Castel Gandolfo 15. augusta (VaticanNews) Svätý Otec Lev XIV. slávil v sobotu 15. augusta v Castel Gandolfe svätú omšu na slávnosť Nanebovzatia Preblahoslavenej Panny Márie. V homílii pripomenul, že naša pravá krása nespočíva v zakrývaní znakov plynúceho času, ale v znakoch lásky, ktorá sa nikdy nekončí. Pozval prehodnotiť estetické kritériá, ktoré nám vnucuje svet, a učiť sa čítať Božiu krásu v tvári dieťaťa i vo vráskach starého človeka. Prinášame plné znenie homílie.

Homília Svätého Otca Leva XIV.
Svätá omša na slávnosť Nanebovzatia Preblahoslavenej Panny Márie
Castel Gandolfo, 15. augusta 2026

Drahí bratia a sestry,

s veľkou radosťou aj tento rok slávim spolu s vami slávnosť Nanebovzatia Panny Márie.

Učiteľský úrad Cirkvi nás učí, že „Mária po skončení pozemského života bola vzatá s telom i dušou do nebeskej slávy“ (Pius XII., apošt. konšt. Munificentissimus Deus, 1. novembra 1950), a v tomto tajomstve nám ukazuje zavŕšenie plnosti milosti, ktorú jej Boh daroval pri jej Nepoškvrnenom počatí (porov. tamže).

Preto ju mnohé umelecké diela zobrazujú na konci jej pozemského života ako nádhernú mladú ženu, ktorá sa telesne dvíha zo zeme k nebeskej klenbe. Inšpirujú sa scénou opísanou v úryvku z Knihy zjavenia, ktorý sme počuli v prvom čítaní: „žena odetá slnkom, pod jej nohami mesiac“ (porov. Zjv 12, 1), čo znamená, že v Máriinom srdci sa stretáva nebo so zemou, čas s večnosťou.

Tento obraz je zdanlivo v protiklade so skúsenosťou toho, čo v nás spôsobuje pribúdanie rokov. S vekom sa totiž naše telo nestáva pružnejším, ale ťažším; pokožka nie je sviežejšia, ale nesie znaky staroby; vlasy nenadobúdajú farbu a lesk, ale šedivejú a napokon belejú. Čo teda máme spoločné s tou nádhernou mladou ženou, ktorú nachádzame namaľovanú na obrazoch našich oltárov?

Aby sme tomu porozumeli, musíme spojiť dve znamenia, ktoré sme naznačili: neporušené telo Božej Matky a jej nepoškvrnené srdce. Je to totiž čistota duše, ktorá v Márii – podobne ako v nás – z Božej milosti osvecuje a premieňa celého človeka a vedie ho k nebeskej sláve.

Oslávenie Márie s telom i dušou nás učí, že naša pravá krása nespočíva v zakrývaní znakov plynúceho času, ale v tom, že aj na svojom tele ukazujeme vtlačené znaky lásky, ktorá sa nikdy nekončí (porov. 1 Kor 13, 8).

Pozýva nás teda prehodnotiť mnohé estetické kritériá, prevažne hedonistického a konzumného charakteru, ktoré nám vnucuje svet a pri ktorých hrozí, že nás uväznia v ťažkých podmienenostiach, takže plytváme vzácnymi silami na to, čo v skutočnosti nie je dôležité a netrvá naveky. V bežnej skúsenosti môžeme stretnúť ľudí, ktorých tvár je poznačená rokmi a utrpením, a predsa dokážu okolo seba vyžarovať vyrovnanosť, láskavosť a pokoj; a naopak môžeme vidieť iných, možno navonok príťažlivých, ktorí sú však vo svojom vnútri tvrdí a chladní. A ľahko pochopíme, kde je skutočná krása a kde je, naopak, ešte potrebné obrátenie, odpustenie a uzdravenie.

Ak chceme naozaj objaviť a pestovať Božiu krásu, ktorá nás obklopuje a pre ktorú sme stvorení, a šíriť ju okolo seba, musíme sa ju naučiť čítať v nežnej tvári dieťaťa i vo vráskach starého človeka, v živosti mladého človeka i v rozvážnosti dospelého, vo sviatočných ozdobách i v odeve a nástrojoch práce. Musíme počúvať jedinečné príbehy lásky, ktoré nám každá z týchto skutočností rozpráva, a rozpoznávať v nich malé záblesky neba.

Láska je najkrajšou ozdobou človeka: láska, ktorá premieňa, pretvára, zušľachťuje a pozdvihuje; ktorá nás robí ľahkými, slobodnými a blízkymi Bohu aj uprostred premenlivých udalostí života.

Svätý Pavol VI., keď rozjímal o tajomstve Nanebovzatia Panny Márie, povedal, že na pochopenie jeho významu „treba výrazy, ktoré používame v pozemskom jazyku, vystupňovať do najvyššej a absolútnej miery […], aby sme si v malom rozmere mohli predstaviť večnosť“ (Homília, 15. augusta 1969). A o tomto stretnutí nekonečného s konečným v Božej Matke pápež František napísal: „Mária je tá, ktorá dokáže premeniť jaskyňu pre zvieratá na Ježišov domov pomocou niekoľkých chudobných plienok a hory nežnosti“ (apošt. exhort. Evangelii gaudium, 286).

Zázrak, ktorý Mária, dievčina z Nazareta, prežila vo svojom nevinnom srdci a ktorý ju priviedol do nebeskej slávy, je dotykom krajností, ako o tom sama svedčí v inšpirovaných slovách Magnifikatu, ktoré sme počuli v evanjeliu (porov. Lk 1, 46 – 55). V tomto chválospeve nám Matka neba prostredníctvom pokorných vyjadrení svojej viery jednoduchým spôsobom hovorí o veľkolepých tajomstvách: o Bohu, ktorý sa v nej stáva človekom, aby zachránil ľudí; o Večnom, ktorý sa v nej zjavuje v čase, aby aj nám znovu otvoril cestu k večnosti, pričom nám zároveň vo svojom postavení „poníženej služobnice“ ukazuje onen „malý rozmer“, v ktorom, ako hovoril svätý Pavol VI., môžeme aj my stretnúť Pána.

Vznešenosť tajomstva, ktoré slávime, teda nemusíme hľadať ďaleko. Môžeme ju stretnúť všade tam, kde je opravdivá láska: v očiach ocka a mamy, ktorí sa po pracovnom dni vracajú domov unavení, ale šťastní, že môžu byť so svojimi deťmi; v tvárach starých otcov a starých mám, ktorým sa napriek neduhom staroby vracia nečakaná energia, keď sa starajú o svoje vnúčatá; či v úsilí mladých ľudí, ktorí sa snažia vyrastať čistí a čestní a sú pripravení ísť aj proti prúdu toho, „čo robia všetci“; a napokon v diele mnohých mužov a žien, ktorí každý deň s vierou a obetavosťou prispievajú k tomu, aby prinášali trochu neba na zem a zem približovali k nebu.

Drahí priatelia, prenádherná tvár Nanebovzatej je jedinečná a presahuje každé možné zobrazenie, a predsa ju zároveň poznáme: je to tvár ľudí, ktorí stoja pri nás aj v tejto chvíli, bratov a sestier, s ktorými vo viere zdieľame každodennú obetu svojho života. Preto spoločenstvo veriacich v žene z Knihy zjavenia vidí samo seba a Druhý vatikánsky koncil opisuje Máriu ako „obraz a začiatok Cirkvi […] a znak istej nádeje a útechy“ (dogm. konšt. Lumen gentium, 68). V jej svätom ľudstve je z Božej milosti prítomné aj naše ľudstvo, sme tam aj my, povolaní žiť tú istú plnosť života a mať účasť na tej istej sláve.

Svätý Augustín, keď hovoril o Kristovom zmŕtvychvstaní, vyzýval kresťanov svojej doby, aby si z neho urobili kompas a orientačný bod svojho života. Hovoril: „Kristus vstal z mŕtvych, aby už nikdy nezomrel […]. Zmeň smer, nasleduj svetlo! Začni sa dvíhať z toho istého miesta, z ktorého vstal on“ (Enarratio in Psalmos 126, 7).

Prijmime jeho výzvu za svoju. Nasledujme svetlo Zmŕtvychvstalého a, ak je to potrebné, zmeňme smer. Urobme tak osobitne dnes, keď hľadíme na Máriu, ktorú Boh korunoval slávou s telom i dušou a daroval nám ju ako Matku, sprievodkyňu, spoločníčku putovania a ochrankyňu na ceste do neba.

Martin Jarábek – VaticanNews