Vatikán 31. augusta (TK KBS) Na záver svojej misie v Moskve hovorí tajomník Svätej stolice pre vzťahy so štátmi a medzinárodnými organizáciami arcibiskup Paul Richard Gallagher pre VaticanNews o svojej ceste.

V piatok popoludní svietilo v Moskve slnko, keď šéf diplomacie Svätej stolice nastupoval do lietadla, ktoré ho malo odviezť späť do Ríma. Keď do Ríma dorazil, bola hlboká noc. Cesta bola dlhá a pomerne komplikovaná, viedla cez Istanbul. Pozastavenie priamych spojení medzi Ruskom a krajinami Európskej únie totiž obmedzuje možnosti, ako sa dostať do Moskvy, a niekoľko zostávajúcich pravidelných letov musí obchádzať Európu. Z Istanbulu vedie trasa cez Balkán, popri ukrajinských hraniciach a napokon ponad územie Bieloruska. Celá cesta vrátane letov a prestupov trvala najmenej dvanásť hodín. Pred rokom 2022 pritom let do Moskvy trval približne štyri hodiny.

„Bola to dlhá cesta,“ potvrdzuje arcibiskup Paul Richard Gallagher. „Aj ona však nadobúda symbolický rozmer – pred rokom 2022 sa človek dostal do Moskvy za niekoľko hodín, zatiaľ čo dnes sa cesta predĺžila. Táto cesta je vyjadrením túžby po dialógu, ktorý chce Svätá stolica rozvíjať. Dialógu, ktorý vedieme už roky, a to prostredníctvom Veľvyslanectva Ruskej federácie pri Svätej stolici, ako aj prostredníctvom práce apoštolského nuncia, arcibiskupa Giovanniho d’Aniella, v Moskve. To zdôrazňuje naše odhodlanie a význam, ktorý tejto ceste pripisujeme. Uskutočnila sa v mene Svätej stolice a s požehnaním Svätého Otca.“

Z ruskej strany bolo z vašej cesty do Moskvy zjavné uznanie, čo vyplynulo aj z oficiálnych rokovaní s ministrom zahraničných vecí Sergejom Lavrovom a poradcom Jurijom Ušakovom. Veľkú pozornosť pritom pútala otázka pokračujúcej vojny na Ukrajine. Viackrát ste zdôraznili, že jediným spôsobom, ako ukončiť nepriateľské akcie, je návrat k diplomacii.

Áno, je to náročný dialóg, pretože čím dlhšie vojna trvá, tým ťažšie bude obnoviť vzťahy: je veľa obetí a mnoho otvorených rán. Veľmi dobre však vieme, že z historického hľadiska sa všetky konflikty, všetky vojny končia rokovaním, dohodou a následne sa začínajú obnovovať vzťahy medzi bývalými bojujúcimi stranami. V tomto zmysle diplomacia ponúka a sľubuje možné riešenie. To je aj to, čo máme ako Cirkev zodpovednosť a povinnosť hlásať. Do Moskvy sme prišli hovoriť o mieri, povzbudzovať duše znepokojené vojnou a povedať: majte odvahu, vydajte sa cestou mieru, majte nádej a verte v lepší deň. A myslím si, že v podstate toto bolo naše posolstvo.

Po bilaterálnom stretnutí minister zahraničných vecí Lavrov v rozhovore uviedol, že počas rokovaní ste sa obmedzili skôr na všeobecnú výzvu, aby sa konflikt čo najskôr skončil.

Áno, je to pravda. Presne taká je naša línia, ktorú sme vždy zastávali. Svätá stolica nevstupuje do podrobností rokovaní ani nenavrhuje technické riešenia, pretože za ne nesú priamu zodpovednosť bojujúce strany. Svätá stolica však túto zodpovednosť pripomína a vyzýva ich, aby prejavili dobrú vôľu a začali seriózny dialóg. Obracia sa pritom na Ruskú federáciu aj Ukrajinu, ako aj na ďalšie krajiny, a žiada, aby sa vynaložilo maximálne úsilie na vytvorenie priestoru pre dialóg.

Vzhľadom na utrpenie civilného obyvateľstva v dôsledku vojny ste zdôrazňovali potrebu posilniť humanitárnu činnosť, a to aj v súvislosti s cestou kardinála Mattea Zuppiho do Ruskej federácie. Aké sú priority?

Tento rozmer je zásadný a v tejto oblasti už Svätá stolica ponúka svoj príspevok. Ide o úsilie, ktoré je doteraz veľmi oceňované. Samotný Svätý Otec mi pred odchodom povedal: musíme trvať na humanitárnom rozmere. A presne to sme urobili.

Dúfame, že mierová misia kardinála Zuppiho bude pokračovať a že sa bude môcť čoskoro vrátiť do Moskvy, aj preto, aby bol svedkom toho, čo miestna Cirkev a katolícke spoločenstvá robia.

Svätá stolica ponúkla svoje dobré služby na opätovné otvorenie cesty dialógu a rokovaní. Ako bola táto ponuka prijatá a ako by mohla nadobudnúť konkrétnu podobu?

Je to ponuka, ktorú sme už v minulosti predložili, a zatiaľ sa nepremietla do konkrétnej podoby. Nezdá sa, že by zo strany našich diplomatických úradov existovala túžba po priamom zapojení. Samotné gesto však bolo prijaté s uznaním – skutočnosť, že si nad tým neumývame ruky a nezbavujeme sa zodpovednosti. Posolstvo je v tomto zmysle jasné: v dnešnom svete nemôže nikto vyriešiť nič sám. Rusko aj Ukrajina potrebujú medzinárodné spoločenstvo, potrebujú svoje spojenectvá, a tým, že ponúkame svoje dobré služby, hovoríme obom stranám, že Svätá stolica je pripravená pomôcť akýmkoľvek spôsobom. Stačí, aby o to požiadali, a my dáme k dispozícii všetky svoje zdroje. Sú, samozrejme, obmedzené, to si uvedomujeme, ale je to gesto, ktoré robíme v dobrej viere.

Mali ste tiež príležitosť stretnúť sa s predstaviteľmi diplomatického sveta v Moskve a všetci prejavili záujem o schopnosť diplomacie Svätej stolice viesť dialóg súčasne s Ukrajinou aj Ruskom. V tejto chvíli ide o pomerne vzácnu schopnosť.

Áno, stretnutia, ktoré sme tu v Moskve mali s rôznymi predstaviteľmi diplomatických misií, slúžia na posilnenie iniciatívy Svätej stolice udržať cestu dialógu otvorenú. Sme presvedčení, že toto je cesta, ktorou treba ísť, a že izolovať ľudí či krajiny, úprimne povedané, nepomáha. Toto je náš názor; samozrejme, každý štát má plné právo samostatne rozhodovať o svojej stratégii. Tým, že sme prišli do Moskvy a robíme to, čo iní v tejto chvíli nerobia, pozývame k zamysleniu nad tým, či stratégie uplatňované doteraz prinášajú výsledky pri riešení tejto tragédie.

Medzi témami, o ktorých ste rokovali s ministrom zahraničných vecí Lavrovom, boli aj otázky týkajúce sa kresťanov v rôznych častiach sveta. Aké sú v tejto oblasti priority?

S ministrom Sergejom Lavrovom máme už roky otvorený komunikačný kanál a netýka sa iba vojny na Ukrajine. Rusko je veľmi úzko späté s vlastnou pravoslávnou kresťanskou tradíciou a existuje spoločná starosť o všetkých kresťanov, ktorí musia v rôznych častiach sveta čeliť ťažkostiam. Sú krajiny, v ktorých z technického hľadiska nie je správne hovoriť o prenasledovaní, ale kde panuje neistota, diskriminácia, predsudky a marginalizácia. Aj Rusko sa týmito otázkami zaoberá. Je to oblasť, v ktorej sa snažíme obnoviť náš spoločný záväzok.

Počas svojej misie ste mali tiež príležitosť stretnúť sa s katolíckou komunitou v Rusku a vyzvali ste ju, aby bola aktérkou mieru. Aký má byť v tomto smere záväzok Katolíckej cirkvi?

Počas rozhovoru s rehoľníkmi, rehoľníčkami a duchovnými som im povedal, že už teraz sú aktérmi mieru, a to vo svojom každodennom živote, zakaždým, keď budujú malé mosty. Majú vplyv na spoločnosť, sú susedmi, sú ľuďmi, ktorí pokračujú v charitatívnej činnosti Cirkvi, sú prítomní prostredníctvom našich vzdelávacích a zdravotníckych inštitúcií. A toto je konkrétnym prejavom angažovanosti Cirkvi v prospech zmierenia a mieru. Je to nekonečne výrečnejšie než akékoľvek slovo.

Mali ste tiež príležitosť stretnúť sa s predstaviteľom Moskovského patriarchátu, konkrétne s volokolamským metropolitom Antonijom, predsedom Oddelenia pre vonkajšie cirkevné vzťahy.

Medzi metropolitom Antonijom a Svätou stolicou existuje veľmi srdečný a bratský vzťah. Často prichádza na stretnutia so Svätým Otcom, so štátnym sekretárom kardinálom Pietrom Parolinom a so mnou. Naše stretnutie nebolo stretnutím o ekumenickom dialógu v prísnom zmysle slova, ktorý patrí do pôsobnosti Dikastéria na podporu jednoty kresťanov. Považovali sme však za vhodné stretnúť sa a hovoriť o rôznych témach vrátane tých, ktoré súvisia so súčasnou situáciou. Bolo to veľmi povzbudivé stretnutie, ktoré ukázalo, že máme veľmi veľa spoločného, hoci v niektorých otázkach zostáva odlišný pohľad. Zároveň sa však snažíme navzájom povzbudzovať, aby sme kráčali cestou evanjelia.

Keď sa vrátime k pôsobeniu Cirkvi v Rusku, služba, ktorú Katolícka cirkev v krajine vykonáva v charitatívnej oblasti, je veľmi dôležitá.

Je to jasné: tam, kde je Cirkev, tam musí byť vždy aj láska, solidarita s tými, ktorí majú menej. Zdá sa mi, že Katolícka cirkev sa tu touto cestou vždy uberala. Veľmi na mňa zapôsobili svedectvá, ktoré zazneli počas stretnutia s rehoľníkmi a rehoľníčkami, pretože napriek veľmi obmedzeným zdrojom týchto spoločenstiev, ktorých je v tejto obrovskej krajine zároveň veľmi málo, robia všetko, čo môžu, s veľkou vytrvalosťou. Nepočul som nikoho sťažovať sa na svoje podmienky. Naopak, vnímal som ich radosť zo služby, ktorú dnes v Rusku poskytujú.

V posledný deň vašej cesty do Moskvy ste predsedali slávnostnej svätej omši v Katedrále Nepoškvrneného počatia. Na eucharistickej slávnosti sa zišlo veľké množstvo ľudí, mnohí z nich boli mladí, a veľký záujem o ňu prejavili aj médiá. Čo na vás urobilo najväčší dojem?

Je pravda, že na svätej omši bolo veľké množstvo ľudí. Človek mohol vnímať skutočnú intenzitu náboženskej skúsenosti, a to je povzbudivé. Človek môže mať možno povrchný dojem z malých katolíckych skupín roztrúsených po tomto obrovskom meste, ale keď ich vidí zhromaždené v tejto nádhernej katedrále, ako vydávajú svedectvo o živosti svojej viery, veľmi ma to zasiahlo. Bolo to skutočne prejavom náklonnosti, predovšetkým voči Svätému Otcovi, a je vidieť, že putá lásky, putá so Svätým Otcom ako Petrovým nástupcom, sú tu veľmi silné. Je to skutočne dôvod na nesmiernu radosť.

Oficiálne misie sú vždy obdobím veľkého sústredenia a veľkého úsilia. Na konci týchto ciest však vždy prichádza aj emocionálny moment. Čo si osobne odnášate so sebou späť do Ríma?

Človek pociťuje istý smútok, keď opúšťa takéto spoločenstvo. Naše posolstvo znie: neopúšťame vás samých; vraciame sa do Ríma, aby sme hovorili s tými, ktorí nás vyslali, a zostávame vám veľmi blízko. Myslím si, že toto je zmyslom toho, čo treba robiť: v týchto veľmi ťažkých rokoch v tomto regióne sveta musí univerzálna Cirkev premýšľať nad tým, ako viac podporovať tieto spoločenstvá, povzbudzovať ich pastierov a veriacich a udržiavať duchovné väzby.

Keď idem na návštevu do ktorejkoľvek časti sveta, potom sa vraciam domov, ale ľudia a spoločenstvá, s ktorými som sa stretol, zostávajú vždy v mojich modlitbách. To isté môžem povedať aj o diplomatickom rozmere tejto misie. Vždy sprevádzam modlitbou túžby po mieri a spravodlivosti a platí to aj tentoraz, pretože napokon mier je Božím darom. Na nás je, aby sme sa pripravili na jeho prijatie.

Autor: Stefano Leszczynski
Zdroj: VaticanNews, anglická redakcia