Vatikán 23. septembra (VaticanNews) Technický a vedecký pokrok sa stáva skutočne ľudským vtedy, keď ho usmerňuje láska a slúži všetkým, najmä najznevýhodnenejším. Zdôraznil to pápež Lev XIV. pri generálnej audiencii v stredu 23. septembra, keď pokračoval v katechézach o konštitúcii Gaudium et spes. Pripomenul, že človek sa stretáva s Bohom aj prostredníctvom každodennej práce.

GENERÁLNA AUDIENCIA
streda 23. septembra 2026

KATECHÉZA
Dokumenty Druhého vatikánskeho koncilu

IV. Pastoračná konštitúcia Gaudium et spes (GS 1 – 10)
4. Zmysel ľudskej činnosti vo svete (GS 33 – 39)

Čítanie: Gn 2, 8 – 9a. 15

Potom Pán, Boh, vysadil na východe, v Edene, raj a tam umiestnil človeka, ktorého utvoril. A Pán, Boh, dal vyrásť zo zeme stromom všetkých druhov, na pohľad krásnym a na jedenie chutným, i stromu života v strede raja a stromu poznania dobra a zla. I vzal Pán, Boh, človeka a umiestnil ho v raji Edenu, aby ho obrábal a strážil.

Bratia a sestry, požehnaný deň a vitajte!

Pokračujeme v našej ceste venovanej pastorálnej konštitúcii Gaudium et spes Druhého vatikánskeho koncilu a prichádzame k tretej kapitole prvej časti, ktorá má pútavý názov: „Ľudská činnosť vo svete“. Základná otázka znie: akú hodnotu má ľudská činnosť vo svete, a teda technický, spoločenský a vedecký pokrok? Môžeme si pripomenúť, že necelé štyri roky po skončení Koncilu, v noci z 20. na 21. júla 1969, človek po prvý raz vstúpil na povrch Mesiaca.

Ľudská bytosť, stvorená na Boží obraz a podobu, je nositeľom pokroku. Prostredníctvom slobody a inteligencie rozširuje svoje poznanie, a tým napomáha napredovaniu celej spoločnosti. Ľahko to môžeme vidieť, keď si všímame zlepšovanie životných podmienok v priebehu jednotlivých generácií. Dokument totiž hovorí: „Mnohé dobrá, ktoré človek kedysi očakával najmä od vyšších síl, dnes si zadovažuje vlastným pričinením“ (č. 33).

Preto niektorí myslitelia predstavovali technický a vedecký pokrok ako niečo, čo oslabuje vzťah k Bohu, až sa Boh môže zdať zbytočný, ba dokonca ako niečo, čo je v protiklade ku kresťanskej viere. A takýto výklad spôsobil, že súčasný človek začal vnímať svet inak než v predchádzajúcich obdobiach. Takýto predsudok sa presadzuje najmä v tej časti západnej kultúry, ktorá stratila svoj vzťah ku kresťanskému Zjaveniu. V postkresťanských humanizmoch sú človek a Boh mylne predstavovaní ako súperi: aby človek mohol presadiť svoje poznanie, svoju slobodu a svoj pokrok, mal by sa oslobodiť od Boha. Napokon však popieraním vzťahu k Bohu stráca aj možnosť potvrdiť transcendentnú hodnotu ľudskej osoby. Je to „dráma ateistického humanizmu“, ktorú dobre opísal významný teológ Druhého vatikánskeho koncilu Henri de Lubac.¹

Koncil chce ponúknuť jasnú odpoveď: „Pre veriacich je isté jedno – uvádza Gaudium et spes –, že individuálna a kolektívna ľudská činnosť, čiže to nesmierne úsilie, ktorým sa ľudia v priebehu vekov usilujú zlepšovať svoje životné podmienky, sama osebe zodpovedá Božím úmyslom“ (č. 34). Konštitúcia ďalej pokračuje: „Kresťania si teda ani len nepomyslia, že by stavali diela ľudského ducha a ľudskej odvahy proti Božej moci, akoby rozumné stvorenie bolo súperom Stvoriteľa. Naopak, sú presvedčení, že víťazstvá ľudstva sú znakom Božej veľkosti a ovocím jeho nevýslovného rozhodnutia“ (tamže). Boh teda vložil do rúk muža a ženy stvorenstvo, ktoré je ešte in statu viae, teda na ceste, vo vývoji, aby ho svojou múdrou činnosťou privádzali k zavŕšeniu.²

Nachádzame tu dôležitý odkaz na tajomstvo Vtelenia. Ľudská prirodzenosť – a spolu s ňou práca, pokrok a autonómia stvorených skutočností – nie je stretnutím s Bohom pohltená ani zrušená, ale je prijatá vo svojej celistvosti a v Kristovi naďalej zostáva slobodná a činná. Práve v ňom totiž nachádza svoju plnú pravdu a slobodu.

Okrem toho sa pri slávení Eucharistie ovocie ľudskej práce, ktoré predstavujú chlieb a víno, každý deň kladie na oltár, aby sa premenilo na Kristovo Telo a Krv.

Z tejto perspektívy vyplýva dôležitá pravda: aby sa človek stretol s Bohom, nemusí opustiť pozemské povinnosti, ale môže naplno žiť svoje povolanie tým, že dobre vykonáva každodennú prácu a posväcuje ju.³ Kresťania sa spolu so všetkými ostatnými podieľajú na budovaní ľudského spoločenstva, pričom majú pred očami cieľ všetkých vecí a stretnutie s Bohom a tento konečný cieľ pripomínajú tým, s ktorými spoločne prežívajú dobrodružstvo pokroku, vedy a života.

Pozemský pokrok je, samozrejme, potrebné jasne odlišovať od rastu Kristovho kráľovstva. Koncil však zároveň tvrdí, že „takýto pokrok má veľký význam pre Božie kráľovstvo, nakoľko môže prispieť k lepšiemu usporiadaniu ľudskej spoločnosti. […] Všetky dobré plody prírody a našej pričinlivosti, ktoré v Pánovom Duchu a podľa jeho príkazu zveľadíme na zemi, potom opäť nájdeme, očistené od každej škvrny, ožiarené a premenené“ (č. 39).

Napokon si pripomeňme, že ak sa má technický a vedecký pokrok stať skutočným ľudským pokrokom – teda pokrokom celého človeka a všetkých ľudí –, musí byť oživovaný a usmerňovaný láskou. Iba tak môže vždy slúžiť na obranu dôstojnosti človeka a podporovať životné podmienky všetkých, osobitne tých najznevýhodnenejších.

Drahí bratia a sestry, Druhý vatikánsky koncil nás pozýva deliť sa o chlieb poznania a praktických schopností, aby každý človek a každý národ mohol rozvíjať svoj potenciál a aby sme spoločne, s Božou pomocou, budovali lepšiu budúcnosť.

1 Porov. H. DE LUBAC, Le drame de l’humanisme athée (1944), tal. preklad Brescia 2013.
2 Porov. Katechizmus Katolíckej cirkvi, č. 302, 306, 307.
3 Porov. SV. JÁN PAVOL II., Homília pri kanonizácii Josemaríu Escrivu de Balaguera (6. októbra 2002).

Zdroj: VaticanNews, slovenská redakcia