Vatikán 9. augusta (VaticanNews) Pápež Lev XIV. v nedeľu 9. augusta pred modlitbou Anjel Pána pripomenul, že učeníci dospeli k vyznaniu viery až vtedy, keď prešli skúsenosťou vlastnej slabosti a práve v nej rozpoznali Božiu prítomnosť. Veriacich vyzval, aby sme sa nevyvyšovali pri úspechu ani neupadali do zúfalstva vo chvíľach tmy: ak Ježiša pokorne prijmeme do loďky svojho života, nájdeme v ňom pokoj, svetlo a silu pre našu cestu.
Drahí bratia a sestry, požehnanú nedeľu!
Dnešné evanjelium nám hovorí o Ježišovi, ktorý na Galilejskom jazere prichádza k učeníkom uprostred búrky, kráčajúc po vode (porov. Mt 14, 22 – 33).
Po zázraku s chlebmi a rybami (porov. Mt 14, 13 – 21) Učiteľ nabáda svojich, aby nastúpili na loďku a odrazili sa od brehu, kým on sám sa utiahne na vrch modliť sa. Ďaleko od brehu sa však ocitnú vydaní napospas vetru a len s námahou napredujú. Po skúsenosti úspechu, v ktorej boli hlavnými aktérmi zázračného znamenia, sa teraz cítia bezmocní a vystrašení pred hrozbou vĺn a protivného vetra.
Nadránom im Ježiš vychádza v ústrety po rozbúrených vodách a oni ho v strachu pokladajú za mátohu (v. 26). On im však hovorí: „Vzchopte sa! To som ja, nebojte sa!“ (v. 27) Pánova prítomnosť mení všetko: Peter dokonca dokáže urobiť niekoľko krokov po vlnách smerom k nemu; potom sa naľaká, začne sa topiť a Ježiš ho zachráni. A keď Učiteľ vstúpi do loďky, búrka sa utíši a zo srdca učeníkov spontánne vytryskne vyznanie viery: „Naozaj si Boží Syn!“ (v. 33)
Aby k tomu dospeli, nestačilo im, že boli svedkami zázraku, ani že mali úspech pred ľuďmi: museli prejsť skúsenosťou vlastnej slabosti a v nej rozpoznať Božiu prítomnosť. Len tak mohli naozaj otvoriť oči i srdce jeho blízkosti a znovu nájsť pokoj aj uprostred búrky.
Jedného dňa, o nejaký čas neskôr, im Ježiš povie: „Ak budete mať vieru a nebudete pochybovať (…), keby ste aj tomuto vrchu povedali: Zdvihni sa a hoď sa do mora, stane sa to.“ (Mt 21, 21) A práve toto zakúsili na jazere: pokoj Krista, ktorý bol na vrchu modliť sa, ich zastihol uprostred zúrivosti vôd.
Tento zázrak nás teda učí niečo dôležité: predovšetkým to, aby sme sa nevyvyšovali pri úspechu a nikdy sa nespoliehali sami na seba; a zároveň aby sme neupadali do zúfalstva ani vo chvíľach tmy, keď sa cítime bezmocní pred problémami a keď sa nám zdá, že napriek našej námahe ideme skôr dozadu ako dopredu. Ježiš nás v nijakej situácii neopúšťa, a ak ho pokorne prijmeme do loďky svojho života – modlitbou, sviatosťami, počúvaním jeho Slova –, nájdeme v ňom pokoj, nájdeme svetlo a silu pre našu cestu.
Nech nám Mária pomáha takto žiť, s dôverným odovzdaním sa Bohu; ona, ktorá bola vyhlásená za blahoslavenú pre svoju vieru (porov. Lk 1, 45).
Preklad Tímea Saboslajová
