Vatikán 4. septembra (VaticanNews) Pápež Lev XIV. prijal vo štvrtok 3. septembra seminaristov Pápežského apúlskeho regionálneho seminára Pia XI. v Molfette, ktorý si pripomína 100. výročie a Biskupského seminára v Averse, ktorý bol otvorený pred 300 rokmi. Vo svojom príhovore zdôraznil, že jadrom kňazskej formácie nie je iba štúdium či disciplína, ale predovšetkým vzťah s Kristom. Seminaristov povzbudil, aby sa učili zostať s Pánom, žiť Cirkev v bratstve a potom zostúpiť „z vrchu“ k ľuďom, ktorí potrebujú počuť evanjelium.
Pri stretnutí so seminaristami z Molfetty a Aversy sa pápež Lev XIV. zastavil predovšetkým pri samotnom základe každého kňazského povolania. Štúdium, disciplína i jednotlivé etapy formácie sú podľa neho dôležité, no svoj zmysel dostávajú iba vtedy, keď vyrastajú zo vzťahu s Bohom.
Vychádzajúc z Markovho evanjelia, v ktorom Ježiš vystupuje na vrch, povoláva tých, ktorých chce, a ustanovuje Dvanástich, „aby boli s ním a aby ich posielal kázať“ (Mk 3, 13 – 14), pápež povedal:
„V týchto niekoľkých slovách je už všetko. Môžeme v nich vidieť nádhernú syntézu skúsenosti každého povolaného, každého, kto chce hlbšie spoznať pravdu svojho povolania. Je tu vrch, na ktorý treba vystúpiť, kde treba prísť ku Kristovi a predovšetkým zostať s ním. Práve tu je celé srdce skúsenosti seminára: naučiť sa zostať s Majstrom, s Pánom Ježišom.“
Pápež následne upozornil na slobodu Božieho povolania. Evanjelium totiž nehovorí, že Kristus vybral najlepších alebo najúspešnejších. Vybral tých, ktorých chcel.
„Nie je tu nijaký konkurz, nijaký rebríček a nikde nie je napísané, že si vybral najlepších: vybral si tých, ktorých chcel. Vo svete, ktorý sa tak veľmi usiluje oslavovať sebarealizáciu človeka, je naozaj dôležité zopakovať, že nikto z vás ani nikto z nás tu nie je preto, že by si to zaslúžil, ale iba na základe slobodného vyvolenia Boha Otca. Je to znak a závdavok nezaslúženej lásky, ktorá nás vždy predchádza a nikdy nesklame.“
Samotnú prítomnosť mladých mužov v seminári označil Lev XIV. za znamenie nádeje pre celú Cirkev. Nejde podľa neho o neurčitý optimizmus, ale o presvedčenie, že Boh povoláva vždy, v každej dobe dejín a na každom mieste.
„Keď sa pozerám na každého z vás, kontemplujem Boží zázrak. Boh sa nikdy neunaví šepkať do srdca mladých ľudí o kráse darovať svoj život jemu a Cirkvi. Každé povolanie sa rodí z dôverného dialógu s Bohom, pestovaného v tichu a modlitbe, ktorý sa často odohráva napriek niekedy ohlušujúcemu hluku sveta. Práve tam sa o všetkom rozhoduje. A aby sa tento dialóg mohol uskutočniť, treba sa naučiť zostať s ním.“
Ako osobitný príklad kňazského a biskupského života pripomenul pápež ctihodného biskupa dona Tonina Bella. Jeho svedectvo podľa Leva XIV. ukazuje, že kňazstvo sa neprejavuje iba slovami, ale každým gestom a každým rozhodnutím.
Pápež zdôraznil dôležitosť seminára aj v súčasnosti, keď povedal:
„Vo svete, ktorý sa ponáhľa a s podozrením sa pozerá na každú dlhšiu zastávku, by sa mohlo zdať, že seminár je luxusom alebo prekonanou inštitúciou. Nie je to tak. Práve preto, že naša doba je rýchla a hlučná, potrebujeme miesto a obdobie života, v ktorom sa človek učí zostať, rozlišovať a nechať sa formovať bez skratiek. Seminár nie je odkladom misie, ale jej podmienkou. Nepodceňujte ho.“
Cesta formácie pritom nie je jednoduchá. Pápež použil obraz výstupu na vrch:
„Keď človek začuje Pánov hlas, musí ho dosiahnuť a vystúpiť na vrch. A to môže byť niekedy namáhavé, pretože sa ide pešo, občas s krátkym dychom a ešte bez toho, aby sme videli vrchol.“
Táto námaha však podľa pápeža nie je individuálnym dobrodružstvom. Kristus nepovolal iba jedného učeníka, ale Dvanástich, navyše ľudí veľmi rozdielnych pováh.
„Pán ich zhromažďuje, drží ich jedného vedľa druhého, aby sa naučili, že Cirkev sa žije spoločne. Nie je vlastníctvom nikoho z nás a všetci sme povolaní milovať ju a slúžiť jej ako jedno telo.“
Lev XIV. zdôraznil, že ani seminarista nemôže chápať svoje povolanie ako súkromnú cestu s Bohom. Musí objavovať krásu Cirkvi ako spoločenstva.
„Tak ako nijaký pastier nejestvuje sám, ani seminarista si nemôže predstavovať súkromnú cestu s Pánom. Musí vždy cítiť a zakúšať krásu cirkevného sprostredkovania. Seminár teda ešte skôr, než je miestom, kde sa získavajú informácie, by mal byť školou citov.“
Svätý Otec sa osobitne obrátil aj na formátorov:
„Prosím vás, aby ste boli prvými učiteľmi tej starostlivosti a bratstva, ktoré sa prejavujú v autentických osobných i komunitných vzťahoch, vytvorených z pravdy a lásky. Formátorom sa človek nestáva improvizáciou. Je to veľmi citlivá služba, na ktorú sa treba pripravovať vedomosťami, trpezlivosťou a láskou.“
Formácia však podľa pápeža nekončí na vrchu. Posledným krokom je zostúpiť späť medzi ľudí. Vrch, povedal Lev XIV., nie je úkrytom.
„Ježiš neprivádza Dvanástich hore preto, aby ich dostal do bezpečia, ale preto, aby po skúsenosti s Bohom mohli byť poslaní odovzdať svetu túto novosť života.“
A potom pápež pomenoval veľmi konkrétnych ľudí, ku ktorým má byť budúci kňaz poslaný:
„Budete teda povolaní zostúpiť z vrchu a byť poslaní medzi ľudí vašich krajov: k rodinám, ktoré s námahou vychádzajú zo dňa na deň, k mladým ľuďom, ktorí si v dvadsiatich rokoch balia kufor, aby si išli hľadať prácu, k osamelým starým ľuďom, k ľuďom na okraji i k tým, ktorí stratili zmysel života. Kňaz je poslaný ku všetkým, aby všetkým ohlasoval krásu viery v Ježiša Krista, radostnú zvesť o našej spáse.“
Seminaristov napokon zveril Panne Márii a povzbudil ich, aby sa od nej učili každodenne opakovať svoje „áno“ Kristovi.
Na záver im Lev XIV. poďakoval za ich odpoveď na povolanie:
„Ďakujem vám v mene Cirkvi za vaše ‚áno‘, ktoré ste vyslovili a ktoré každý deň vyslovujete znova. V dnešnom svete to nie je ľahké ani samozrejmé a Cirkev to veľmi dobre vie.“
Pápež poďakoval aj rodinám seminaristov:
„Povolanie sa nikdy nerodí bez vhodného prostredia a často potrebuje domov, rodičov, ktorí sa modlia a ktorí vedia nechať svojho syna odísť. Vám, drahé rodiny, patrí moja vďačnosť a vďačnosť celej Cirkvi.“
Osobitný pozdrav venoval diakonom, ktorí budú v najbližších dňoch vysvätení za kňazov, a uistil ich o svojej osobnej modlitbe, aby zostali „vernými, radostnými a odvážnymi učeníkmi Pána.“
Zdroj: VaticanNews, slovenská redakcia
