Ružomberok 26. októbra (TK KBS) Odchádzajúci rektor Katolíckej univerzity v Ružomberku Jaroslav Demko hodnotí osem rokov vo funkcii. V rozhovore s Tlačovou kanceláriou KBS hovorí o posilnení mena univerzity, jej kresťanskej identite i plánoch na ďalší rozvoj. Za svoj najdôležitejší odkaz považuje formovanie nielen myslí, ale aj sŕdc. Univerzite želá viac študentov, nové študijné programy a prostredie, v ktorom bude odbornosť prirodzene spojená s ľudskosťou a vierou.

Keď sa obzriete za ôsmimi rokmi vo funkcii rektora, čo vám ako prvé napadne?

Napadne mi, že byť rektorom je zodpovedné a náročné poslanie. Je aj nádherné v tom, že z riadiacej pozície môžete aspoň trochu prispieť k veľkolepému dielu Katolíckej univerzity v Ružomberku.

S akým pocitom odovzdávate univerzitu svojmu nástupcovi?

S pocitom dobre vykonanej práce. Univerzita je vo výbornej kondícii a teším sa, ak bude nové vedenie pokračovať v tom dobrom, čo sa nám podarilo. Je fajn, že príde nová energia a ďalší svieži závan.

Keď ste v roku 2018 nastupovali do funkcie, mali ste predstavu, kam chcete Katolícku univerzitu posunúť. Ktoré z vašich pôvodných vízií sa podarilo naplniť a na čo ste dnes najviac hrdý?

Mal som úmysel položiť základy technickej fakulty. Od tohto zámeru sme postupne ustúpili, ale otvorila sa možnosť priniesť štúdium vojenského a civilného lekárstva. Je to ešte zaujímavejšia možnosť. Katolícka univerzita musí rásť. Nadobudol som istotu, že potrebuje piatu fakultu. Ak by to bola fakulta medicíny, v podstate by sme sa len vyrovnali iným úspešným katolíckym univerzitám v Európe a vo svete, ktoré tieto fakulty dávno majú.

Ak by ste mali pomenovať tri najdôležitejšie zmeny, ktorými univerzita počas vášho pôsobenia prešla, ktoré by to boli? Čo sa vďaka nim zmenilo v živote študentov a zamestnancov?

Najdôležitejšia zmena nastala vo vnímaní Katolíckej univerzity v Ružomberku. Už nie sme vnímaní ako regionálna či malá vysoká škola, veď už dnes máme viac ako 5 200 študentov. Asi najdôležitejší aspekt je ten, čo dosvedčujú aj rôzne hodnotenia a metriky, že sme kvalitnou vzdelávaco-výskumnou inštitúciou. Významný pokrok sme dosiahli aj v internacionalizácii a medzinárodnom vnímaní a akceptácii.

Čo považujete za svoj najväčší úspech, ktorý možno nie je na prvý pohľad viditeľný? Je niečo, čo sa nedá vyjadriť počtom študentov, novými budovami či ekonomickými ukazovateľmi?

Je to povesť, renomé, dobré meno. Merať sa to nedá – ale hneď si všimnete, že vám to chýba. Nám to po ôsmich rokoch, našťastie, nechýba.

Rektora vždy napĺňa hrdosťou počuť spätnú väzbu na našich študentov a absolventov. Veľakrát som počul od zamestnávateľov, ako si vážia nielen ich vysokú profesionalitu, ale aj ľudskosť a odbornosť. Je to skvelá vizitka, na ktorej sa už nesmie nič zmeniť. Skutočne, úlohou KU je formovať nielen mysle, ale aj srdcia. Vychovávajme ľudí, ktorí budú otvorení svetu, budú pomáhať druhým prekonávať ich prekážky a budú spoločnosti na osoh.

Katolícka univerzita má osobitné poslanie, ale zároveň musí reagovať na meniace sa podmienky vysokého školstva, financovanie či demografický vývoj. Čo bolo počas vášho rektorátu najväčšou prekážkou rozvoja univerzity?

Je pravda, že keby neexistovali prekážky typu pandémie, vojen, energetickej krízy či politických zmien, náš rozvoj by snáď mohol byť ešte razantnejší. Prekážky sú však na to, aby sme ich prekonávali. Nepredvídateľné zmeny nám dávali zabrať, ale spoločne sme to zvládli. Ak chce univerzita ďalej rásť, potrebuje súdržné a prajné vnútorné prostredie, ktoré si vzájomne dôveruje. Keď bude univerzita vnútorne pevná, dosiahne čokoľvek, čo si zaumieni. Nech to je potom na väčšiu česť a slávu Božiu.

Ktorým ľuďom alebo tímom by ste sa chceli pri odchode osobitne poďakovať?

Predovšetkým každému, kto sa pridal k úspešnému príbehu KU – a priložil ruku k dielu. Predovšetkým ďakujem veľkému kancelárovi Mons. Bernardovi Boberovi za jeho otcovskú starostlivosť a všetkým slovenským biskupom, že im na našej alma mater vždy záležalo. Ďakujem tiež najbližším spolupracovníkom z vedenia univerzity, prorektorom, kvestorovi, kolegom z administratívy. Vďaka patrí dekanom, všetkým zamestnancom rektorátu a fakúlt, ktorí si vzorne plnia svoje povinnosti a do práce vnášajú vytrvalosť a ústretovosť. Výpočet vďačnosti by mohol byť ešte dlhší, ale rád by som sa poďakoval aj kňazom z Univerzitného pastoračného centra za ich duchovnú službu. Chcem zo srdca poďakovať svojej rodine za podporu, ktorú mi prejavovali, a to najmä manželke a deťom, ktorí mali pre mňa pochopenie. Keď bolo treba, držali ma nad vodou.

Čo vás počas týchto rokov najviac naučili samotní študenti?

Energia mladosti je nekonečná. Mladá generácia nám prináša nádej. Nie sme ešte stratení. Mladí, ktorých v Ružomberku stretávam, sú šikovní, priateľskí, múdri a dobrí. Úprimne veria v Boha. Budúcnosť nás k Bohu len približuje – takže nás čakajú skvelé časy (úsmev).

Čo podľa vás dnes znamená byť katolíckou univerzitou? Ako sa má jej kresťanská identita prejavovať nielen v názve a duchovnom živote, ale aj vo vede, vzdelávaní, medziľudských vzťahoch a postojoch k súčasným spoločenským otázkam?

Ak by som mal odpovedať akademicky, môžem tu odcitovať apoštolskú konštitúciu Ex Corde Ecclesiae, ale napríklad aj prvú encykliku Svätého Otca Leva XIV. Magnifica Humanitas. Nielen v týchto cirkevných dokumentoch nachádzame veľa inšpirácií pre všetky katolícke univerzity, ako sa môžu formovať.

Teraz však odpoviem menej akademicky, k čomu mi nahráva vaša otázka. Práve kresťanská identita KU by sa mala prejaviť nielen v názve a duchovnom živote, ale všade: v postojoch, v komunikácii a špeciálne v medziľudských vzťahoch.

„Pozrite, ako sa milujú,“ vraj kedysi hovorili o prvých kresťanoch. Vydať svedectvo vlastného života je najťažšie.

Rád by som videl Katolícku univerzitu ako najlepšiu a najkvalitnejšiu vzdelávaciu inštitúciu na Slovensku, ktorá okrem špičkovej vedy bude špičková aj svojím ekosystémom. KU nech nevyniká len v merateľných akademických ukazovateľoch, ale aj v budovaní civilizácie lásky. „Pozrite, ako sa milujú,“ raz hádam povedia aj o nás.

Čo by ste dnes povedali mladému človeku, ktorý zvažuje štúdium na Katolíckej univerzite, ale rozhoduje sa aj medzi viacerými sekulárnymi vysokými školami? Čím by ho mala KU presvedčiť?

Okrem kvalitného vzdelania dostane prijatie. Od spolužiakov aj od učiteľov. Dostane priateľskú atmosféru, ktorá formuje, dáva výbavu do života a nádej. A čaká naňho päť rokov krásneho študentského života v liptovskej prírode, počas ktorých môže formovať svoju myseľ i srdce. Kto miluje prírodu, nájde tu všetky slovenské pohoria: Nízke aj Vysoké Tatry, Malú aj Veľkú Fatru, Chočské vrchy. A je tu aj Hrabovo, Malinô, Liptovská Mara, kde sa dá krásne športovať. Je toho naozaj veľa, čo ponúkame.

Máme kvalitné študijné programy a v rebríčkoch, ktoré zostavuje ministerstvo školstva a ďalšie inštitúcie, sa umiestňujeme na popredných miestach. Kvalitu garantuje vnútorný systém zabezpečovania kvality a hodnotenia. Garantuje ju aj minimálna nezamestnanosť našich absolventov, ktorá je jedna z najnižších na Slovensku.

Najdôležitejšie je, že u nás študent nie je číslo. Patrí to k ekosystému, že „poznám tvoje meno“. Študent je pre nás osobnosť, ktorú učiteľ pozná a ktorú rozvíja.

Čo považujete za najdôležitejšiu vec, ktorú by mal váš nástupca, prof. Cyril Hišem, zachovať, a v čom by podľa vás mal univerzitu posunúť novým smerom?

Nový nástupca pán profesor Cyril Hišem má voľnú ruku a nijako mu nezasahujem do jeho plánov a vízií. Ak môžem vysloviť prianie, tak nech má univerzita ešte viac študentov, nech je z Ružomberka plnohodnotné študentské mesto, kde to žije a pulzuje. Možno by stálo za zváženie, čo s online výučbou – myslím, že modré obrazovky treba nahradiť osobným kontaktom.

A nový smer? Ako som už spomínal, páčila by sa mi piata fakulta, tak nech sa podarí novému vedeniu ju založiť. Som presvedčený, že pre rozvoj KU bude kľúčové rozšíriť sa o ponuku technických či medicínskych študijných programov.

Aké najväčšie výzvy čakajú Katolícku univerzitu v nasledujúcich piatich až desiatich rokoch? Čo by sa malo stať, aby bola aj naďalej životaschopnou a rešpektovanou akademickou inštitúciou?

Znie to už ako klišé, ale veľkou výzvou je určite umelá inteligencia. Má ešte zmysel sa vzdelávať, keď je všetko dostupné v četovacom okne jazykového modelu? Odpoveď je určite áno – len ju bude potrebné nanovo naformulovať. Úlohu učiteľa vnímam do budúcna viac ako rolu mentora a tútora, nie nevyhnutne „majiteľa vedomostí“, ktorý sa o ne delí. Učiteľovanie bude ešte väčšmi sprevádzanie.

Mnohí odborníci čoraz viacej začínajú hovoriť nielen o kompetenciách a zručnostiach mladých, ale aj o ich charaktere. Toto je pre univerzitu obrovská príležitosť – znova sa vrátiť k základom. Formovať nielen mysle, ale aj srdcia. Na KU to máme v génoch.

Keďže svetu dominujú digitálne technológie, ako výzvu vidím ešte posilnenie osobného a ľudského kontaktu. Raz ma oslovila prednáška „Katolícka univerzita v divočine“, kde v americkom Wyomingu na jednej katolíckej univerzite prepájajú klasické vzdelávanie, katolícku spiritualitu a pobyt v prírode vrátane kempovania, manuálnych prác či kontaktu so zvieratami. Na prvé počutie to znelo inšpiratívne. Univerzita by v dnešnom materializovanom svete mala „voňať človečinou“.

Čo by ste si želali, aby sa o vašom osemročnom rektoráte hovorilo o desať či dvadsať rokov? Aký odkaz chcete na univerzite zanechať?

Ak by sa na nás o 10-20 rokov nezabudlo, bola by to veľká česť, ale ľudská pamäť už tak ďaleko siahať asi nebude (úsmev). Odkaz skutočne nespočíva v inom, len v zápale a nasadení: Pracovať pre univerzitu. Pracovať pre Cirkev. Pracovať pre Krista. Viem, že to dookola verklíkujem, ale nech je o desaťročia jasnejšie, že sme budovali civilizáciu lásky. Toto bola moja vízia – a dnes je to môj odkaz. Budem sa tešiť, ak sa na roky 2018-2026 bude pozerať ako na úspešné, počas ktorých káčatko vyrástlo v krásnu labuť. Ale nech sú ďalšie roky ešte úspešnejšie!

Rektorská funkcia je náročná nielen profesionálne, ale aj ľudsky. Čo vám počas týchto ôsmich rokov pomáhalo zvládať náročné obdobia a kde ste nachádzali oporu?

Rád chodím do prírody, takže okrem modlitby, duchovného života, priateľov a rodiny mi pomáhalo vyvetrať si hlavu v lese. Žijem na vidieku, takže po psychohygienu netreba chodiť ďaleko. 

Čo vám táto funkcia vzala a čo vám, naopak, dala? Zmenilo vás osem rokov na čele univerzity aj ako človeka?

Funkcia berie čas a zdravie. Dáva veľa, už len možnosť stretať študentov, pôsobiť na krásnej akademickej pôde, zúčastňovať sa zaujímavých konferencií, tvoriť zaujímavé domáce či medzinárodné projekty alebo vytvoriť si nové priateľstvá. Dúfam, že ma funkcia nezmenila ako človeka. Stále chcem zostať „normálny“.

Keď sa teraz rektorská kapitola uzatvára, na čo sa najviac tešíte? Je niečo, na čo ste počas rokov vo funkcii nemali dostatok času a čomu by ste sa chceli venovať?

Neprekvapím vás. Rád by som si našiel viac času na Boha a rodinu. Potrebujem si tiež oddýchnuť a dobiť baterky, keďže už na mňa čakajú vnúčatá. Máme doma aj malého jazvečíka, takže musím dobehnúť jeho výcvik (úsmev).

Keby ste mohli niečo odkázať študentom a zamestnancom Katolíckej univerzity bez toho, aby ste už hovorili ako rektor, čo by ste im povedali?

Svoje deti som vychovával tak, aby si zachovali chrbtovú kosť a nikdy nestratili svoju tvár. A aby sa nebáli. Takže mladým ponúkam takúto istú „otcovskú radu“.

Ako kresťan sa však nechávam inšpirovať aj súčasným pontifikátom Leva XIV. Preto nech na záver zaznejú jeho slová a myšlienky, ktoré mi hovoria z duše:

„Nepodriaďujte sa logike násilia a útlaku. Milujte život v každej chvíli a nebojte sa budúcnosti! Nebojte sa založiť si rodinu, privádzať na svet deti a brániť dôstojnosť každého človeka od prvej chvíle v lone matky až po posledný dych. Nebojte sa neúnavne pracovať pre dobro svojich spoločenstiev, a to aj angažovaním sa v politike. Buďte budovateľmi spoločenstiev! A s vami bude Európa, pevne zakorenená, naďalej prekvitať a inšpirovať celý svet.“