Vatikán 13. júla (VaticanNews) Úvaha o úlohe Petrovho nástupcu a o jeho učiteľskom úrade. Píše edičný riaditeľ vatikánskych médií Andrea Tornielli.
Aj keď hovorí o mieri a vojne, o prijímaní migrantov alebo o tom, ako zostať ľuďmi v období umelej inteligencie, Petrov nástupca je a vždy zostáva duchovným vodcom. Skutočnosť, že rímsky biskup je na základe Lateránskych zmlúv z roku 1929, ktorými sa vyriešila „rímska otázka“, zároveň panovníkom najmenšieho štátu na svete – s rozlohou menšou než pol štvorcového kilometra v srdci talianskeho hlavného mesta –, totiž neznamená, že keď sa dotýka otázok týkajúcich sa osudov ľudstva, koná alebo hovorí ako politik.
Dobre to vysvetlil Pavol VI. vo svojom príhovore k Valnému zhromaždeniu Organizácie Spojených národov 4. októbra 1965: „Toto stretnutie, ako všetci chápete,“ povedal pápež Montini, „predstavuje jednoduchú a zároveň veľkú chvíľu. Jednoduchú preto, lebo pred sebou máte človeka, ako ste vy. Je vaším bratom a medzi vami, zástupcami zvrchovaných štátov, jedným z najmenších, ktorý je tiež nositeľom – ak sa na nás chcete pozerať týmto spôsobom – nepatrnej, takmer symbolickej svetskej zvrchovanosti. Má jej iba toľko, koľko potrebuje, aby mohol slobodne vykonávať svoje duchovné poslanie a aby každého, kto s ním prichádza do styku, uistil, že je nezávislý od akejkoľvek zvrchovanosti tohto sveta.“
Pápež, ktorý bol vtedy na návšteve Spojených štátov, vzápätí o sebe dodal: „Nemá nijakú svetskú moc ani nijakú ambíciu súperiť s vami. V skutočnosti od vás nemáme čo žiadať ani predkladať nijakú otázku. Máme nanajvýš jedno želanie, ktoré chceme vyjadriť, a jedno dovolenie, o ktoré chceme požiadať: aby sme vám mohli slúžiť v tom, čo nám je dané konať, nezištne, pokorne a s láskou.“
Je pravda, že na zabezpečenie úplnej slobody Kristovho námestníka bolo pred takmer sto rokmi ustanovené malé územie, na ktorom je rímsky biskup a pastier všeobecnej Cirkvi zároveň panovníkom, a teda hlavou štátu. Bolo a zostáva to však právnym usporiadaním, ktorého cieľom je uznať potrebu jeho nezávislosti od akéhokoľvek iného štátu, a nie potvrdením dvojitého poslania.
Akékoľvek vyzdvihovanie či zveličovanie úlohy pápeža ako hlavy štátu a každý dôraz na význam tejto funkcie sú preto zavádzajúce, pretože zatláčajú do úzadia jeho jediné skutočné poslanie univerzálneho pastiera. Pastiera, ktorý sa prihovára katolíkom, kresťanom, veriacim a všetkým ľuďom dobrej vôle s jediným zámerom: ohlasovať evanjelium, jeho posolstvo lásky, bratstva a „odzbrojeného a odzbrojujúceho“ pokoja.
Výstižne to zdôraznil aj vtedajší kardinál Giovanni Battista Montini, milánsky arcibiskup, vo svojom príhovore na rímskom Kapitole 10. októbra 1962, v predvečer otvorenia Druhého vatikánskeho ekumenického koncilu. Budúci pápež vtedy v súvislosti so zánikom svetskej moci Cirkvi po páde Pápežského štátu v roku 1870 povedal: „Práve vtedy pápežstvo s neobyčajnou silou znovu prevzalo svoju úlohu učiteľa života a svedka evanjelia a v duchovnom vedení Cirkvi i vo svojom morálnom vyžarovaní na svet sa pozdvihlo do takej výšky ako nikdy predtým.“
Keď žiada, aby sa ľudský život vždy rešpektoval a chránil v každej etape jeho existencie; keď hovorí o mieri so zreteľom na dobro národov a vyzýva na ukončenie šialených pretekov v zbrojení, pričom ide až za hranice pojmu „spravodlivá vojna“; keď vyzýva na dialóg a rokovania a odvoláva sa na učiteľský úrad sociálnej náuky Cirkvi; keď žiada, aby sme migrantov vnímali ako ľudí, ktorých treba prijať, a nikdy nezabúdali na ich ľudskú dôstojnosť; keď nám pripomína, že chudobní sú v centre evanjelia a že musíme budovať spravodlivejšie a rovnoprávnejšie spoločnosti; keď bráni právo na náboženskú slobodu; keď zdôrazňuje význam ochrany stvorenstva, aby sme ho mohli odovzdať svojim deťom a vnukom – Petrov nástupca nehovorí ako hlava štátu.
Jednoducho ohlasuje evanjelium.
Andrea Tornielli – VaticanNews
Preklad Martin Jarábek
