Vatikán 21. októbra (VaticanNews) Prefekt Dikastéria pre kauzy svätých v pondelok 19. októbra otvoril konferenciu Svätosť v dejinách a vysvetlil, že historický výskum „nám pomáha rozpoznať, ako milosť pôsobí v slobode človeka, v podmienkach a aj v protikladoch jeho doby“. V stredu účastníkov prijme Lev XIV. a popoludní budú prednesené závery.

„Svätosť nevymazáva ľudskosť človeka, ale ju prijíma a premieňa. Nevylučuje históriu, ale prechádza ňou a vtláča jej nový smer. Práve to robí prácu historika nevyhnutnou,“ uviedol kardinál Marcello Semeraro, prefekt Dikastéria pre kauzy svätých, ktorý 19. októbra otvoril konferenciu 2026 na tému Svätosť v dejinách v Pápežskom patristickom inštitúte Augustinianum. Historik sa podľa kard. Semerara vo svojom výskume „nemôže uspokojiť s opakovaním obrazu, ktorý už upevnila zbožnosť, ale musí rekonštruovať konkrétne udalosti, kriticky skúmať pramene, odlíšiť udalosti od neskorších interpretácií a pochopiť kontext, v ktorom daná duchovná skúsenosť dozrela“.

Audiencia u pápeža Leva XIV.

Až do stredy 21. októbra budú odborníci pozvaní dikastériom analyzovať tému významu prínosu historických štúdií pre kauzy svätých, ktorý v priebehu rokov narastal a stal sa neoddeliteľnou súčasťou všetkých káuz blahorečenia a svätorečenia, ako to predpisuje apoštolská konštitúcia Divini perfectionis magister (1983) svätého Jána Pavla II. a inštrukcia Sanctorum Mater. V stredu 21. októbra, pred generálnou audienciou, pápež Lev XIV. prijme účastníkov konferencie, ktorá nadväzuje na predchádzajúce konferencie, ktoré sa v priebehu rokov venovali témam „Svätosť dnes“, „Komunitný rozmer svätosti“, „Mučeníctvo a obeta života“ a „Mystika. Mystické javy a svätosť“.

Kard. Semeraro: Svätí sú aj odporcami prevládajúcich požiadaviek

Podľa kardinála prefekta historický výskum „neoslabuje svätosť, nespochybňuje jej duchovný význam“, naopak, prispieva k jej návratu k ľudskej pravde, „umožňujúc nám rozpoznať, ako milosť pôsobí v slobode človeka, v podmienkach a aj v protikladoch jeho doby“, a práve v tomto stretnutí medzi konkrétnosťou dejín a pôsobením milosti sa otvárajú priestory na reflexiu účastníkov konferencie. Táto téma je veľmi zaujímavá tak pre historický výskum, ako aj pre teologické prehĺbenie. Svätosť totiž, ako pripomína kard. Semeraro, „nie je abstraktným ideálom, oddeleným od ľudských udalostí, ani dokonalosťou, ktorú možno dosiahnuť mimo konkrétnych životných podmienok“. Zhmotňuje sa v mužoch a ženách, „ktorí skutočne žili, boli súčasťou určitých epoch, patrili do spoločenstiev, kultúr a inštitúcií, ktoré ovplyvnili ich rozhodnutia, podporili ich svedectvo, alebo v niektorých prípadoch im dokonca sťažili cestu“. Svätí sú synovia a dcéry Cirkvi, ktorí hovorili jazykom svojej doby, „do určitej miery si osvojili jej smerovanie a nezriedka aj ‚hlboko spochybňovali prevládajúce požiadavky spoločnosti, v ktorej žili‘“.

Svätý Alojz Gonzaga

Napríklad svätý Alojz Gonzaga nie je len mladík s ľaliou v ruke, ako ho zobrazuje hagiografia, ale muž, ktorý na seba vzal človeka postihnutého morom a odniesol ho do nemocnice, pričom sa sám nakazil. Pre kardinála teda nie je postavou mimo svojej doby, „akoby ho jeho duchovná dokonalosť vyňala z nepokojov, napätí a rozhodnutí vyplývajúcich z jeho ľudského stavu“. Preto pre historika nestačí „zhromažďovať svedectvá, ktoré posilňujú už upevnenú povesť, nestačí opakovať obrazy odovzdávané zbožnosťou“. Je potrebné „vrátiť sa ku konkrétnym osudom ľudí“, preskúmať pramene, odlíšiť ich od interpretácií, ktoré sa v priebehu času na ne navrstvili, „rekonštruovať kontext, v ktorom určitá duchovná skúsenosť nadobudla podobu a prejavila sa“.

Učenie svätého Augustína

Prefekt sa pýta, do akej miery „nástroje historického výskumu umožňujú pochopiť svätosť a na druhej strane, ako môže teológia prehĺbiť jej význam ‚bez toho, aby stratila zo zreteľa celistvosť ľudskej skúsenosti, v ktorej sa realizovala?‘“. Pri pohľade na učenie svätého Augustína v diele „Božie mesto (Boží štát)“ je možné zachovať súčasne „prísnosť historického bádania a špecifickosť teologického pohľadu“. Svätec sa totiž nevyhýba „napätiam a protirečeniam svojej doby“, ale tým, že miluje Boha až do pohŕdania sebou samým, dokáže premeniť milosť a „postupne orientovať svoj život podľa logiky Božej lásky“. Svätosť sa rozvíja v konkrétnych podmienkach „a v tej miere, v akej sa nechá formovať láskou, môže premeniť vzťahy, spoločenstvá a samotný spôsob rozpoznávania dobra“. Z tohto dôvodu, a aby odpovedal na svoju otázku, kardinál Semeraro konštatuje, že historik môže rekonštruovať pôvod svätosti, sledovať jej vývoj, skúmať vzťahy so sociálnym kontextom, dokumentovať jej premeny, a teológ, „bez toho, aby nahrádzal tento výskum, v ňom rozpoznáva ďalší rozmer: „možnosť, že láska prostredníctvom pôsobenia Ducha Svätého buduje kresťanské spoločenstvo a zviditeľňuje v dejinách život samotného Krista“.

Rusconi: Historiografia a chápanie svätosti

Po úvode prefekta predniesol historik kresťanstva Roberto Rusconi svoj úvodný prejav na tému „prínos historiografie k pochopeniu a prehĺbeniu svätosti“. Pripomína slová pápeža Leva XIV.: „Svätí tvoria dejiny“, aby zdôraznil, že svätosť „nemožno vnímať mimo ľudí a nemožno ju posudzovať abstraktne vo vzťahu k osobnostiam, ktoré žijú ponorené v dejinách. Ak sa tieto aspekty nezohľadnia, svätí sa zredukujú na svätých z modlitebných obrázkov“. Spomína tiež úvahu Albina Lucianiho, ešte predtým, ako sa stal pápežom Jánom Pavlom I.: „Žitá svätosť je oveľa širšia ako svätosť kanonizovaná“. Sú to „svätí od vedľa“ pápeža Františka.

Inovácie v postupoch uznávania svätosti

Historik Rusconi zároveň zmapoval inovácie v postupoch uznávania svätosti, od pápežskej výhrady z roku 1234 za Gregora IX. až po dekrét de non cultu Urbana VIII. z roku 1600, ktorý „zakazoval akúkoľvek formu zbožného uznávania svätosti, najmä zo strany veriacich, ktorá by nebola podrobená predchádzajúcej kontrole zo strany cirkevnej hierarchie“. Kým pápež Benedikt XIV. v polovici 18. storočia zaviedol lekárske overovanie zázračných uzdravení, pápež Ján Pavol II. konštitúciou Divinus Perfectionis Magister z roku 1983 zaviedol drastické skrátenie lehoty potrebnej na začatie procesu uznania svätosti z 50 na 5 rokov (s významnými výnimkami). Tým sa posúva pôvod dostupnej dokumentácie „k prevládajúcej úlohe priamych svedkov (a teda aj samotných zázračne uzdravených) – čím sa ešte viac zdôrazňuje procesný charakter konania“. A to prostredníctvom priameho využitia biografického a kronikárskeho materiálu. Okrem toho má veľký dosah norma, „podľa ktorej mučeníctvo oslobodzuje od overovania jediného požadovaného zázraku“.

Schuman, De Gasperi a svätý Carlo Acutis

Napokon historik Rusconi vo svojom úvodnom prejave analyzoval vývoj modelov svätosti, ako napríklad vznik otázky „politiky svätorečení“ v prvých desaťročiach 14. storočia, počas presídlenia pápeža a kúrie do Avignonu. Kanonizácia zakladateľov a ďalších predstaviteľov žobravých rádov v prvej polovici 13. storočia a rádov regulárnych klerikov na začiatku 17. storočia bola podľa prednášajúceho „súčasne uznaním aj podporou určitej úlohy v rámci Cirkvi“. Pri analýze vývoja úlohy zápiskov svätých sa Rusconi dostal až k politickým osobnostiam, ako bol Francúz Robert Schuman a Talian Alcide De Gasperi, pri ktorých doterajší historický výskum „nezohľadňoval predovšetkým náboženskú zložku ich osobnosti“. Na záver sa historik zameral na využitie fotografie ako historiografického zdroja, až po súčasné využitie umelej inteligencie. Stručne sa dotkol fenoménu hagiografie v ére internetu, s „formami a témami digitálneho náboženstva“, s „fenoménom, ktorý je pred očami všetkých“, akým je svätý Carlo Acutis.

Autor: Alessandro Di Bussolo – Vatikán
Zdroj: VaticanNews, slovenská redakcia