Bratislava/Prešov 8. septembra (TK KBS) Päť rokov po návšteve pápeža Františka na Slovensku sa vladyka Jonáš Maxim vracia k jeho stretnutiu s gréckokatolíkmi v Prešove. V rozhovor s Tlačovou kanceláriou KBS hovorí o mimoriadnej milosti, ktorú táto návšteva znamenala pre Gréckokatolícku cirkev na Slovensku, ale aj o odkaze pápeža Františka pre dnešok: o kríži ako prameni nového spôsobu života, o potrebe prekračovať rozdelenia a predovšetkým o svedectve, ktoré vyrastá z lásky k Bohu a z pohľadu upretého na Krista.
Pápež František počas návštevy Slovenska zavítal aj do Prešova, kde slávil svätú liturgiu s gréckokatolíkmi. Čo podľa vás tento moment znamenal pre Gréckokatolícku cirkev na Slovensku?
V prvom rade to bola obrovská milosť pre gréckokatolíkov na Slovensku. Samotný fakt, že pápež prišiel medzi veriacich maličkej cirkvi a slúžil s týmito veriacimi Eucharistiu – vďakyvzdávanie, je obrovským gestom. V určitom zmysle, pred piatimi rokmi sa v Prešove uskutočnilo večeradlo, kedy sám Kristus v osobe pápeža prišiel medzi svojich učeníkov a zasadol si s nimi k spoločnému eucharistickému stolu. Takéhoto znaku blízkosti zo strany pápežov pre nás gréckokatolíkov tu na Slovensku ešte nebolo.
Pápež František mal k východným katolíckym cirkvám blízky vzťah a často zdôrazňoval ich bohatstvo a osobitné poslanie v univerzálnej Cirkvi. Ako vnímate s odstupom piatich rokov pápežov apel nehľadieť na kríž iba ako na symbol zbožnosti či náboženský alebo politický symbol, ale vydávať o ňom svedectvo novým spôsobom života?
Jeho slová „kríž nechce byť zástavou, ktorú by vystavovali, ale čistým prameňom nového spôsobu života“ sú obrovskou výzvou. Táto výzva je beh na dlhú trať. Predpokladá čestné vyznanie každého jedného z nás veriacich, vyznanie vlastnej ľudskej nemohúcnosti, obmedzenosti a utrpenia a do istej miery aj istý druh pozitívnej kapitulácie, aby v druhej fáze tohoto postoja viery, dôvery a odovzdanosti človek mohol nájsť a zafixovať vo svojej blízkosti Boha – Otca, ktorý je „čelovikoľubec“ a povedať mu: „Pane ty môžeš..., odovzdávam to do tvojich rúk...“ Zaiste, toto je proces osobného rastu každého jednotlivca v dôvere voči Bohu.
Počas návštevy zaznievali aj témy odpustenia, zmierenia a schopnosti prekračovať vlastné hranice. Gréckokatolícka cirkev má v sebe silnú skúsenosť života na pomedzí kultúr a tradícií. Ako vnímate jej príspevok pri prekonávaní rozdelení v súčasnej spoločnosti?
Naša Cirkev a veriaci sme veľmi autentickí vo vonkajšom náboženskom prejave našej viery. Táto autentickosť nám pomohla „prežiť“ storočia a pritom sa nestratiť. Tento nám vlastný prejav je hlboko zakorenený v tradícii, ktorá je zase úzko spätá zo samotným prameňom našej viery a vychádza z neho. Je to autentický a nám vlastný spôsob, ako sa staráme o túto „studienku“ čistej, priezračnej a na rôzne duchovné minerály bohatej vody. My ako Cirkev, ale aj ako jej jednotlivé údy, sa takýmto spôsobom podieľame na tom, aby kdesi nižšie v údolí, ktorým preteká čistá voda z tejto nám zverenej studničky, prinášala odpočinok a osvieženie aj iným ľuďom z iných kultúr a tradícií. Voda z nám zverenej studničky má vlastnú a neopakovateľnú chuť a je bohatstvom...
Keď sa po piatich rokoch vrátite k stretnutiu pápeža Františka s gréckokatolíkmi v Prešove, čo z jeho slov považujete za najaktuálnejšie práve dnes? A čo by ste si želali, aby si z jeho návštevy odniesla najmä mladá generácia?
Podľa mňa veľmi aktuálny pre dnešok je citát pápeža Františka: „Svedectvo naplnené z lásky k tomu, na koho toľko hľadeli.“
Tu sú tri kľúčové momenty pre dnešnú dobu aj pre mladých.
1. Svedectvo. Pravé svedectvo nie je povrchnou emóciou, ale je čímsi veľmi hlbokým a zakoreneným v srdci, čo sa prelieva cez okraj iba vtedy, keď je niekto naplnený pravou láskou k Bohu.
2. Pravá láska. Bez pravej lásky k Bohu niet autentického svedectva.
3. Hľadieť na neho. Pravú lásku k Bohu môže mať iba ten, kto na neho hľadí, teda kontempluje, trávi s ním čas, rozpráva s ním, zdôveruje sa mu, je v jeho prítomnosti v „každom počasí“, kráča s ním.Takýto svedok je do istej miery v pozícii sv. Jána apoštola – prebýva na Kristovej hrudi a aj pod krížom. Bez pozerania sa na Krista niet pravej lásky! Je to reálne, ukázali nám to naši svedkovia viery a mučeníci.
Tu si dovolím možno odvážne poznamenať, že my gréckokatolíci, sme do istej miery na Slovensku – v porovnaní s rímskokatolíkmi a aj evanjelikmi – malou a mladou cirkvou v jednote s Petrom. Aj preto možno máme povolanie byť do istej miery najmladším učeníkom, a teda kontemplovať ako Ján na hrudi Kristovej, ale aj pod jeho krížom, a neutekať od utrpenia, byť verný Kristovi a jeho nástupcom a súčasne mať vo svojej blízkosti jeho Matku a dbať o pravdivú úctu voči nej.
