Bratislava/Žilina 15. októbra (TK KBS) Páter Vendelín Javorka ako prvý rektor Pápežského ruského kolégia je v čase ruskej invázie na Ukrajinu znamením možného riešenia v zmierení a odpustení. Myslí si to profesor Ladislav Csontos z Trnavskej univerzity, ktorý pripravil vydanie Javorkových citátov a myšlienok. Novú publikáciu Keď milujeme, sme pokorní, ktorú svojimi fotografiami obohatila Barbora Likavská, uvedú v Žiline vo štvrtok 15. októbra 2026.
Prelúskali ste všetky Javorkove texty, vybrali ste z nich najlepšie citáty. Aký obraz sa vám vytvoril po spoznaní celého diela jezuitu a misionára Vendelína Javorku?
Z preštudovaných textov vystupuje obraz človeka hlbokej osobnej viery, ktorá mu pomohla púšťať sa s odvahou do riskantných misijných projektov, znášať neúspechy i sklamania, vytrvať do konca aj v pracovných táboroch a v izolácii. Obraz jezuitu milujúceho Cirkev a verného Svätému Otcovi, pracujúceho v jeho intenciách na zjednotení kresťanov. Muža, ktorý každodenne čerpal silu z modlitby a eucharistie, každoročne si ju obnovoval duchovnými cvičeniami, a tak bol živým svedkom Ježiša Krista pre tých, ktorí s ním žili a sa s ním stretávali.
Pre mňa je páter Javorka obraz – živá ikona – svätého človeka, ktorý je úplne spojený s Kristom, aj keď upratuje baraky gulagu, keď pomáha svoje neteri čistením zeleniny, opravuje ružence a robí domáce práce. Miluje všetkých ľudí, i tých, ktorí ho prenasledujú.
Hoci podtitul hovorí o myšlienkach na upokojenie duše, myslíte, že naozaj prinesú pokoj? Javorka zažil gulag, poznal utrpenie aj náboženské rozdiely, niesol svoj kríž vo väzení aj prenasledovaní ŠtB. Ponúka Javorka duchovné wellness alebo jeho pokoj nie je z tohto sveta?
Pre mňa štúdium myšlienok pátra Javorku prinieslo potvrdenie sily Ježišovho pozvania učeníkom: „Poďte ku mne všetci, ktorí sa namáhate a ste preťažení, a ja vás posilním. Vezmite na seba moje jarmo a učte sa odo mňa, lebo som tichý a pokorný srdcom; a nájdete odpočinok pre svoju dušu.“ (Mt 11, 28 – 29)
Javorka prijal toto pozvanie ako životnú zásadu: „Chcem predovšetkým Pána Ježiša napodobňovať.“ Priznáva sa, že „utrpenie ma ochraňuje, robí triezvym, múdrym, skromným, opatrným a pokorným, je žriedlom apoštolátu, úspechov.“
Niektoré citáty dnes znejú až staromódne: o paniach, ktoré sa starajú viac o telo než o dušu alebo o čítaní zakázaných románov. Zvažovali ste, či ich vynechať? Čo by čitateľ stratil, keby ste Javorku „učesali“?
Citáty som sa nesnažil upravovať, ale chcel som ukázať pátra Javorku v kontexte jeho doby a kultúry. Zdá sa mi, že môže byť plodné spomenúť aj to, čo sa dnes povedzme už nepoužíva. Nie sú zoznamy zakázanej literatúry, no človek má svedomie a ono je pre noho nástrojom rozlišovania toho, čo človeka približuje k Bohu, alebo ho od neho odvádza, čo v ňom vzbudzuje opravdivé šťastie a pokoj a čo nie. Platí to aj o vkuse a módnych výstrelkoch, no iste aj o používaní internetu a umelej inteligencie.
Vynechať citácie, ktoré dávajú nahliadnuť do dobového kontextu nesie zo sebou riziko vytvoriť falošný obraz, ako sa to stávalo tvorcom životopisov svätých, ktorých vykreslili v zidealizovanej forme bez jedinej chyby a vrásky. Chcel som ukázať, že každý človek je do veľkej miery dieťaťom svojej doby.
V citátoch sa objavuje aj Rusko – to, ktoré chcel evanjelizovať, a napokon aj to, ktoré ho uväznilo v pracovných táboroch. Ako hovoriť o Javorkovi práve v týchto napätých časoch rusko-ukrajinského konfliktu? Napokon sám páter Vendelín pôsobil aj na Ukrajine.
Otázka obrátenia Ruska sa stala osobitne naliehavou po boľševickej revolúcii v roku 1917. Na jednej strane pád feudálneho cárskeho režimu vzbudzoval nádej, že Rusko sa viac otvorí pôsobeniu katolíckej Cirkvi, no z druhej strany sa ukázalo, že nový boľševický režim si za jeden z kľúčových cieľov stanovil ateizáciu spoločnosti a úplné odstránenie viery zo života občanov. Rozpútal krvavú občiansku vojnu a s ňou spojené kruté prenasledovanie cirkví.
Z Ruska utekalo mnoho utečencov do Európy, ale aj do Číny. Mnohí na Západe i vo Vatikáne dúfali, že prenasledovanie čoskoro skončí a bude možné normálne účinkovanie Cirkvi v Rusku, no život ukázal, že táto nádej bola veľmi vzdialená. Prenasledovanie sa stupňovalo a vplyv komunistického Ruska sa po druhej svetovej vojne ešte rozšíril a svojho programu ateizácie sa nezriekol. Ateizmus sa stal súčasťou štátnej ideológie a doktríny komunistických režimov, no ľud sa s ňou nestotožnil.
Ruská invázia na Ukrajinu odhalila tragické spojenie Ruskej pravoslávnej cirkvi s politickou mocou. Ruský pravoslávny patriarcha podporuje ruské vojnové ťaženie, ktoré ničí ľudské životy, nerešpektuje základné ľudské práva, a tým šliape evanjeliové prikázanie lásky k blížnemu. Páter Javorka je v tomto období eskalácie konfliktu medzi dvoma blízkymi kresťanskými a slovanskými národmi znamením možného riešenia v zmierení a odpustení, vo vzájomnom rešpektovaní a slobodnom dialógu rovnocenných partnerov. Ukazuje, že diktát sily nebol a nie je riešením konfliktov.
Javorka hovorí, že najväčšou príčinou úpadku je nevedomosť a že kňaz sa musí „učiť a ďalej učiť“. Doma po návrate z gulagu si páter Vendelín znova vybudoval knižnicu v šiestich jazykoch, astronómiu nevynímajúc. Takže ani on sa neprestal učiť. Prečo je to dôležité? Kde sa vôbec berie vzťah Javorku k vzdelanosti? Vychádza to z jeho štúdií a vôbec z jezuitského poslania?
Nevedomosť bola a stále je spojencom zjednodušených pohľadov a radikálnych riešení problémov, ktoré v kultúre a v spoločnosti vznikajú. Na nej sa živili mnohé revolúcie, ktoré ponúkali pozemské mesiánske riešenia a mnohé súčasné radikalizmy, ktoré majú riešenia s veľkým R, ktoré však neexistujú. Ľudské riešenia problémov sú ohraničené, lebo nikdy nemáme k dispozícii všetko poznanie. Poznanie sa neustále rozvíja, my skoršie narodení si pamätáme, že o osobných počítačoch a internete nebolo ani slychu, a dnes je to samozrejmosť každodenného života a silne do neho vstupuje umelá inteligencia.
Jezuitská formácia a vzdelávanie bolo vždy otvorené pre rozvoj vied. Kresťanskú viery treba žiť tu a teraz, nie v minulosti, ona sa má stávať kvasom budúcnosti, a preto i páter Javorka sledoval rozvoj vedeckého poznania a kultúry. a rovnocenných partnerov.
Kto a prečo by si mal prečítať Javorkove „motivačné citáty“? Čo ponúknu aj čitateľovi, ktorý sa možno nikdy predtým nestretol s Vendelínom Javorkom?
Výber citátov je určený každému veriacemu, rovnako kňazom i laikom, rehoľným sestrám i rehoľným bratom, členom inštitútov zasväteného života a laických hnutí. Ohlasovanie evanjelia, misijné poslanie Cirkvi, nie je len úlohou misionárov, ktorí odchádzajú do cudziny, ale všetkých pokrstených vo svojom prostredí, doma v rodine, v práci, v škole v živote obce, mesta aj štátu. Každý pokrstený je zodpovedný za ohlasovanie viery.
Ako ste sa dostali k tvorbe vašej novej knihy? Prečo vznikla práve tu a práve teraz?
K výskumu osobnosti pátra Vendelína Javorku som sa dostal pred desiatimi rokmi vďaka konaniu vedeckej konferencie o ňom z príležitosti 50. výročia jeho úmrtia v Žiline. Síce už predtým ma na jeho osobnosť upozornili MUDr. Silvester Krčméry a najmä RNDr. Vladimír Jukl, ale až spomenutá konferencia ma priviedla k systematickému výskumu. Vznikli tak viaceré monografie určené vedeckej a odbornej verejnosti, no uvedomil som si, že výsledky výskumu je potrebné rozšíriť aj medzi široký okruh veriacich.
Publikáciu oživujú fotografie Barbory Likavskej, ktoré ilustrujú prírodu či duchovné myšlienky, ale aj konkrétne miesta, kde Javorka pôsobil. Ako ste pracovali s vizuálnou stránkou?
Vydavateľstvo Dobrá kniha vydalo niekoľko zväzkov výberu myšlienok jedného z najvýznamnejších teológov sv. Augustína s umeleckými fotografiami prírody Barbory Likavskej. Spojilo tak obrazovú meditáciu s podnetným citátom. Naša tvorivá spolupráca bola založená na vzájomnej úcte a slobode umeleckého stvárnenia, čo prinieslo skvelý výsledok, čo ocení každý, kto sa aspoň trocha zastaví pri fotografii a zamyslí nad textom po pravej strane.
Ak by niekto „nemal čas“ na všetky Javorkove citáty, ktorý jeden by sa mal k nemu dostať? Ktorý je možno aj pre vás taký najúdernejší?
„Svojou vierou stále žime, a stále aj na tom pracujme, aby ňou a z nej žil každý, čo sa s nami stýka. Skutočne živá viera, uvedomelá viera predchádza, osvetľuje, zúrodňuje, plodí – nielen nábožnosť – no i lásku.“
