Bratislava 9. septembra (TK KBS) Päť rokov po historickej návšteve Svätého Otca na Slovensku bilancuje bratislavský arcibiskup Stanislav Zvolenský jej prínos pre arcidiecézu. V rozhovore s Tlačovou kanceláriou Konferencie biskupov Slovenska (TK KBS) hovorí o tom, prečo je cesta dialógu a vzájomného rešpektu pre spoločnosť kľúčová, ako synodálny spôsob života mení naše farnosti a čo osobne prežil v blízkosti pápeža Františka.
Bratislava bola prvým miestom, ktoré pápež František počas svojej návštevy Slovenska navštívil. Čo podľa vás jeho návšteva zanechala v Bratislavskej arcidiecéze? Vidíte konkrétne ovocie jeho stretnutí s veriacimi, mladými ľuďmi či predstaviteľmi rôznych cirkví a spoločnosti?
Návšteva Svätého Otca pápeža Františka v Bratislave a v Bratislavskej arcidiecéze zanechala hlboký dojem. Pre mladých ľudí to bolo zreteľné potvrdenie, ako pápež počíta s tým, že mladí ľudia sú budúcnosťou Cirkvi.
Pápež František počas stretnutia s predstaviteľmi spoločnosti hovoril o potrebe budovať spoločnosť, ktorá dokáže viesť dialóg a rešpektovať aj človeka s odlišným názorom. Ako sa vám dnes javí naša spoločnosť v tomto smere a ako Cirkev prispieva k súdržnejšej a pokojnejšej atmosfére?
Predovšetkým v Bratislave, cez stretnutia s predstaviteľmi iných cirkví a iných náboženstiev nám dal vzácny príklad otvorenosti a príklad hľadania možností spolupráce. Pokladám to za vzácne ovocie jeho návštevy, keď nás zanechal poslanie, aby sme viedli dialóg a rešpektovali aj človeka s odlišným názorom. Prijali sme to ako veľmi cenný podnet a iste to rezonovalo v našom vnútri aj v nasledujúcom období.
František často pripomínal, že Cirkev má byť miestom prijatia a sprevádzania. Čo to podľa vás znamená konkrétne pre kňazov a veriacich? A v čom máme ešte rezervy, aby človek, ktorý hľadá cestu k Bohu, našiel v Cirkvi skutočne otvorené dvere?
Po piatich rokoch od návštevy pápeža Františka, musíme len nanovo sa vrátiť k jeho slovám, lebo nie je tu iná vhodnejšia cesta ako cesta dialógu a vzájomného rešpektu. Pápež František nám predstavoval Cirkev ako miesto prijatia a sprevádzania. To znamená uvedomiť si svoje poslanie a prosiť o duchovnú silu, aby sme vedeli byť otvorení a vnímaví voči druhým. A aby sme mali aj dôveru, že vieme byť oporou pre iného človeka na jeho životnej ceste.
Ako vnímate dnes pápežove slová z homílie v Katedrále sv. Martina o Cirkvi ako spoločenstve, ktorá je pozvaná k slobode, tvorivosti a dialógu? Ako môže byť v tomto aspekte nápomocný synodálny spôsob života?
Keď pápež hovoril v Katedrále svätého Martina a pozýval nás k slobode, tvorivosti a dialógu, vlastne nás pozýval k tomu, čo bolo hlavnou myšlienkou jeho pontifikátu a je sprítomnené v synodálnej ceste. Preto, keď aj v súčasnosti sa všetci znova a znova vraciame k synodálnemu spôsobu života v našich farnostiach, nevyhnutne nás to vedie k tomu, aby sme sa vracali aj k tým podnetom. A samotná synodálna cesta, ak má byť účinná, musí byť postavená na slobode, tvorivosti a dialógu.
Aký odkaz z návštevy pápeža Františka ste si v srdci odniesli vy osobne?
Pre mňa osobne zostáva návšteva pápeža Františka spojená so skúsenosťou, ktorá na verejnosti nebola taká zreteľná, ale ktorú sme mali možnosť viacerí si uvedomiť v jeho blízkosti, že zdravotný stav pápeža Františka už nebol najlepší a že jeho cesta bola aj cestou, kde jeho zdravotné ťažkosti boli dôvodom mnohých bolestí. A predsa navonok vedel byť láskavý a veľmi vnímavý. Myslím, že aj bolesti, ktoré prežíval, on obetoval na úmysel, aby jeho pápežská služba mohla byť účinná aj počas jeho návštevy na Slovensku.
