Vatikán 2. júla (VaticanNews) Napriek veľkorysým pokusom svätých Pavla VI. a Jána Pavla II., rozhodnutiu Benedikta XVI. zrušiť exkomunikáciu a fakultám, ktoré udelil pápež František, sa Kňazské bratstvo svätého Pia X. po nedovolenej biskupskej vysviacke vykonanej proti vôli pápeža opäť oddeľuje od Ríma.

Je to pohnutý príbeh, utkaný z veľkorysých pokusov, otvorených dverí a ponúknutých príležitostí. Je to bolestný príbeh, poznačený dvoma vážnymi roztržkami, ktoré priviedli Kňazské bratstvo svätého Pia X., založené arcibiskupom Marcelom Lefebvrom, k oddeleniu sa od pápeža a od spoločenstva s Rímskou cirkvou. Stalo sa tak schizmatickým aktom vysviacky biskupov bez pápežského mandátu a proti vôli Kristovho vikára.

Zlom, ku ktorému došlo 1. júla, má závažné dôsledky nielen pre lefebvristických biskupov a kňazov, ale aj pre všetkých veriacich, keďže, ako sa píše vo vysvetľujúcej nóte Dikastéria pre náuku viery, kňazi Bratstva svätého Pia X. „nedovolene vysluhujú sviatosti a že sviatosť pokánia, ktorú udeľujú, i manželstvo, pri ktorom asistujú, sú neplatné“.

Rozhodnutia Marcela Lefebvra

Počas Druhého vatikánskeho koncilu francúzsky arcibiskup Marcel Lefebvre, patriaci ku koncilovej menšine odporujúcej niektorým reformám, predsa len podpísal Konštitúciu o posvätnej liturgii Sacrosanctum Concilium, ale aj Deklaráciu o náboženskej slobode Dignitatis humanae. Treba tiež pripomenúť, že arcibiskup Lefebvre slávil omšu podľa misála z roku 1965, ktorý obsahoval prvé, ešte experimentálne liturgické reformy.

Po tom, čo v roku 1970 s uznaním diecézneho biskupa Françoisa Charrièra založil Kňazské bratstvo svätého Pia X. s vlastným seminárom v Écône vo švajčiarskej diecéze Fribourg, Lefebvre odmietol sláviť podľa nového Rímskeho misála. V roku 1974 označil to, čo zaviedol posledný koncil, za „novoty ničiace Cirkev“.

„Odmietame,“ vyhlásil písomne 21. novembra 1974, „a vždy sme odmietali nasledovať Rím neomodernistickej a neoprotestantskej tendencie, ktorá sa jasne prejavila na Druhom vatikánskom koncile a po koncile vo všetkých reformách, ktoré z neho vyplynuli. Všetky tieto reformy totiž prispeli a stále prispievajú k ničeniu Cirkvi...“

Diecéza odňala Kňazskému bratstvu uznanie, no Svätá stolica sa usilovala o dialóg s arcibiskupom. Pavol VI. zriadil komisiu, aby vypočula jeho požiadavky, a v roku 1975 požiadal arcibiskupa Lefebvra, aby zatvoril seminár v Écône a nepristúpil k novým kňazským vysviackam. Pápež Montini trikrát napísal arcibiskupovi a vyslal prelátov, ktorým dôveroval, aby navštívili sídlo tradicionalistov.

Po ďalšom odmietnutí bol Marcel Lefebvre suspendovaný a divinis. Nemohol už sláviť. Napriek tomu v auguste toho roku predsedal omši, ktorá mu už bola zakázaná, pred desaťtisíc veriacimi a štyristo novinármi, čím dosiahol obrovský mediálny ohlas.

V septembri 1976 prijal Lefebvra pápež na audiencii v Castel Gandolfe. Rozhovor nepriniesol výsledok. Keď francúzsky filozof Jean Guitton žiadal Pavla VI. urobiť „možné aj nemožné“, aby sa zabránilo schizme, pápež odpovedal: „Cítim to presne tak ako vy. A dokonca nekonečne viac než vy: je to prvý skutočný kríž môjho pontifikátu za posledných trinásť rokov. Môžem vám však povedať, že som urobil všetko možné, aby som tomu zabránil.“ A dodal: „Nevidím..., ako by sme v skutočnosti o niekoľko mesiacov neboli prinútení premeniť tento stav prerušeného spoločenstva na exkomunikáciu.“ V skutočnosti sa tak vtedy nestalo. Neprešli mesiace, ale ešte mnoho rokov, napriek stále ústretovo vystretej ruke Petrovho nástupcu.

Doktrinálna dohoda podpísaná Marcelom Lefebvrom

Po zvolení Jána Pavla II. sa zdalo, že Lefebvre sa začína pozerať na Rím inými očami. Dňa 18. novembra 1978 bol arcibiskup prijatý na audiencii a v liste z 8. marca 1980 adresovanom pápežovi napísal, že nemá „nijaké pochybnosti o legitímnosti a platnosti vašej voľby“ a že „nikdy netvrdil“, že pokoncilová omša „je sama osebe neplatná alebo heretická“.

Dohoda, ktorá mala aspoň čiastočne urovnať nezhody a zrušiť suspenzie a divinis, sa zdala možná desať rokov po tomto stretnutí s Wojtyłom, v apríli 1988. Kardinál Joseph Ratzinger, prefekt Kongregácie pre náuku viery, spolu so sekretárom kongregácie, arcibiskupom Albertom Bovonem, osobne tri dni, od 11. do 13. apríla, viedli neľahké rokovania s Mons. Lefebvrom a niektorými jeho spolupracovníkmi.

Najvýznamnejšie povzbudenie prišlo ešte pred stretnutím od samotného pápeža. Bavorskému kardinálovi sa s trpezlivosťou a inteligenciou podarilo podpísať s tradicionalistickým  biskupom spoločný doktrinálny protokol. Text bol pripravený na stretnutí v Ríme 4. mája 1988 a nasledujúci deň ho podpísali Jozef Ratzinger a Marcel Lefebvre. V tomto texte biskup a členovia Kňazského bratstva svätého Pia X. prisľúbili, že budú „vždy verní Katolíckej cirkvi a rímskemu veľkňazovi“. Vyhlásili, že „prijímajú náuku obsiahnutú v bode 25 dogmatickej konštitúcie Lumen gentium Druhého vatikánskeho koncilu o cirkevnom magistériu a o súhlase, ktorý mu treba preukazovať“. Zaviazali sa „zaujať pozitívny postoj a komunikovať s Apoštolskou stolicou, vyhýbajúc sa akejkoľvek polemike“ v súvislosti s niektorými bodmi učenia koncilu alebo s neskoršími reformami liturgie a práva, ktoré sa tradicionalistom zdali „ťažko zlučiteľné s Tradíciou“.

„Vyhlasujeme tiež,“ píše sa v protokole, „že uznávame platnosť obety omše a sviatostí slávených s úmyslom konať to, čo koná Cirkev“, podľa obradov promulgovaných Pavlom VI. a Jánom Pavlom II. Text dohody sa zaoberal aj ďalšími otázkami: Kňazské bratstvo sa malo stať spoločnosťou apoštolského života, a tak požívať plnú autonómiu. Z „praktických a psychologických dôvodov“ sa považovalo za užitočné vysvätenie jedného biskupa spomedzi členov Bratstva. Všetko sa zdalo vyriešené.

Prvý schizmatický akt

No zrazu ráno 6. mája 1988 francúzsky biskup rokovania zmaril. Rozmyslel si to a súkromne oznámil Ratzingerovi, že 30. júna má v úmysle vysvätiť nových biskupov. Zdá sa, že Lefebvra k tomu viedlo presvedčenie, že Svätá stolica nenašla medzi duchovenstvom Bratstva vhodných kandidátov na biskupskú službu, a obava, že nový biskup by prišiel zvonka.

Ďalšie stretnutie 24. mája neprinieslo výsledok a 2. júna Lefebvre napísal Jánovi Pavlovi II., že on a jeho stúpenci budú čakať na „vhodnejší okamih návratu Ríma k tradícii“ a budú sa modliť, aby sa „dnešný Rím, nakazený modernizmom“, opäť stal „katolíckym Rímom“.

Dňa 29. júna, dvadsaťštyri hodín pred oznámenými konsekráciami, Jozef Ratzinger poslal arcibiskupovi telegram: „Z lásky ku Kristovi a k jeho Cirkvi vás Svätý Otec otcovsky a rozhodne žiada, aby ste dnes prišli do Ríma a nepristúpili k biskupským vysviackam ohláseným na 30. júna...“

Arcibiskup Lefebvre však už bol rozhodnutý. Nasledujúci deň, za asistencie staršieho brazílskeho preláta z diecézy Campos Antonia de Castro Mayera, vysvätil za biskupov štyroch kňazov Kňazského bratstva: Bernarda Fellaya, Alfonsa de Galarretu, Richarda Williamsona a Bernarda Tissiera de Mallerais.

Dňa 1. júla dopadla na svätiteľov i svätencov exkomunikácia latae sententiae za spáchanie schizmatického aktu. Kým v roku 1988 kardinál Ratzinger uzavrel s tradicionalistami z Écône doktrinálnu dohodu, ktorú napokon zmarili predovšetkým praktické problémy, v rokovaniach nasledujúcich rokov bola Svätá stolica ochotná ponúknuť maximum z hľadiska kánonického riešenia. Lefebvristi však naďalej tvrdili, že chýba „doktrinálna jasnosť“, a v skutočnosti požadovali, aby sa Katolícka cirkev a pápež vzdali častí koncilu a častí pokoncilového magistéria.

Púť v roku 2000 a Benediktove ústupky

Pokus o zmierenie s Kňazským bratstvom svätého Pia X. sa obnovil v auguste 2000. Lefebvristi vykonali jubilejnú púť do Ríma a usporiadane prešli Námestím svätého Petra. Mons. Fellay, sprevádzaný kardinálom Daríom Castrillónom Hoyosom, ktorý predsedal komisii Ecclesia Dei, bol na pár minút prijatý Jánom Pavlom II.

Kontakty pokračovali a zintenzívnili sa po zvolení Benedikta XVI., ktorý dvoma rozhodnutiami prijatými s odstupom dvoch rokov vyšiel v ústrety požiadavkám tradicionalistov. Dňa 7. júla 2007 zverejnil motu proprio Summorum Pontificum, ktorým liberalizoval používanie Rímskeho misála z roku 1962, teda spred koncilu. Tento misál bol považovaný za mimoriadnu formu liturgie Katolíckej cirkvi latinského obradu.

A 24. januára 2009 pápež Ratzinger zrušil exkomunikáciu z roku 1988 štyrom biskupom, ktorých Lefebvre nedovolene vysvätil. Dekrét o zrušení bol jednostranným aktom zmierenia, ktorým sa zahojila rana malej schizmy a ktorý otvoril dvere dialógu s Kňazským bratstvom svätého Pia X.

Ešte pred zverejnením rozhodnutia však bol, žiaľ, odvysielaný rozhovor s jedným z lefebvristických biskupov, ktorým bola exkomunikácia zrušená, Richardom Williamsonom. Ten v rozhovore pre švédsku televíziu v novembri predchádzajúceho roka, keď sa nachádzal v Nemecku, vyslovil popieračské tvrdenia o vyvražďovaní Židov v plynových komorách nacistami.

Rozhovor vyvolal veľmi tvrdé polemiky proti Benediktovi XVI., ktorý dúfal, že po zrušení exkomunikácie bude zo strany lefebvristických biskupov nasledovať „bezodkladné úsilie urobiť ďalšie kroky potrebné na uskutočnenie plného spoločenstva s Cirkvou, a tak dosvedčiť pravú vernosť a pravé uznanie magistéria a autority pápeža a Druhého vatikánskeho koncilu“.

Preambula z roku 2011 a fakulty udelené pápežom Františkom

Roky plynuli a v septembri 2011, po skončení série doktrinálnych rozhovorov, ktoré si želalo Kňazské bratstvo svätého Pia X., Svätá stolica predložila krátky dokument a požiadala lefebvristov, aby ho podpísali.

Text obsahoval v podstate tri body a požiadavku podpísať „vyznanie viery“, ktoré sa vyžaduje od každého, kto prijíma cirkevný úrad. Zahŕňalo aj zabezpečenie „nábožnej poslušnosti vôle a rozumu“ voči učeniu, ktoré pápež a kolégium biskupov „predkladajú, keď vykonávajú svoje autentické magistérium“, aj keď nie je vyhlásené dogmatickým spôsobom, ako je to v prípade väčšiny dokumentov magistéria.

Podpísanie preambuly, opakovali vatikánske autority, neznamenalo ukončenie „legitímnej diskusie, štúdia a teologického vysvetľovania jednotlivých výrazov či formulácií prítomných v dokumentoch Druhého vatikánskeho koncilu“. Aj tento pokus však vyšiel nazmar: biskup Fellay vyhlásil predložený doktrinálny text za neprijateľný.

V nasledujúcich rokoch sa doktrinálne preambuly odložili bokom a skúmali sa kánonické riešenia, ako napríklad apoštolská administratúra alebo osobná prelatúra. Biskup Fellay, vtedajší predstavený lefebvristov, však dal najavo, že „Kňazskému bratstvu nejde v prvom rade o kánonické uznanie“.

Medzitým sa zmenili partneri dialógu a na Petrovom stolci sedel pápež František. Pri príležitosti Jubilea milosrdenstva v roku 2016 udelil pápež František kňazom Kňazského bratstva osobitné fakulty spovedať a platne rozhrešovať veriacich. Opatrenie malo za cieľ zjednotiť veriacich a prostredníctvom apoštolského listu Misericordia et misera bola táto fakulta natrvalo predĺžená aj po skončení mimoriadneho Svätého roka.

Hoci exkomunikácia ich biskupov bola už v roku 2009 zrušená, lefebvristickí kňazi naďalej pôsobili bez oficiálneho začlenenia do riadnej jurisdikcie Rímskokatolíckej cirkvi. Týmto krokom chcel František vykonať gesto pastoračného dialógu a zmierenia, pričom myslel predovšetkým na dobro veriacich nasledovníkov Kňazského bratstva.

Nová schizma, neplatné spovede a manželstvá

Dňa 2. februára 2026 Kňazské bratstvo svätého Pia X. oznámilo, že 1. júla budú vysvätení noví biskupi. Dňa 12. februára bol generálny predstavený Bratstva don Davide Pagliarani prijatý v Ríme kardinálom Víctorom Manuelom Fernándezom, prefektom Dikastéria pre náuku viery.

Prefekt navrhol lefebvristom „cestu špecificky teologického dialógu, s presne stanovenou metodológiou, o témach, ktoré ešte neboli dostatočne objasnené“, aby sa ukázali „nevyhnutné minimá pre plné spoločenstvo s Katolíckou cirkvou“ a kánonické riešenie. „Možnosť viesť tento dialóg predpokladá, že Bratstvo pozastaví rozhodnutie o oznámených biskupských vysviackach.“

Napriek opakovaným výzvam a varovaniam, aby nepristúpili k novým biskupským vysviackam, a napriek opakovaným pozvaniam na dialóg lefebvristi slovne vyznávajú poslušnosť Petrovmu nástupcovi, no v skutočnosti nedávajú nijaký priestor riešeniu a neberú do úvahy jeho požiadavky. Pokračujú vo svojom úmysle, ktorý spečatil novú schizmu.

Lev XIV. 16. júna v odpovedi na otázku novinárov v Castel Gandolfe vyhlásil: „Rozdelenie medzi kresťanmi je určite vždy bolestným bodom, oni však odmietajú prijať určité základné prvky Cirkvi, počnúc viacerými bodmi Druhého vatikánskeho koncilu. Ak sa takto rozhodnú, mrzí ma to, ale my musíme ísť ďalej.“

Andrea Tornielli – VaticanNews
Preklad Martin Jarábek