Peru 28. októbra (VaticanNews) Rýchla, no intenzívna bude pápežova zastávka v peruánskom meste Cuzco v Andách, v nadmorskej výške 3 400 metrov, v rámci jeho cesty po Latinskej Amerike. Prinášame svedectvo pátra Waltera Corsiniho, generálneho vikára rehole Misionárov služobníkov chudobných: „Cirkev sa veľmi dôkladne pripravila. V Kordillerách vládne veľká duchovnosť, ktorú však často narúša príliš rušivý cestovný ruch. Pred tridsiatimi rokmi som tu ako dobrovoľník našiel pomalý a ľudský rytmus, ktorý stojí za to znovuobjaviť.“

Tam, kde vzduch redne, obzory sa rozširujú a dych duše sa rozširuje. Práve to, ako sa zdá, si želá pápež, ktorý potvrdil apoštolskú cestu do Latinskej Ameriky v dňoch 6. až 17. novembra, pričom sa nevzdal výšok presahujúcich tri tisíce metrov nad morom. Medzi najviac očakávané zastávky patrí tá, ktorá je naplánovaná na nedeľu 15. novembra v Cuzcu, v pohorí Ánd v Peru. Počas troch hodín sa pápež Lev stretne s veriacimi a predstaviteľmi ľudovej zbožnosti a potom prednesie modlitbu Anjel Pána.

Na návšteve v Ríme páter Walter Corsini, generálny vikár rehole Misionárov služobníkov chudobných, rozpráva o zrode svojho povolania pred tridsiatimi rokmi počas cesty, ktorá v tom čase pre mnohých skutočne bola „cestou života“. Kňaz pochádzajúci z talianskeho Bergama zdieľa mimoriadne bohatstvo tisícročnej civilizácie, námahu každého metra cesty, krásu prírody, ktorá si vyžaduje úctu a kontempláciu.

Páter Corsini, akú históriu má váš rehoľný rád?

Naša komunita má svoje korene v augustiniánskom kňazovi Giovannim Salernovi, pôvodom zo Sicílie, ktorý zomrel pred tromi rokmi a v roku 1968 odišiel do Peru. Dobrodružstvo tejto novej misijnej rodiny sa začalo v polovici 80. rokov, s osobitným zameraním na evanjelizáciu a vzdelávanie chudobných obyvateľov, spočiatku práve v Andskom pohorí. Postupom času sme rozšírili našu službu na juh Peru, do Mexika a na Kubu. Je to rodina zložená z rôznych zložiek: kňazov, zasvätených bratov, kontemplatívnych rehoľníkov, rehoľníčok a misijných rodín. Každý z nich, inšpirovaný Druhým vatikánskym koncilom, prináša Kristovo svetlo do rôznych foriem chudoby, osvetľuje ich a odhaľuje vlastnú chudobu, kráčajúc synodálne, aby sme si mohli navzájom pomáhať.

Aké formy chudoby sa vyskytujú v Cuzcu?

V dôsledku globalizácie sú formy chudoby po celom svete viac-menej rovnaké, je však pravda, že chudoba – ako vždy hovorím – je ako čerešne: jedna ťahá druhú. Existuje teda základná materiálna chudoba, ktorá však so sebou prináša aj chudobu prostriedkov, intelektuálnu chudobu a chudobu vzdelania, čo v mnohých rodinách vedie aj k chudobe spoločenských vzťahov a morálnej chudobe. Ide teda skutočne o to, aby sme svetlom Krista osvietili tú základnú duchovnú chudobu, aby potom každý, vychádzajúc zo svojej dôstojnosti Božieho dieťaťa, mohol nájsť prostriedky a nástroje na to, aby v prvom rade nadobudol potrebnú sebaúctu a optimizmus, vďaka ktorým bude môcť ísť ďalej.

Ponúkame školské vzdelávanie, odbornú prípravu a rôznym komunitám možnosť kráčať vlastnými silami, vychádzajúc z nádhernej reality pohoria Cordillera, ktoré má kultúrne bohatstvo s koreňmi siahajúcimi hlboko pred civilizáciu Inkov.

Ako sa táto obrovská a mimoriadna tradícia zapája do kresťanskej tradície?

Myslím si, že toto je jeden z tých kútov sveta, kde sa možno pojem inkulturácie podarilo dobre zrealizovať v tom zmysle, že Cirkev tu nie je len taká obyčajná, nie je to kópia španielskej Cirkvi, ale má svoje vlastné charakteristické črty. Skutočnosť evanjelia prišla do intenzívnej, nábožensky živej kultúry, a preto tu vládne atmosféra všadeprítomnej duchovnosti, ktorú dnes znovu objavujú aj mnohí turisti hľadajúci „mystický cestovný ruch“. Je to bohatstvo, ktoré samozrejme musí byť dôkladne očistené a správne usmernené, no skutočne nachádza nádherné vyjadrenie v ľudovej zbožnosti, napríklad v tej osobitnej úcte k Panne Márii alebo trpiacemu Kristovi. Jedna vec, ktorá mi vždy trochu vzbudzovala zvedavosť, je pozorovať, ako sa utrpenie, ktoré tento národ prežíva z rôznych dôvodov, akosi odzrkadľuje v postave trpiaceho Krista vnímaného ako sprievodcu na ceste, ako niekoho, kto môže dať aj nový zmysel.

Zmysel zmŕtvychvstania...

Zmysel zmŕtvychvstania, áno. Andské pohorie je prostredím, v ktorom mnohé bohatstvá podzemia (bane na zlato, striebro, meď…) v mnohých prípadoch viedli k rôznym formám vykorisťovania. Vďaka Bohu, Cirkev urobila veľa, často sa postavila do čela ochrany dôstojnosti práce a v úsilí o sociálnu reorganizáciu, aby sa tieto bohatstvá, ktoré božská prozreteľnosť dala tejto zemi, mohli čo najlepšie využiť.

Ako ovplyvňuje cestovný ruch kvalitu života domorodého obyvateľstva?

Bohužiaľ ide o rušivý cestovný ruch, ktorý často odhaľuje negatívne aspekty. Podľa môjho názoru sa nerešpektuje tempo vývoja andskej spoločnosti a neviem, či je to dobré alebo zlé. Spomínam si, ako som pred tridsiatimi rokmi, keď som prišiel do dedín v Kordillerách, znovuobjavil oveľa ľudskejší životný rytmus, pretože bol oveľa pomalší. Vďaka tomu som si mohol vychutnávať okamihy dňa. Spomínam si, ako som prišiel z Európy a zažil úplne prvé stretnutia s malými dedinami vo vysokej nadmorskej výške, v tichu… Možno po prvýkrát v živote som mal pocit plnosti života, že sa končí deň a ja si naplno vychutnávam čas plný života. Samozrejme, cestovný ruch priniesol veľa blahobytu a veľa peňazí, vďaka čomu sa dosiahli pôsobivé pokroky. Avšak, opakujem, existuje riziko, že nás to pohltí. Napríklad v Andách sa hovorí kečuánčinou, jedným z jazykov, ktoré vznikli ešte pred Inkami. Nové generácie ju začínajú trochu strácať a hovoria kečuánčinou s vplyvom španielčiny. Vieme, že za jazykom sa skrýva pohľad na svet, spôsob, akým interpretujeme život. Keď sa revolučne zmení štruktúra vety, zmení sa aj pohľad na život, je to trochu ako keby sme stratili okuliare… Preto sa vynakladá úsilie na zachovanie jazyka, toho spojiva medzi mnohými dedinami; je však zrejmé, že nemôžeme byť naivní, svet ide dopredu…

Hovoríte o pohľade na svet… Aký je v Cuzcu pohľad mužov a žien na prírodu? Je to pohľad na ekosystém, ktorý ešte nie je poškodený?

Povedal by som, že som vždy videl pohľad s melancholickým nádychom. Typická andská hudba, ktorá napríklad zaznamenala v Európe veľký úspech, pretože bola v tejto časti sveta premenená na „pútavý“ rytmus, zanedbáva pôvodnú melódiu, ktorá je pomerne melancholická a zjavne vychádza z tejto reality, ktorá v istom zmysle rozširuje niektoré obzory a iné uzatvára. Keď žijete v údolí, kde je pohyb náročný, vesmír sa nakoniec končí vaším údolím.

A aký pohľad by bol najvhodnejší na kontempláciu tohto pohoria?

Spomínam si, že pred tridsiatimi rokmi bola cesta do Cuzca pre mnohých „veľkou cestou“: pripravovali sme sa na ňu osobitným spôsobom, aby sme zvládli veľké výšky a veľmi strmé horské svahy. Ideálne by bolo mať ten istý pohľad ako Ježiš, ktorý nikdy nikoho neponížil. Vstúpiť do týchto krajín s jemnosťou. Náš zakladateľ to vždy hovorieval: chudobní sú posvätnou zemou, a preto si treba vyzúvať obuv a vstúpiť bosí. Pozerať sa bez toho, aby sme vyvolávali dojem, že sme spasitelia sveta, lebo to nepomáha. Sám som odišiel s presvedčením, že som ten „dobrý samaritán“, ktorý prichádza do Ánd s už nadobudnutými skúsenosťami s chudobnými. Zistil som však, že chudobný som bol ja sám; bol som to ja, kto potreboval toto stretnutie s inými formami chudoby, aby som pochopil tú svoju.

Čo očakávate od tejto, hoci veľmi krátkej, pápežovej návštevy v Cuzcu?

V skutočnosti skôr než niečo očakávať, už vidím veľké ovocie, ktoré prináša Cirkev v Cuzcu. Je to cesta, hoci krátka, prežitá s veľmi intenzívnou prípravou. Katechézy prispievajú k priblíženiu sa k Cirkvi, keďže hovoríme o spoločenstve, ktoré tvorí veľké percento katolíkov, z ktorých mnohí nielenže nie sú praktizujúci, ale bežne navštevujú takzvané protestantské sekty.

Aké sú podľa vás dôvody, prečo sa im darí prenikať?

Myslím si, že medzi mnohými dôvodmi je aj rodinná prepojenosť v tom zmysle, že ľudia sa cítia sprevádzaní; keď idú na bohoslužbu, zdieľajú svoje problémy, je tu výrazná blízkosť a tiež schopnosť klásť dôraz na niektoré prejavy náboženskosti, ako sú tance a spev, a možno menej na intelektuálnu formáciu.

Pomôže stretnutie pápeža Leva so zástupcami ľudovej zbožnosti aj k oživeniu autentických koreňov katolíckej viery?

Myslím si, že áno, pretože ide aj o úsilie celého peruánskeho episkopátu. Bratstvá majú obrovský vplyv a niekedy sú aj vyjadrením iných vecí, nielen náboženských; nadobúdajú, povedzme, pohanské črty. Po misijných hrdinoch, ktorí prešli cez Kordillery – úžasná bola prvá evanjelizácia v 16. storočí – a ktorí darovali Cirkvi toľko svätých, sa pozornosť mnohokrát sústredila, aj kvôli nedostatku kňazov, na sochu svätého. Preto sa vynakladá veľké úsilie na očistenie obradov od týchto prvkov, aby sme ich mohli prežívať ako neoddeliteľnú súčasť Cirkvi; nie sú totiž žiadnymi meteoritmi.

Je nejaký príbeh, ktorý bol pre vás obzvlášť významný pre vašu misiu?

Je tu jedna udalosť, ktorá mi zmenila život a ktorá, podľa mňa, bola anjelom Pánovým, ktorý mi zjavil moje povolanie. Odcestoval som do Peru ako mladý dobrovoľník a keď som mal po prvýkrát možnosť vybrať sa do Vysokej Kordillery, oslovil ma jeden veľmi chudobný starší človek. Bol to prvýkrát, čo som prišiel do kontaktu so skutočne chudobným človekom. Cítil som sa naozaj bezmocný so všetkými svojimi západnými predsudkami a predpojatými názormi: „No vidíš, tento človek ide za mnou niečo pýtať…“. Bol som pripravený povedať mu „nie, nemám to“, presvedčený, že ma požiada o jedlo. On sa ma však spýtal: „O koľkej hodine nám dnes popoludní budeš sláviť omšu?“ Pre mňa to bol naozaj silný moment, ako lúč svetla. Tú osobu som už nikdy nevidel. Bola to veta, ktorá mi potom naďalej prenikala do srdca, až kým som si neuvedomil, že chudobní sú jedným z obľúbených jazykov Pána.

Autor: Antonella Palermo – Vatikán
Zdroj: VaticanNews, slovenská redakcia