Assisi 6. augusta (VaticanNews) Svätý Otec Lev XIV. sa vo štvrtok 6. augusta ráno stretol na námestí pred bazilikou Santa Maria degli Angeli v Assisi s mladými účastníkmi podujatia GO! Franciscan Youth Meeting 2026. V dialógu odpovedal na tri otázky: o svedectve viery vo františkánskom štýle, o odvahe k definitívnym životným rozhodnutiam a o vzťahu k Cirkvi napriek jej ranám. Pripomenul, že evanjeliová radikálnosť je opakom fundamentalizmu a že rozhodnúť sa navždy je dnes azda najrevolučnejším činom.
PASTORAČNÁ NÁVŠTEVA SVÄTÉHO OTCA
V SANTA MARIA DEGLI ANGELI – ASSISI
6. augusta 2026
Dialóg Svätého Otca Leva XIV. s mladými
Santa Maria degli Angeli – Assisi
Otázka Karoliny (Záhreb)
Svätý Otče, volám sa Karolina, pochádzam z Chorvátska, z farnosti a Baziliky svätého Antona Paduánskeho v Záhrebe. Vyrastali sme vo františkánskych farnostiach, sprevádzaní rehoľnými bratmi, a od svätého Františka sme sa učili, že evanjelium sa ohlasuje predovšetkým životom: radosťou, jednoduchosťou, bratstvom a blízkosťou ku každému človeku. Vďaka tejto skúsenosti sme objavili živú vieru, ktorá nezostáva uzavretá v kostoloch, ale stáva sa službou, prijatím a nádejou pre druhých.
Dnes však žijeme vo svete, ktorý sa rýchlo mení a v ktorom mnohí mladí len ťažko nachádzajú pevné orientačné body, budujú autentické vzťahy a otvárajú svoje srdce Bohu. Aj my túžime byť vierohodnými svedkami evanjelia tam, kde žijeme, študujeme a pracujeme, a prinášať Kristovo svetlo v jednoduchom a bratskom štýle svätého Františka.
Svätý Otče, akú radu by ste dali nám mladým, ktorí sme vyrastali vo františkánskej spiritualite, aby sme zostali autentickými Kristovými učeníkmi a prinášali nádej svojim rovesníkom bez toho, aby sme stratili radosť evanjelia, jednoduchosť srdca a blízkosť ľuďom, ktorá robí každé kresťanské svedectvo vierohodným?
Odpoveď Svätého Otca
Ďakujem, Karolina, za túto otázku a predovšetkým dobré ráno vám všetkým! Pozdravujem aj mladých, ktorí sú už v bazilike a ktorí nás, myslím, sledujú aj prostredníctvom obrazoviek. Som naozaj rád, že som tu s vami! Karolina, ďakujem za túto otázku. Myslím si, že mnohí pri jej počúvaní cítili, že už obsahuje časť odpovede, pretože si vydala svedectvo o štýle jednoduchosti, bratstva a blízkosti, ktorý ťa oslovil a umožnil ti dozrievať vo viere v spoločenstve, ktoré je však otvorené všetkým. Stalo sa to v časti Európy, ktorá iba pred tridsiatimi rokmi zažila vojnu a nebezpečné prepojenie náboženského vyznania s nacionalizmom. Prítomnosť františkánov pritom po stáročia podnecovala dialóg a pomáhala pokojnému spolunažívaniu katolíkov, pravoslávnych a moslimov. Byť dnes verný tejto tradícii blízkosti znamená ísť proti prúdu, pracovať na očisťovaní pamäti a pestovať zmierenie.
Od kresťanov sa bude čoraz väčšmi žiadať, aby sa stávali tvorcami pokoja v spoločnostiach, ktoré podliehajú pokušeniu zneužiť náboženstvo na stavanie identít proti sebe. Byť Kristovými svedkami preto zostáva príťažlivé i náročné, pretože to pomáha mysli a srdcu prekračovať umelé hranice, čiže obavy vyvolané zlou informovanosťou a múry predsudkov. Vymaniť sa z kultúry moci a budovať civilizáciu lásky nebýva hneď pochopené ani prijaté. Od svätého Františka sa však učte evanjeliovej radikálnosti, ktorá je opakom fundamentalizmu: nerobí človeka slepým a násilným, ale vnímavým a pozorným, vždy nasledujúcim Ježiša, a teda pokorným a otvoreným voči všetkým. Nie je to ľahké, ale prináša to veľkú radosť.
Skúste si teraz na chvíľu predstaviť miesto, na ktorom sa nachádzame, pred ôsmimi storočiami. Tu, na šírom poli, sa okolo Františka zhromaždili stovky mladých bratov z celej Európy. Skúste ich vidieť tak, ako o nich rozprávajú Pramene: „v zástupoch, tu štyridsiati, tam sto, inde osemdesiat spolu; všetci sa rozprávali o Bohu, modlili sa, plakali a konali skutky lásky; zotrvávali v takom tichu a s takou skromnosťou, že tam nebolo počuť ani najmenší hluk“ (porov. FP 1848). Toto ticho je opakom vojny s jej násilím, krikom a krutosťou. Rohože tých bratov, podobne ako dnes vaše spacie vaky, hovoria o pokoji. Toto je Cirkev: zhromaždenie bratov a sestier, do ktorého sú pozvaní všetci. Drahí mladí, aké krásne je byť spolu a „rozprávať sa o Bohu“, a tak v jeho svetle hovoriť aj o samotnom živote, o jeho kráse, tajomstve a vážnosti! Vydávajte o tomto štýle svedectvo všade, najmä v čase, keď nás technológie odnaučia byť spolu osobne, ako ľudia z mäsa a kostí.
Svätý František pochopil, že voľba chudoby dokáže priblížiť tých, ktorí sú ďaleko, podporiť stretnutie a pozvať k vzájomnej výmene darov. Pochopil tiež, že evanjelium nemožno oddeliť od životných rozhodnutí Ježiša Krista, ktorý sa stal chudobným, aby nás obohatil (porov. 2 Kor 8, 9): evanjelium je jeho život, jeho cesta a jeho neochvejná dôvera v Otca. Keď sa zhromažďujeme v jeho mene, on prichádza medzi nás (porov. Mt 18, 20) a radosť, ktorá napĺňa naše srdce, je slobodná a úprimná (porov. Jn 20, 20). Táto radosť evanjelizuje väčšmi než slová a nemožno ju skryť. Ďakujem.
Otázka Giovanniho (Bologna)
Svätý Otče, volám sa Giovanni, mám 27 rokov a pochádzam z Bologne. My mladí žijeme ponorení do sveta, v ktorom vládne kultúra dočasnosti a kde nás desia definitívne životné rozhodnutia. Boh sa nám napriek tomu jedinečným a láskyplným spôsobom neprestajne prihovára a volá nás, aby sme ho nasledovali. Prisľubuje nám život a radosť a postupne nám odhaľuje naše povolanie.
Moja otázka teda znie: Ako mu môžeme povedať plné a odvážne áno a vyhnúť sa tomu, aby sme „položili ruku na pluh a potom sa obzerali späť“, pričom prikladáme priveľkú váhu námahe a zrieknutiam na tejto ceste? Čo pomohlo Vám na Vašej ceste povolania?
Odpoveď Svätého Otca
Ďakujem, Giovanni, za túto, povedal by som, odvážnu otázku, naplnenú túžbou po tom, čo nepominie. Dnes sme náchylní hovoriť o dočasnosti negatívne. Kedysi však práve Cirkev nástojčivo vychovávala k vedomiu dočasnosti: tento svet sa pomíňa, čas beží a pozemské veci sa menia. Iba Boh zostáva, Boh je večný. Musíme sa teda pýtať, čo sa zmenilo, aby sme nepatrili k tým, ktorí žialia za minulosťou, a preto nečelia prítomnosti ani nepreberajú zodpovednosť za budúcnosť.
Takmer všade vo svete sa vytráca stabilita tradičných spoločností, pri ktorej celé generácie počas jedného života zaznamenali iba nepatrné zmeny. Všetko v nich bolo prísne regulované a vopred určené. Svedectvo Cirkvi vtedy pozývalo človeka, aby sa neuspokojil s už napísaným osudom, ale rozlišoval hodnotu každého jednotlivého skutku vo vzťahu k večnosti. Dnes si však pri niekedy zmätenom chápaní slobody nahovárame, že o živote sa nikdy nerozhoduje raz navždy, pretože prostredie, v ktorom žijeme, sa rýchlo mení a výrazne sa meníme aj my. S tým však rastie aj strach a možnosť stratiť sa. V takomto kontexte je odvaha urobiť definitívne rozhodnutie azda tým najrevolučnejším činom.
Rozhodnúť sa navždy nás nezatvára do klietky, ale otvára nás väčšej dynamike. Milovať je exodus, cesta, ktorú treba objaviť, putovanie, ktoré Boh koná spolu s nami. A to je pravý zmysel každého povolania. Biblia nás inšpiruje žiť takto: ako ľudia, ktorí sú povolaní vstať a prejsť vlastným príbehom a od Pána prijímajú ako dar smer i zmysel, aby milovali podľa jeho plánov (porov. 1 Kor 13; 1 Jn 4). Viera, dôvera a dôveryhodnosť tu ukazujú svoje nerozlučné prepojenie. Vo viere tak odhaľujeme klam, že problémy sa vyriešia útekom, zradou alebo tým, že urobíme niekoľko krokov po stále nových cestách, no nikdy sa nedostaneme ďaleko. Dá sa znásobovať zážitky, kontakty a spotrebu, a pritom zostávať stále na tom istom mieste. Ľudská cena je vysoká a vnútorná prázdnota hlboká. Neraz napokon používame druhých a sami sa nechávame používať. „Navždy“ je teda milosť, na ktorú nám sám Boh pomáha odpovedať našou vernosťou, aby sme mali život v plnosti (porov. Jn 10, 10).
Už od dospievania je preto dôležité učiť sa poznávať samých seba, rozhodovať sa a vkladať do svojich rozhodnutí celého seba – teda odpovedať Pánovi, ktorý volá – a neprestávať s tým ani v dospelosti, v rámci už prijatých rozhodnutí i pred tými, ktoré ešte len treba urobiť. Je to dobrodružstvo, v ktorom sa nikto nemá cítiť sám a ktoré, podobne ako viera, potrvá až do poslednej chvíle. Zo svojej skúsenosti môžem povedať, že Pán ma nikdy nenechal samého: vždy ma sprevádzal a daroval mi aj ľudí, s ktorými som mohol kráčať. V povolaní byť kňazom, členom augustiniánskeho spoločenstva a misionárom som tak našiel akoby svetlo, ktoré ma viedlo až dodnes, až do chvíle, keď som musel povedať „áno“ aj celkom osobitnému povolaniu: byť pápežom.
Keď prijímame jedinečný plán, ktorý Boh zjavuje každému z nás, základné povolanie vpísané do každého srdca je povolaním k spoločenstvu. Nepočujeme ho iba raz, ale každý deň. Hriech zatemňuje jasnosť v tejto veci a do základných vzťahov vnáša nedôveru, súperenie a podozrievanie. Vďaka Bohu je však každé povolanie aj cestou vykúpenia a uzdravenia. Ježišovo pozvanie nasledovať ho osvetľuje našu dôstojnosť a vedie nás k úcte voči dôstojnosti druhých, k dôvere a k prejavovaniu dôvery. Táto dynamika oslobodzuje natoľko, že si zaslúži celé naše zanietenie. Ďakujem.
Otázka Luigiho (Paternò, Sicília)
Svätý Otče, volám sa Luigi, mám 22 rokov a pochádzam z Paternò, mestečka na Sicílii. Som hovorcom Františkánskej mládeže na Sicílii, skupiny mladých, ktorí žijú z františkánskej charizmy. Chcel by som Vám položiť otázku o jednej stránke života svätého Františka, ktorá ma veľmi oslovuje.
„Brat František sľubuje poslušnosť a úctu pápežovi Honóriovi, jeho kánonicky zvoleným nástupcom a Rímskej cirkvi“ (Potvrdená regula, I). Hoci žil v období, keď bola Cirkev poznačená rozpormi a vnútornými ťažkosťami, nevybral si cestu herézy; nenapádal ani neposudzoval vtedajšiu Cirkev, ale rozhodol sa poslúchať pápeža. Bola to slobodná a revolučná voľba, úplne v duchu „menšieho brata“, ktorej jediným cieľom bolo premôcť biedu posudzovania súcitom a nápravou, ktorú môže priniesť iba Láska.
Dnes mnohí mladí hovoria, že „veria, ale nie Cirkvi“. Keď vo svojich spoločenstvách niekedy vidíme Cirkev s jej rozpormi a vnútornými krízami, kladiem si otázku: Ako môžeme zostať v tejto láske, ktorá napráva? Prečo je dnes také ťažké vnímať Cirkev ako matku, ktorá je aj so svojimi ranami vždy pripravená prijať nás a milovať?
Odpoveď Svätého Otca
Ďakujem, Luigi. Tvoja otázka je aktuálna a privádza nás k jadru skúsenosti svätého Františka. Zaoberať sa ňou znamená mať účasť na tom, po čom Pán Ježiš túži pre Cirkev. František to počul, keď kontemploval Ukrižovaného. K tejto túžbe by sme sa mali stále vracať. Mnohí ľudia v dejinách, ale aj dnes, nemohli zakúsiť Cirkev takú, akú ju chce mať Ježiš Kristus. To spôsobuje bolesť, zanecháva rany a sklamania a pre niekoho sa môže stať dokonca prekážkou viery.
V evanjeliu Ježiš varuje pred takýmto kameňom úrazu, čiže pred pohoršením, ktoré môžu jeho učeníci spôsobiť druhým, najmä maličkým a chudobným. Ježišovou túžbou, ako vidíme na skupine, ktorá sa okolo neho vytvára od začiatku, je zhromaždiť ľud, v ktorom bude prekonané to, čo ľudí zvyčajne rozdeľuje. Okolo Ježiša sa stávajú bratmi a sestrami muži a ženy, ktorí by sa inak nikdy nestretli ani sa navzájom nestýkali. Keď sa tento zázrak Cirkvi, chvalabohu, deje aj naďalej, zostáva prekvapujúci aj dnes v našich mestách plných neviditeľných múrov, ktoré ľudí od seba oddeľujú. Koľko diskriminácií a nerovností sa môže skončiť hneď, ako sa spoznáme ako bratia a sestry!
Je tu ešte ďalší rozmer tejto revolučnej jednoty. Ježiš hovorí: „Medzi vami to tak nebude.“ (Mk 10, 43) Nemá to teda byť ako medzi veľkými tejto zeme a mocnými sveta, ktorí sa usilujú zviditeľniť a panujú nad druhými. Ježiš nám naopak hovorí: „Kto sa bude chcieť stať medzi vami veľkým, bude vaším služobníkom. A kto bude chcieť byť medzi vami prvý, bude sluhom všetkých“ (Mk 10, 43 – 44). To, po čom Ježiš túži pre Cirkev, je jasné: máme sa stať jeho telom a zjavovať jeho život, nasledovať jeho príklad a uplatňovať iný druh sily, ktorá neponižuje, ale dvíha.
Božie slovo, sviatosti a uskutočňovanie bratskej lásky sú cestami premeny, na ktorých sa v nás utvára Kristov obraz. František po nich kráčal: nie vládnuť, ale slúžiť; nie uchvacovať, ale prijímať; nie zadržiavať, ale vracať. Je to Boží život, ktorý napráva Cirkev a robí z nej slobodný ľud, priestor, kde možno dýchať, a miesto spásy
„František, choď a oprav môj dom, ktorý sa, ako vidíš, celý rúca!“ (FP 1038): každý z nás má úlohu na tomto stále otvorenom stavenisku. Máme rozličné úlohy a povolania, no kráčame spolu, vzájomne sa inšpirujeme, pomáhame si a napomíname sa. Je dôležité, aby každý splnil svoju úlohu. Potom budeme o Cirkvi hovoriť s láskou, s akou sa hovorí o matke, pretože si uvedomíme, že do nej patríme. Bude to úprimný spôsob, ako milovať ľudí a dejiny, prostredníctvom ktorých k nám Ježiš Kristus prichádza a zostáva s nami. „A hľa, ja som s vami po všetky dni až do skončenia sveta.“ (Mt 28, 20) Pokorne ohlasujeme práve toto evanjelium. Aby sme mali účasť na tom, po čom Pán túži, nemusíme sa ukazovať lepšími, než sme. Treba rozpoznať zmŕtvychvstalého Ježiša a nechať ho konať v našom živote i v dejinách nás všetkých. Ďakujem.
Ukončime teda túto prvú časť prosbou o Božiu milosť a Pánovo požehnanie pre každého z vás i pre nás všetkých. [požehnanie]
Zdroj: Vatican News, slovenská redakcia
