Vatikán 27. júna (VaticanNews) Budovanie pokoja, odmietnutie logiky „spravodlivej vojny“, dôveryhodné svedectvo Cirkvi a odvážna evanjelizácia boli hlavnými témami druhého zasadnutia mimoriadneho konzistória vo Vatikáne v piatok 26. júna. Kardináli zároveň vyjadrili podporu pápežovi Levovi a jeho výzve na prekonanie kultúry moci prostredníctvom civilizácie lásky.
Popoludňajšie zasadnutie sa začalo o 16:00 v Aule Pavla VI. pod vedením kardinála Siongca Davida, ktorý pri otvorení rokovania pripomenul bolestivú situáciu vo Venezuele a mnohé obete zemetrasenia, ku ktorému došlo v uplynulých hodinách. Po spoločnej modlitbe kardinál uviedol zasadnutie s témou „Kultúra moci a civilizácia lásky“, venované reflexii nad piatou kapitolou encykliky Magnifica humanitas. Následne odovzdal slovo kardinálovi Fernándezovi, ktorý predniesol úvodnú prednášku. Po chvíli ticha a modlitby kardinál David opäť prevzal slovo a otvoril prácu v skupinách podľa dohodnutého spôsobu. Rokovanie skupín s jednou prestávkou trvalo až do 18:20.
Pápež Lev, ktorý bol prítomný na začiatku zasadnutia, sa vrátil na jeho plenárnu časť. V pléne prednieslo svoje správy 11 pracovných skupín – všetkých osem skupín z prvej časti a tri skupiny z druhej. Príspevky všetkých skupín vyjadrili hlboké uvedomenie si vážnych problémov súčasnej doby, odľudšťujúcej sily kultúry moci, jej univerzálneho charakteru, pokušenia prispôsobovať sa logike mocných, normalizovať vojnu a polarizáciu, ktoré vedú k znižovaniu citlivosti voči násiliu a k nebezpečnému zjednodušovaniu pri hľadaní riešení.
Všetky skupiny zároveň zdôraznili naliehavú zodpovednosť za budovanie pokoja a civilizácie lásky. Mnohí poukázali na to, že si to vyžaduje predovšetkým hodnoverné svedectvo, osobitne v Cirkvi, odlišný jazyk, ktorý hľadí na všetkých ako na osoby, nie ako na „tých druhých“. Ide o jazyk založený na počúvaní, odpustení, zmierení, obnovujúcej spravodlivosti a konkrétnych skutkoch – jazyk schopný dotknúť sa sŕdc mužov i žien, aj tých, ktorí sú zapojení do konfliktov, a otvoriť ich pochopeniu rán spôsobených samotným konfliktom. Je to jazyk, ktorý uľahčuje hľadanie jednoty v Cirkvi.
Viaceré skupiny zdôraznili, že takéto svedectvo musí byť spoločným svedectvom všetkých kresťanov, aby bolo vierohodné. V tejto súvislosti sa hovorilo aj o potrebe dialógu s inými vierovyznaniami a náboženstvami, osobitne s islamom, o zapojení medzinárodných inštitúcií a – v čase, keď globalizácia ľahostajnosti oslabuje citlivosť voči utrpeniu druhých – o povolaní každého človeka prevziať zodpovednosť za budovanie pokoja. Zo všetkých vystúpení zároveň zaznievalo, že v centre tohto úsilia stojí viera v Krista a evanjelium, ktoré mení svet vtedy, keď sa neprijíma iba ako teória, ale žije sa v praxi. Zdôraznené bolo aj pôvodné poslanie Cirkvi, pretože existujú situácie, ktoré nemožno riešiť bez Božieho zásahu. Niektoré skupiny v tejto súvislosti poukázali na prácu Cirkvi vo Svätej zemi a vo východnej Európe.
Diskusia sa venovala aj úlohe politickej moci, ktorá musí byť oslobodená od škodlivého prepojenia s ekonomickou mocou, významu rodiny a výchovy, ako aj náročnosti prekonať logiku okamžitých riešení v prospech dlhodobých projektov. Dôraz bol kladený na potrebu odvážnej evanjelizácie, pretože rozhodnosť vychádza z evanjelia, zo života a z viery. Viaceré skupiny ocenili význam diplomacie Svätej stolice a apoštolských nunciov pri sprostredkovaní hlasu Cirkvi vo svete. Mnohé skupiny sa zhodli na potrebe prekonať logiku „spravodlivej vojny“, keďže evanjelium sa nešíri silou, a namiesto toho hovoriť o práve na primeranú obranu. Z mnohých správ zaznievala hlboká vďačnosť Svätému Otcovi za encykliku, ako aj jednomyseľný záväzok podporovať ho a pripojiť sa k jeho výzve za pokoj a k jeho odsúdeniu vojny. Do tohto rámca patrila aj reflexia o Petrovej službe (munus petrinum) ako záruke nezávislosti Cirkvi od politickej moci, ako aj potreba gest, ktoré by sa v dnešnej dobe mohli stať ikonami pokoja.
Po skončení správ pracovných skupín bol zostávajúci čas venovaný individuálnym príspevkom k témam zasadnutia. Kardináli hovorili o kresťanskom svedectve ako o ceste k premene zmýšľania a kultúry. Opätovne poďakovali za priestor na zdieľanie a spoločenstvo, ktorý predstavuje konzistórium. Zdôraznili potrebu spolupracovať s predstaviteľmi ostatných náboženstiev pri budovaní civilizácie lásky a pripomenuli, že silné slová pápeža v encyklike o oneskorenom odsúdení otroctva zo strany Cirkvi otvorili srdcia miliónov ľudí evanjeliu a priniesli Cirkvi nové svetlo a nádej. Viacerí kardináli tiež zdôraznili, že encyklika predstavuje osobnú výzvu adresovanú všetkým, no predovšetkým Kardinálskemu kolégiu, aby prevzalo zodpovednosť za budovanie pokoja, odpovedalo na očakávania mužov a žien dnešného sveta a ponúklo aj silné symbolické gestá, akým bolo napríklad Stretnutie modlitby za pokoj, ktoré zvolal svätý Ján Pavol II. v Assisi v roku 1986. Na záver zasadnutia, približne o 19:30, viedol pápež Lev záverečnú modlitbu.
Preklad sr. Jana Pavla Halčinová DKL
