Vatikán 7. októbra (VaticanNews) Pápež Lev XIV. v katechéze počas generálnej audiencie v stredu 7. októbra pokračoval v cykle venovanom dokumentom Druhého vatikánskeho koncilu. Pri úvahe nad konštitúciou Gaudium et spes zdôraznil, že Cirkev nie je „nad“ svetom ani „vedľa“ neho, ale je doň akoby vštepená a svojím svedectvom viery a lásky má slúžiť spoločnému dobru.
KATECHÉZA
DOKUMENTY DRUHÉHO VATIKÁNSKEHO KONCILU
IV. Konštitúcia Gaudium et spes
5. Poslanie Cirkvi v súčasnom svete (GS, 40 – 45)
Čítanie: Mt 5, 13 – 16
[Ježiš povedal svojim učeníkom:] „Vy ste soľ zeme. Ak soľ stratí chuť, čím ju osolia? Už nie je na nič, len ju vyhodiť von, aby ju ľudia pošliapali. Vy ste svetlo sveta. Mesto postavené na návrší sa nedá ukryť. Ani lampu nezažnú a nepostavia pod mericu, ale na svietnik, aby svietila všetkým, čo sú v dome. Nech tak svieti vaše svetlo pred ľuďmi, aby videli vaše dobré skutky a oslavovali vášho Otca, ktorý je na nebesiach.“
-
Bratia a sestry, dobrý deň a vitajte!
Pokračujeme v úvahe nad koncilovou konštitúciou Gaudium et spes (GS) a dnes sa zameriavame na štvrtú kapitolu jej prvej časti, ktorá je venovaná poslaniu Cirkvi v súčasnom svete.
Koncil predovšetkým pripomína, že Cirkev nestojí „nad“ svetom ani „vedľa“ neho, ale je doň akoby vštepená. „Mundus reconciliatus Ecclesia“, napísal svätý Augustín (Sermo 96): Cirkev je svetom už zmiereným s Bohom. Sme pútnikmi na zemi a s týmto svetom zdieľame jeho krehkosť i krásu (porov. GS, 40).
Tak ako sa Boží Syn stal človekom, aby dal svetu život a zmieril ho s Otcom, aj Cirkev prebýva vo svete ako znamenie Božieho vtelenia, aby zjavovala jeho zámer urobiť z nás všetkých svoje deti v jednej veľkej ľudskej rodine. Cirkev preto kráča dejinami uprostred národov a kultúr a „toto prepojenie jej života so životom národov jej umožňuje čoraz väčšmi chápať, že jej poslanie má historický dosah a prináša so sebou zodpovednosť za spôsob, akým sa utvárajú spoločenské vzťahy“ (encyklika Magnifica humanitas, 19).
Prvým poslaním Cirkvi je pomáhať ľuďom, aby venovali pozornosť hlbokým otázkam života: otázkam o našom pôvode a cieli, ako aj otázkam o zmysle lásky a utrpenia (porov. GS, 41). Logika zisku za každú cenu a manipulovanie informáciami môžu vytvárať neprimeraný tlak na ľudí, aby sa prispôsobili životnému štýlu sústredenému na spotrebu materiálnych dobier. Naše srdce je však stvorené na to, aby hľadelo nahor.
Konciloví otcovia pripomínajú, že Cirkev uskutočňuje svoje poslanie aj tým, že prispieva k budovaniu pozemskej spoločnosti. Jej metódy a cieľ však nie sú predovšetkým politického charakteru, ale spočívajú vo vydávaní svedectva o viere a láske spolu s úsilím o spravodlivosť, pokoj a bratstvo. Veriaci, ktorý sa klania Kristovi, Spravodlivému, ktorý zomrel za nespravodlivých, sa nemôže zmieriť s útlakom maličkých a chudobných ani s nespravodlivými štruktúrami, ktoré udržiavajú podmienky závislosti a nespravodlivosti. Sociálna náuka Cirkvi usmerňuje konanie kresťanov, ktorí spolupracujú so všetkými ľuďmi dobrej vôle pri podpore spoločného dobra. Cirkev si teda „nič tak vrúcne neželá, ako v službe dobra všetkým môcť sa slobodne rozvíjať v akomkoľvek režime, ktorý uznáva základné osobné i rodinné práva a požiadavky všeobecného dobra“ (GS, 42).
Aby sa evanjeliové poslanie mohlo účinne napĺňať, každý pokrstený sa musí usilovať o spoluprácu s milosťou Ducha Svätého, aby jeho viera bola živá a prejavovala sa dôsledným spôsobom života. Ako totiž pripomínajú konciloví otcovia, nesúlad medzi vierou, ktorú mnohí vyznávajú, a ich každodenným životom „treba zarátať medzi najvážnejšie bludy našej doby“ (GS, 43).
Gaudium et spes osobitne poukazuje (porov. tamže) na poslanie veriacich laikov, ktorí sú na základe krstu povolaní prenikať svet kresťanským duchom a pohľadom evanjelia. Toto pôsobenie, ktoré možno právom označiť za kňazské, má svoje hlavné miesta nepochybne v rodine a v pracovnom prostredí, no rozširuje sa na každú oblasť života.
Cirkev napokon vždy pozorne sleduje to, čo sa v spoločnosti deje a rozvíja (porov. GS, 44). Úlohou celého Božieho ľudu, a predovšetkým pastierov a teológov, je rozlišovať, čo si v kultúrach našej doby zasluhuje pozornosť, pričom najvyšším kritériom rozlišovania zostávajú Božie slovo a Tradícia Cirkvi. To si vyžaduje vyrovnaného ducha, slobodného od kultúrnych módnych vĺn, schopného hľadieť na svet pozitívne a zároveň pevne zachovávať a predkladať evanjeliové posolstvo v celej jeho plnosti. Veď „kresťanstvo nemožno urobiť príťažlivým tým, že sa jeho obsah rozriedi a jeho požiadavky zmiernia“ (Príhovor účastníkom plenárneho zasadnutia Dikastéria pre evanjelizáciu – Sekcie pre základné otázky evanjelizácie vo svete, 28. mája 2026).
Drahí bratia a sestry, Cirkev na svojej púti dejinami „sleduje len jedno: aby prišlo Božie kráľovstvo a celé ľudstvo bolo spasené“ (GS, 45). K tomuto cieľu smeruje predovšetkým osobnou svätosťou a bratskou láskou. Svätý Pavol VI. napísal: „Bez týchto znakov svätosti naša reč ťažko prenikne k srdcu súčasného človeka, naopak, hrozí nebezpečenstvo, že bude prázdna a jalová“ (apoštolská exhortácia Evangelii nuntiandi, 76).
Buďme teda poddajní pôsobeniu Ducha Svätého, aby nám pomáhal žiť vo svätosti a láske a aby tak svet mohol veriť a dúfať.
Zdroj: VaticanNews, slovenská redakcia, redakčne upravené
