťou, ale školou viery, ktorá nás posiela k chudobným a trpiacim. Eucharistický prameň, pripomínal pápež, nezatvára, ale otvára – do ulíc, do dejín, k ľuďom.

HOMÍLIA SVÄTÉHO OTCA

Svätá omša, Slávnosť Najsvätejšieho Kristovho Tela a Krvi
Námestie Cibeles, Madrid
Nedeľa 7. júna 2026

Vaše Eminencie a Excelencie,
drahí kňazi, rehoľníci a rehoľníčky, Vaše Veličenstvá,
bratia a sestry,

s radosťou napĺňajúcou srdce predsedám na začiatku tejto cesty do Španielska tejto slávnosti v deň Najsvätejšieho Kristovho Tela a Krvi.

Sme zhromaždení pri Eucharistii, dare živej Kristovej prítomnosti uprostred nás. On, ktorý nám chcel darovať svoj život, aby nás uviedol do spoločenstva s Otcom a urobil z nás jeho deti, je tu ako živý chlieb zostúpený z neba, ktorý nás živí samotným Božím životom, láskou silnejšou než smrť. 

Táto pamiatka Pána prítomného v eucharistickom chlebe je v srdci vašej viery i dejín vášho ľudu. Tu v Madride, ale aj na mnohých iných miestach Španielska, nie je slávnosť Corpus Domini iba jedným sviatkom v liturgickom kalendári, ale návratom ku koreňom viery, aby sa obnovila láska a vernosť Bohu. Slávnostné procesie tohto dňa po stáročia formovali zbožnosť, umenie, hudbu, architektúru i život španielskeho ľudu a ešte aj dnes vyjadrujú a zviditeľňujú duchovné cítenie tejto krajiny aj prostredníctvom krásy a pôvabu kvetinových kobercov, oltárov v uliciach, starostlivosti o monštrancie a miesta eucharistickej úcty, spevov a ozdôb. Nejde o vonkajší prejav, o prežívanie folklóru ani o jednoduchú estetickú ozdobu: ide tu o vieru v prítomnosť zmŕtvychvstalého Pána, ktorý je živý a naďalej prechádza pomedzi nás, ktorý sa stáva chlebom pre náš hlad po živote a navštevuje zákutia nášho srdca i našich dejín, aj tie najtemnejšie.

Ak sa teda Kristus v eucharistickej slávnosti dáva ako pokrm, procesia hovorí, že nezostáva uzavretý v chráme, ale vychádza nám v ústrety. Ježiš kráča ulicami, prechádza námestiami, navštevuje naše štvrte, prebýva na miestach nášho každodenného života. On je blízky Boh, ktorý kráča so svojím ľudom, Pán dejín, útecha slabých, svetlo pre rodiny, nádej pre chorých, pokoj pre trpiacich. Kristus, ktorý prechádza ulicami v monštrancii, je ten istý, ktorý sa stotožňuje s chudobnými, skľúčenými, osamelými a opustenými. Nie je náhoda, že tu v Španielsku Cirkev po celé roky spájala slávnosť Corpus Domini s Dňom charity.

Nejde iba o to, aby sme vyniesli monštranciu, ale aby sme sa my sami nechali vyviesť zo sebectva, z ľahostajnosti, z pohodlnej a súkromnej viery, aby sme odpovedali na jeho pozvanie k obráteniu, k zmene pohľadu, k prijatiu jeho prítomnosti, ktorá nás premieňa a robí z nás budovateľov nového sveta.

Preto sa historická pamäť procesií Corpus Domini nenechá uväzniť nostalgickou spomienkou; naopak, stáva sa pozvaním pre dnešok, pre náš osobný život, pre naše vzťahy, pre spoločnosť, pre budovanie budúcnosti. V tejto perspektíve treba chápať výzvu „pamätať“, ktorú sme počuli v prvom čítaní: „Pamätaj na celú cestu, ktorou ťa Pán, tvoj Boh, viedol tých štyridsať rokov po púšti“; spomeň si, ako ťa, keď si hladoval, sýtil mannou. Ide práve o to, aby sme si „pamätali“, aby sme nezabudli, kto je Pán, aby sme nepodľahli pokušeniu dôverovať iným modlám a živiť sa chlebom, ktorý nenasýti.

Hľa, teda zverenie poslania pre dnešné a zajtrajšie Španielsko: aby nábožnosť, ktorá po stáročia oživuje túto krajinu, nebola múzeom minulosti, ktoré treba navštíviť, ale školou viery, z ktorej možno čerpať aj dnes. Školou, ktorá nás učí kľakať si pred Bohom i pred blížnym, pretože nikto nemôže kľakať pred Pánom a pohŕdať bratom; školou, ktorá nás učí nezištnosti lásky, ktorá sa stáva darom, aby prúdila medzi nami a prelamovala putá každého sebectva; školou, v ktorej sa učíme, že Boh je skutočná prítomnosť a že aj my sme povolaní byť prítomní v situáciách a výzvach spoločnosti, neutekať, ale osobne sa angažovať pri budovaní spoločného dobra.

Bratia a sestry, chcem tu pripomenúť svätého Manuela Gonzáleza, biskupa opustených svätostánkov. Jeho život nám pripomína, že Eucharistia nemôže byť uctievaná iba pri veľkých slávnostiach alebo príležitostne, ale aj v tichej vernosti toho, kto sprevádza Pána pokorným a diskrétnym priateľstvom, ktoré sa živí deň čo deň. Chcel by som pripomenúť aj poetické verše svätého Jána z Kríža: „Dobre poznám prameň, ktorý prýšti a plynie, hoci je noc“ (Spev duše, ktorá sa raduje z poznania Boha vierou). V kláštornom väzení v Tolede, kde bol uväznený v nesmierne tvrdých podmienkach, práve okolo slávnosti Corpus Domini v roku 1578 rozpoznáva z noci tohto väzenia skrytú prítomnosť Pána, z ktorej vyviera svetlo, čo nepozná západ, a prúdi život, ktorý sa nevyčerpáva. Ježiš v Eucharistii je „ten večný prameň, ktorý je skrytý“, prameň, ktorý plynie a hasí smäd, no neoslňuje, nevnucuje sa vonkajšou mocou, neukazuje sa veľkolepým spôsobom

Vráťme sa k nemu s úprimnou láskou. Otvorme sa stretnutiu s ním, dovoľme, aby zavlažil vyprahnutosť nášho srdca, aby sme potom vyšli na cesty života a dejín a prinášali medzi ľudí tento prúd čerstvej vody, prúd lásky, pokoja, spravodlivosti a radosti. Znovu sa napime z tohto eucharistického prameňa, ktorý nás neuzatvára do súkromnej zbožnosti, ale posiela nás zavlažovať bratov, rodiny, chudobných, trpiacich, tých, ktorí stratili nádej. Eucharistická milosť nás premieňa, ale zároveň z nás robí protagonistov premeny dejín a znamenie nádeje pre tých, ktorých stretávame.

Nech vás Pán Ježiš prítomný v Eucharistii urobí chlebom lámaným, darovaným a obetovaným, aby mohol plný život vytrysknúť pre vás, pre vaše rodiny i pre vašu krajinu.

Preklad Martin Jarábek