Francúzsko 26. septembra (VaticanNews) Pápež Lev XIV. sa v Paríži stretol s členmi provinčného synodálneho zhromaždenia, katechumenmi a novopokrstenými. Vyzval Cirkev, aby prijímala ľudí hľadajúcich vieru, poskytovala im sústavnú formáciu a pomáhala im nájsť miesto v spoločenstve aj po prijatí sviatostí.

Príhovor Svätého Otca Leva XIV.
Stretnutie s členmi provinčného synodálneho zhromaždenia, katechumenmi a novopokrstenými
Paríž, 26. septembra 2026

Excelencie,
milí kňazi a zasvätené osoby,
milí členovia synodálneho zhromaždenia,
milí katechumeni a novopokrstení, bratia a sestry,
teší ma, že sa s vami môžem stretnúť a počas tejto apoštolskej cesty sa pristaviť pri procese, v ktorom pokračujete v rámci provinčného cirkevného zhromaždenia.

Ďakujem parížskemu arcibiskupovi Mons. Laurentovi Ulrichovi, ktorý pripomenul historický a duchovný význam miesta, kde sa nachádzame. Spomenul aj brata Vavrinca od Zmŕtvychvstania, ktorého mystika každodenného života výrazne ovplyvnila moju cestu viery. Predovšetkým vám však ďakujem za Instrumentum laboris, ktoré ste mi odovzdali. Je výrazom cirkevnej cesty, do ktorej sa zapojil Boží ľud v duchu vzájomného počúvania a synodality. 

Dnes nás hostí Institut Catholique de Paris, ustanovizeň na križovatke vedy a viery, ktorá už celé stáročia pomáha formovať mysle a srdcia pre službu evanjeliu. Pozdravujem pedagógov, študentov a zamestnancov tejto univerzity, ako aj všetkých členov tohto provinčného zhromaždenia, ktorí uvažujú o pastoračných perspektívach prijímania novopokrstených a katechumenov i o živote Cirkvi.

Keď sa bližšie oboznamujem s vašou prácou a najmä keď počúvam svedectvá Jaodie, Marielle a Sophie, pociťujem predovšetkým veľkú vďačnosť za nepredvídateľné Božie pôsobenie. Rovnako ako vy a spolu s vami žasnem nad počtom ľudí, ktorí opäť prichádzajú na prah viery, i nad tým, koľko dospelých žiada o sviatosti uvádzania do kresťanského života.

Môže sa zdať paradoxné, že toľkí ľudia znovu objavujú evanjelium a prijímajú vieru práve vo francúzskej spoločnosti, ktorá je poznačená výrazne sekularizovanou kultúrou. Vaša skúsenosť a vaše svedectvo, milí katechumeni a novopokrstení, sú hmatateľným znamením pôsobenia Božej milosti, ktoré presahuje štatistické a sociologické analýzy. Tento jav odporuje každému porazeneckému postoju i tomu, čo pápež František nazýval „neplodným pesimizmom“ (porov. apoštolskú exhortáciu Evangelii gaudium, 84 – 86). Máme ho prijať so zmyslom pre zodpovednosť.

Sme totiž povolaní obracať sa na svojich bratov a sestry a znovu objavovať Boží štýl: blízkosť, súcit a nežnosť. S pastoračnou nežnosťou a bratskou láskou máme rozpoznať, prijať a chrániť malý plamienok, ktorý Duch Svätý zažal v temnote noci, malé semienko, ktoré túži rásť aj uprostred tŕnia.

Úžas nad tým, čo sa deje v živote mnohých našich bratov a sestier, nás nesmie uzavrieť do blaženej naivity. Naopak, máme sa usilovať, hľadať, klásť si otázky a podnikať konkrétne pastoračné kroky. To je duch, ktorý oživuje vaše synodálne zhromaždenie a všeobecnejšie aj cestu Cirkvi vo Francúzsku: keď žasneme nad nepredvídateľným Božím pôsobením, čo máme robiť a kam nás Duch vedie, aby sme sprevádzali katechumenov, novopokrstených a tých, ktorí sa vracajú k viere?

Najprv by som rád pripomenul výraz, ktorý pred niekoľkými rokmi použili francúzski biskupi, a povzbudil vás, aby ste si predstavovali a stelesňovali Cirkev „v stave uvádzania do viery“, ktorá sa stará o cestu katechumenov, novopokrstených a tých, ktorí sa k viere vracajú, a dlhodobo im poskytuje pevné a sústavné sprevádzanie. Uvádzanie do kresťanského života ako celok bolo totiž v centre starostlivosti pastierov už od rokov po druhej svetovej vojne. Už vtedy prichádzalo mnoho žiadostí a teologický i liturgický kvas tých rokov významne prispel k obnove katechumenátu, ktorá sa uskutočnila počas Druhého vatikánskeho koncilu. Hoci je dnes situácia iná, môžete nadviazať na túto pevne zakorenenú pastoračnú tradíciu sprevádzania katechumenov. Nezabúdajme ani na to, že táto už zavedená prax nabrala nové sily od roku 1996, keď vyšiel List katolíkom Francúzska a zároveň posledné francúzske vydanie Obradu uvedenia dospelých do kresťanského života.

Drahí bratia a sestry, byť „v stave uvádzania do viery“ znamená prijímať nových ľudí hľadajúcich Boha a vidieť v nich príležitosť i poslanie. Príležitosť spočíva v tom, že vďaka nim si aj spoločenstvo veriacich môže obnoviť vlastnú cestu viery a nanovo zakúsiť radosť evanjelia. Poslaním je starať sa o nich a byť im sprievodcami aj po prijatí sviatostí. Tých, ktorí prichádzajú, treba prijímať s radosťou, vychádzať z ich duchovnej skúsenosti, rešpektovať ich životný príbeh a podporovať základné ohlasovanie kerygmy, aj prostredníctvom formulácií, ktoré spoznali na svojej osobnej ceste alebo v spoločenstve. Nezabúdajme však, že u mnohých z nich sa neskôr vynorí otázka, ktorú sme počuli vo svedectve Marielle: ako predísť prázdnote po krste?

Preto ich treba aj po krste sprevádzať a naplno začleňovať do našich spoločenstiev a modlitbových zhromaždení. Máme im ponúknuť prostredie, v ktorom sa budú cítiť doma, a čo najcelistvejšiu formáciu, ktorá obsiahne rozličné stránky kresťanského života a pomôže im zjednotiť vieru so životom. Novopokrstení totiž potrebujú prehĺbiť základy kresťanskej viery, dostať primeranú biblickú a teologickú formáciu, čoraz viac objavovať bohatstvo učenia Cirkvi i rozličné rozmery kresťanského mravného konania, ktoré súvisí s vyznaním viery.

V neposlednom rade ich treba uviesť aj do liturgického života Cirkvi. Aj vo svedectvách sme počuli, že pre niektorých sa práve slávenie liturgických obradov stalo vstupnou bránou k samotnému tajomstvu viery. Ide o základnú oblasť života Cirkvi, ktorá si vyžaduje pastoračnú pozornosť zakorenenú v učení Druhého vatikánskeho koncilu. Liturgiu totiž nemožno chápať ako niečo, čo prichádza „až po“ katechéze a kde sa iba uplatní to, čo sa človek počas prípravy naučil. Naopak, liturgia zjavuje a sprítomňuje Kristovo veľkonočné tajomstvo. Je teda udalosťou, ktorá dokáže odhaliť zmysel radostnej zvesti i samotný Boží život. Svojimi rytmami, jazykmi a obradmi je liturgia súčasťou samotnej cesty obrátenia a prípravy na sviatosti.

Pri plnení tohto poslania má zásadný význam úloha formátorov. Ako nás učí dávna tradícia Cirkvi, treba pripravovať krstných otcov a krstné matky, ktorí sú výrazom spoločenstva a sú osobitne formovaní na to, aby uvádzali novopokrstených do života viery. V rámci tejto formácie vám odporúčam dôkladne spoznať Obrad uvedenia dospelých do kresťanského života. Zároveň je potrebné, aby pastorační pracovníci dostali formáciu nielen v biblickej, teologickej, liturgickej a duchovnej oblasti, ale aj pokiaľ ide o ľudské kvality, a tak vedeli rozlišovať a sprevádzať tých, ktorých životné cesty sú zložitejšie a menej priamočiare. Pred chvíľou sme to počuli: niektorí prichádzajú jednoducho s duchovným smädom, hľadajú zmysel života a priťahuje ich evanjelium. Iní prichádzajú poznačení bolestnými skúsenosťami, osamelosťou a vážnymi ťažkosťami. Práve tu nadobúda plný význam štýl blízkosti, súcitu a nežnosti. Treba nájsť múdru rovnováhu: prijať ich, počúvať ich a súčasne ich povzbudzovať, aby čelili náročným výzvam viery. Na tejto ceste je potrebné rešpektovať tempo druhého človeka a napredovať postupne, pozorne a s bratským sprevádzaním. Znamená to osvojiť si štýl „spoločného kráčania“. Na cestách kresťanskej viery sa navzájom obohacujeme a spoločne rastieme: kňazi a laici, krstní otcovia, krstné matky a katechumeni, pastorační animátori a novopokrstení.

Myslím na to, čo sa stalo jednému z najznámejších katechumenov v dejinách, svätému Augustínovi. Do viery ho uviedol svätý Ambróz a keď prijal krst, jeho viera bola ešte len malým semienkom. Toto semienko však vyrástlo a rozmnožilo sa. Stal sa z neho taký veľký strom, že pod jeho korunou môžeme dodnes nachádzať útechu.

Keď sa pozerám na vás, milí katechumeni a novopokrstení, vidím nielen ovocie Ducha, ktorý vás priviedol na cestu viery, ale aj prísľub plodnosti pre Cirkev vo Francúzsku. Buďte aj vy misionármi evanjelia v tejto spoločnosti!

Nech vás na vašej ceste podopierajú veľkí svedkovia tejto milovanej krajiny. Myslím na svätú Teréziu od Dieťaťa Ježiša, ktorá nás svojou „malou cestou“ učí, že dôvera otvára dvere milosti. Myslím na svätého Martina z Tours, výrečný príklad delenia sa s druhými a bratskej lásky. Spolu s mnohými ďalšími svätcami a sväticami z tejto francúzskej zeme nám pripomínajú, že misia sa buduje dnes, predovšetkým tým, že v každodennom živote chránime Pánovu prítomnosť.

Keď sa budete navzájom prijímať, nech všetci spolu tvoríte živý ľud Cirkvi vo Francúzsku, schopný odovzdávať vieru. Vyprosujem vám materskú ochranu Panny Márie, hlavnej patrónky Francúzska, a príhovor svätej Genovévy a svätého Dionýza, patrónov tohto mesta. Zo srdca vám udeľujem svoje požehnanie.

Ďakujem a prajem vám požehnanú cestu!

Zdroj: VaticanNews, slovenská redakcia