Francúzsko 28. septembra (VaticanNews) Pápež Lev XIV. v pondelok 28. septembra na medzináboženskom stretnutí v Kongresovom centre Roberta Schumana v Metze zdôraznil, že dialóg neoslabuje náboženskú identitu a že Božím menom nemožno ospravedlňovať násilie. Predstaviteľov náboženských tradícií vyzval, aby spoločne budovali pokoj, chránili ľudskú dôstojnosť a s láskou sprevádzali život až do konca.

Príhovor Svätého Otca na medzináboženskom stretnutí v Metze
Kongresové centrum Roberta Schumana, 28. septembra 2026

Drahí bratia a sestry,
drahí priatelia, predstavitelia rozličných náboženských tradícií,

s hlbokou radosťou, ale aj so živým vedomím duchovnej zodpovednosti som dnes medzi vami v Metze, meste hraníc a prechodov, v kongresovom centre, ktoré nesie meno Roberta Schumana, jedného z otcov zakladateľov Európskej únie. Tento muž viery a pevných zásad dokázal premeniť staré zlomové línie na mosty nádeje pre celú Európu a stal sa skutočným veľvyslancom jednoty v rozmanitosti. Podľa jeho príkladu je našou spoločnou zodpovednosťou ako veriacich žien a mužov svedčiť o tom, že aj ponad hranice je vždy možné stretávať sa, nadväzovať priateľstvá a budovať pokoj.

Viesť dialóg neznamená oslabovať našu identitu, ale vyjadrovať ju jednoducho a pravdivo tým, že sa otvárame odlišnosti druhého. Ako hovorieval môj predchodca, pápež František: „Dialóg medzi ľuďmi rozličných náboženstiev sa nevedie len z diplomacie, zdvorilosti alebo tolerancie. […] Cieľom je vytvoriť priateľstvo, mier“ (encyklika Fratelli tutti, 271). Už pred ním svätý pápež Ján Pavol II. považoval dialóg za požiadavku vyplývajúcu zo samotnej ľudskej prirodzenosti (porov. Posolstvo k Svetovému dňu pokoja, 1. januára 2001, 10). Podľa Paula Ricœura je dialóg cestou, na ktorej rozpoznávame inakosť ako prísľub, a nie ako hrozbu; je umením stretnutia, ktoré náš svet tak veľmi potrebuje a ktoré je pravým opakom agresivity a násilia.

Vzývať Božie meno na ospravedlnenie násilia alebo útlaku totiž znamená znesväcovať toto meno. Nič, čo znetvoruje ľudskú dôstojnosť, si nemôže robiť nárok na autentickú Božiu inšpiráciu. Náboženská reč musí neustále vyzývať k odzbrojeniu sŕdc i slov. Z toho vyplýva priama zodpovednosť každého z nás ako strážcov vlastných tradícií.

Plodnosť náboženských tradícií sa prejavuje predovšetkým v ich službe pokoju a bratstvu, ale aj v ich schopnosti chrániť život, sprevádzať ho a slúžiť mu. Veľkosť civilizácie sa nemeria jej materiálnymi úspechmi, ale tým, ako sa ujíma človeka, ako ho chráni a povznáša. Náboženstvá sú strážcami života: potvrdzujú jeho posvätnú hodnotu. Ich plodnosť sa prejavuje v láskyplnej prítomnosti pri tých najzraniteľnejších a najkrehkejších. Slúžiť životu znamená zahŕňať ho starostlivosťou, prítomnosťou a nehou, najmä v skúškach, až do konca. Nám, ktorí sme otvorení transcendencii, prislúcha poslanie ponúkať pevné oporné body, najmä mladým ľuďom, aby sme budovali spoločenstvo, ktoré rešpektuje a vyzdvihuje dôstojnosť každého človeka. 

Drahí priatelia, „Cirkev považuje za spolupútnikov všetkých, ktorí úprimne hľadajú pravdu, dobro a krásu“ (encyklika Magnifica humanitas, 23). Ešte raz vám ďakujem za vašu blízkosť a prítomnosť. Nech nás nekonečná Božia dobrota a múdrosť sprevádzajú a učia čoraz viac žiť ako Božie deti a navzájom ako bratia a sestry. A tak nech sa tam, kde žijeme, stávame tvorcami pokoja a svedkami nádeje, ktorá v našom svete neprestáva rásť.

Nech vás Boh žehná!

Zdroj: VaticanNews, slovenská redakcia