Argentína 9. novembra (VaticanNews) V nedeľu 8. novembra podvečer sa pápež Lev XIV. stretol s predstaviteľmi verejného života, občianskej spoločnosti a členmi diplomatického zboru.

Stretnutie sa konalo v kultúrnom centre Palacio Libertad. Leva XIV. oficiálne privítal argentínsky prezident Javier Milei, ktorý tiež spomenul „milovaného pápeža Františka“.

Lev XIV. následne prehovoril k prítomným (nie raz prerušený potleskom). Spomenul ľudské aj prírodné bohatstvo Argentíny a jej tradície ako dedičstvo mnohých generácií a povzbudil k zodpovednosti aj k nádeji.

PRÍHOVOR SVÄTÉHO OTCA
Stretnutie s predstaviteľmi verejného života, občianskej spoločnosti a diplomatického zboru
Palacio Libertad, Kultúrne centrum Dominga Faustina Sarmienta, Buenos Aires
Nedeľa 8. novembra 2026

Pán prezident republiky,
vážení predstavitelia verejného života a členovia diplomatického zboru,
dámy a páni!

Veľmi sa teším, že sa dnes nachádzam v tejto drahej argentínskej krajine. Ďakujem vám, pán prezident, za srdečné slová, ktoré ste mi adresovali, a za prijatie, ktorého sa mi prostredníctvom vás dostáva od vášho ľudu. Pozdravujem aj členov diplomatického zboru a ostatných prítomných predstaviteľov verejného života a svoj srdečný pozdrav posielam všetkým Argentínčanom.

Prišiel som ako nástupca apoštola Petra, a teda ako pastier. Túžim sa stretnúť s Cirkvou, ktorá putuje v tejto krajine, a obrátiť sa aj na celý národ a na tých, ktorým bola zverená úloha slúžiť mu. Cirkev sprevádza život národov prostredníctvom poslania, ktoré jej bolo zverené. Preto chce aj tým, ktorí zastávajú verejné funkcie, ponúknuť slovo inšpirované evanjeliom a zamerané na ochranu dôstojnosti každého človeka, svornosti a spoločného dobra.

Príchod do tejto krajiny má pre mňa osobitný význam. Dvanásť rokov univerzálna Cirkev počúvala hlas pápeža z Argentíny, ktorý si niesol v pamäti a v srdci miesta, ľudí a vieru, ktorú tu prijal. Dnes ako jeho nástupca v Petrovej službe v istom zmysle prechádzam opačnou cestou a prichádzam do vlasti, v ktorej pápež František začal príbeh, ktorý sa neskôr preplietol s celou Cirkvou. Priblížiť sa ku krajine, v ktorej vyrastal, znamená priblížiť sa aj k oveľa širšiemu príbehu, ktorý tvoria generácie mužov a žien, ktorí pred ním i po ňom dostali túto vlasť a zanechali v nej niečo zo seba.

Niektorí sa tu narodili; iní prišli zďaleka a našli tu domov; ďalší patria k pôvodným obyvateľom, ktorých prítomnosť predchádzala vzniku národa. Zo stretnutia týchto rozličných koreňov a skúseností sa postupom času sformoval ľud, ktorý dokázal otvoriť svoje dvere, vytvoriť priestor pre prichádzajúcich a aj v ťažkých chvíľach si zachovať pozoruhodnú schopnosť znovu vstať a ísť ďalej. Všetci prispeli k formovaniu Argentíny, ktorú mám dnes radosť navštíviť. Nijaká generácia nezačína budovať vlasť od nuly. Dostáva ju.

Dostáva ju prostredníctvom jazyka a vzťahov, ktoré tu boli už pred ňou; prostredníctvom inštitúcií založených inými a statkov, ktoré sa rozrástli vďaka práci mnohých. Dejiny uchovávajú dôvody na vďačnosť, ale aj bolestné spomienky. Úlohou každej generácie je rozlišovať, čo si zaslúži zachovanie, vyrovnať sa s nespravodlivými dôsledkami minulosti a zveľaďovať spoločné materiálne a duchovné dedičstvo. Vlasť, ktorú dnes držíte vo svojich rukách, bude zajtra dedičstvom ďalších.

Kultúra ponúka niektoré z najcharakteristickejších prejavov tohto dedičstva. Argentína dokázala prehovoriť hlasom, ktorý je rozpoznateľný ďaleko za jej hranicami: v diele Martín Fierro od Josého Hernándeza; na stránkach Jorgeho Luisa Borgesa a mnohých ďalších spisovateľov, ktorí obohatili španielsky jazyk osobitými tónmi oblasti Río de la Plata; v tangu, ktoré sa zrodilo zo stretnutia rôznych štvrtí, prístavov a kultúrnych koreňov. To isté platí o hudbe a tradíciách vnútrozemia, o divadle, ale aj o jednoduchých každodenných gestách, akým je spoločné pitie maté, ktoré premieňa chvíľu oddychu na príležitosť na rozhovor a vzájomnú blízkosť. Sú to rozličné prejavy jednej spoločnej pamäti, zdedenej po predchádzajúcich generáciách a zverenej aj tvorivosti tých, ktorí prídu po nich.

V tomto dedičstve je hlboko zakorenená kresťanská viera. Jej stopa sa tiahne pamäťou národa a zostáva živá v nespočetných Argentínčanoch, ktorí v evanjeliu našli zdroj zmyslu, nádeje a bratstva.

Zdieľať spoločné dedičstvo si vyžaduje aj učiť sa žiť spolu napriek rozdielnym názorom. Dejiny učia, ako veľmi môže národ rásť, keď sa jeho rozdiely stávajú príležitosťou na dialóg a stretnutie. Preto aj demokracia patrí k dedičstvu, ktoré treba chrániť. Výber vlastných predstaviteľov vo voľbách, účasť na verejnom živote, slobodné vyjadrovanie vlastného presvedčenia, dôvera v zákon a vnímanie inštitúcií ako spoločného priestoru sú hodnoty, ktoré sa časom upevňujú a ktoré je každá generácia povolaná chrániť a posilňovať (porov. sv. Ján Pavol II., encyklika Centesimus annus, 1. mája 1991, 46).

Demokracia sa posilňuje aj každodenným spôsobom konania vo verejnom živote: ochotou počúvať, zodpovedným narábaním so slovom, trpezlivým hľadaním dohody a schopnosťou vidieť v človeku s odlišným názorom spoluobčana, s ktorým zdieľame ten istý osud. Takto vzniká dôvera, ktorá spoločnosti umožňuje zvládať svoje rozdiely bez toho, aby stratila vedomie toho, čo ju spája.

Tí, ktorým boli zverené verejné funkcie, majú osobitne náročnú úlohu. Autorita dosahuje svoj najvyšší zmysel vtedy, keď sa vykonáva ako služba, keď dokáže hľadieť za hranice bezprostredných záujmov a keď využíva svoje schopnosti na starostlivosť o to, čo patrí všetkým. Ten, kto vykonáva autoritu, má zároveň povinnosť konať rozvážne, uznávať hranice moci, uznávať hranice moci, ktorá mu bola zverená, a smerovať svoje rozhodnutia k dobru celého spoločenstva (porov. sv. Ján XXIII., encyklika Pacem in terris, 11. apríla 1963, 53 – 60).

Spoločné dobro, ktorému má autorita slúžiť, musí byť citeľné aj v konkrétnych podmienkach každodenného života. Rodina, základná bunka spoločnosti, v tom zohráva zásadnú úlohu. Každý človek sa v nej učí objavovať, že jeho život je spojený so životmi druhých a že za nich nesie aj zodpovednosť. V rodine sa učíme starať o slabých, odpúšťať, deliť sa a stáť pri tých, ktorí potrebujú pomoc; práve tam mnohí muži a ženy prijímajú prvé semienka viery.

Preto jednou z najzákladnejších podmienok je možnosť živiť sa vlastnou prácou. Táto krajina dobre pozná hodnotu úsilia tých, ktorí si zarábajú na živobytie na vidieku i v mestách, v dielňach, školách a nemocniciach; tých, ktorí podnikajú, aj tých, ktorí každý deň zabezpečujú svoju rodinu. Práca umožňuje človeku postarať sa o svojich blízkych, rozvíjať svoje schopnosti a cítiť sa ako účastník budovania vlasti (porov. apoštolská exhortácia Dilexi te, 4. októbra 2025, 115). Preto treba podporovať všetko, čo otvára nové príležitosti, podnecuje súkromnú iniciatívu a umožňuje, aby sa rast dostal aj k tým, ktorí čelia väčším ťažkostiam. Myslím najmä na rodiny, ktoré nesú bremeno neistoty, na tých, ktorí hľadajú prácu, na starších ľudí, ktorí dlhé roky pomáhali budovať spoločnosť, aj na tých, ktorí napriek tomu, že pracujú, len s ťažkosťami zabezpečujú potreby svojej rodiny. Hospodárstvo musí slúžiť človeku, a nie človek hospodárstvu.

Argentína má bohaté ľudské zdroje. Aby sa toto bohatstvo zúročilo v prospech všetkých, treba venovať osobitnú pozornosť mladým ľuďom. Od príležitostí, ktoré majú dnes, bude do veľkej miery závisieť, či budú môcť uskutočniť svoje životné plány práve tu. Národ si musí vážne položiť otázku, kde urobil chybu, keď sú jeho mladí ľudia nútení opustiť svoju krajinu, aby si mohli splniť svoje sny.

Vytvárať podmienky, aby si mladí ľudia mohli slobodne plánovať svoj život v Argentíne, si vyžaduje osobitné posilnenie školstva, odborného vzdelávania, univerzít a výskumu. Počas svojich dejín sa tento národ usiloval sprístupňovať vzdelanie čoraz širším vrstvám spoločnosti. Vďaka tomuto úsiliu mohli celé generácie Argentínčanov zdokonaľovať svoje schopnosti a prispievať k rozvoju krajiny prostredníctvom najrozmanitejších remesiel a povolaní. Zachovať a posilniť toto vzdelávacie poslanie si vyžaduje ponúknuť mladým ľuďom formáciu, ktorá im umožní objaviť vlastné talenty, rozvíjať ich a dávať ich do služby druhým (porov. sv. Pavol VI., encyklika Populorum progressio, 26. marca 1967, 14 – 15). Táto úloha si vyžaduje aj dôverovať im, uznávať ich iniciatívnosť a vytvárať priestory, v ktorých môžu prinášať svoje nápady a preberať zodpovednosť. Národ už teraz potrebuje ich inteligenciu, tvorivosť a účasť.

Tento pohľad otvára ďalšiu otázku: Aké miesto v našich rozhodnutiach zaujímajú tí, ktorí sa ešte len majú narodiť? Skôr než sa budeme pýtať, aký svet im zanecháme, musíme uznať ich dôstojnosť. Naša zodpovednosť voči budúcim generáciám sa začína prijatím života od jeho prvých okamihov a jeho ochranou až do prirodzenej smrti (porov. sv. Ján Pavol II., encyklika Evangelium vitae, 25. marca 1995, 101). Tá istá dôstojnosť si vyžaduje osobitnú pozornosť v prípade choroby, odkázanosti a zdravotného postihnutia. Aj v týchto situáciách je našou povinnosťou starať sa, zmierňovať utrpenie, sprevádzať a dať každému človeku pocítiť, že jeho život má vždy hodnotu, ktorú nijaké okolnosti nemôžu zmenšiť.

Táto zodpovednosť voči ľudstvu sa vzťahuje aj na starostlivosť o zem. Boh požehnal Argentínu mimoriadnym prírodným bohatstvom. Jej polia, vodné zásoby, energetické zdroje, nerastné suroviny a rozmanitosť ekosystémov ponúkajú veľké možnosti rozvoja. Skutočne ľudská ekológia dokáže spojiť starostlivosť o stvorenstvo so starostlivosťou o ľudí, pričom sa usiluje, aby využívanie týchto zdrojov prispievalo k blahu spoločenstiev a zachovávalo podmienky, ktoré umožňujú život a prácu ich regiónov (porov. Benedikt XVI., encyklika Caritas in veritate, 29. júna 2009, 51).

Rýchly technologický pokrok zasa otvára možnosti, ktoré boli ešte pred niekoľkými rokmi sotva predstaviteľné. Zároveň vyvoláva otázky veľkého dosahu, osobitne v súvislosti s umelou inteligenciou. Medicína, vzdelávanie, výroba a výskum majú dnes k dispozícii nástroje, ktoré dokážu hlboko meniť ľudský život. Tento pokrok si vyžaduje zvažovať dôsledky jeho uplatňovania a zodpovednosť tých, ktorí rozhodujú o tom, ako ho využiť. Technologický rozvoj potrebuje etické svedomie, ktoré s ním bude držať krok (porov. František, apoštolská exhortácia Laudate Deum, 4. októbra 2023, 21 – 24).

Mnohé z týchto zodpovedností presahujú hranice jedného štátu. Veľké rieky spájajú územia; ekosystémy siahajú z jednej krajiny do druhej; energia, potraviny, poznanie i pohyb ľudí vytvárajú väzby prekračujúce hranice. Uvažovať o budúcnosti Argentíny preto znamená hľadieť aj na národy, s ktorými zdieľa tento kontinent. Južná Amerika má veľké ľudské i prírodné bohatstvo a jej národy spájajú historické väzby a kultúrne tradície, ktoré poskytujú široký priestor na spoluprácu. Argentína môže k tomuto úsiliu prispieť svojimi skúsenosťami a schopnosťami. Posilňovať príležitosti na stretnutia a spoluprácu je spôsob, ako spoločne prijímať zodpovednosť, ktorú nijaká krajina nedokáže niesť sama.

Takáto spolupráca je rovnako nevyhnutná zoči-voči vážnym hrozbám. Organizovaný zločin, siete obchodovania s ľuďmi, obchod so zbraňami a drogami, ako aj korupcia podkopávajú spolužitie, živia násilie a odčerpávajú prostriedky potrebné na spoločné dobro. Tieto skutočnosti si vyžadujú koordinovaný postup štátov a pevnosť inštitúcií. Táto pevnosť závisí aj od osobnej bezúhonnosti tých, ktorým bola zverená zodpovednosť za spravovanie krajiny, pretože korupcia nahlodáva dôveru občanov vo vlastné inštitúcie (porov. sv. Ján Pavol II., posynodálna apoštolská exhortácia Ecclesia in America, 22. januára 1999, 23 a 60).

Toto spoločné úsilie nachádza jeden zo svojich najvyšších prejavov v službe pokoju. Oprávnené záujmy každého národa treba brániť prostredníctvom dialógu, rešpektovania práva a vytrvalého hľadania dohôd. Južná Amerika dokázala v ťažkých obdobiach svojich dejín nachádzať cesty rokovania a porozumenia, ktorými prekonávala vážne napätia. Argentína je povolaná zachovávať túto vôľu viesť dialóg a prispievať k tomu, aby naďalej prinášala ovocie.

Aj Cirkev sa chce podieľať na tejto spoločnej zodpovednosti. Jej prítomnosť v Argentíne je súčasťou dejín, ktoré zahŕňajú celú Ameriku. Po stáročia sprevádzala národy kontinentu ohlasovaním evanjelia a slávením viery, vzdelávaním, starostlivosťou o chorých, blízkosťou chudobným, pastoračnou službou rodinám a podporovaním pokoja a zmierenia.

Toto poslanie sa rodí z lásky Krista, ktorý prelial svoju krv za všetkých, a dnes pokračuje vo farnostiach a spoločenstvách, povolaných nechávať svoje dvere otvorené, aby v nich každý človek mohol nájsť prijatie a blízkosť. Slová „Všetci ste vítaní“ (porov. Mt 22, 9 – 10) v skratke vyjadrujú univerzálne pozvanie evanjelia, ktoré sa obracia ku každému človeku a volá ho k stretnutiu s Kristom a k obráteniu. Z tohto prijatia vyrastá aj vyslanie: „Choďte a hlásajte“ (porov. Mk 16, 15). Toto poverenie naďalej prináša ovocie v školách a na univerzitách, v sociálnych iniciatívach i v každodennom svedectve mnohých mužov a žien, ktorí dávajú svoju vieru do služby druhým.

Existujú dobrá, ktoré spoločnosť potrebuje a ktoré nijaká verejná politika nedokáže vytvoriť sama. Dôvera, odpustenie, ochota slúžiť a vedomie, že vlastný život má zmysel presahujúci úspech či užitočnosť, sa pestujú v osobnom svedomí a v živote rodín a spoločenstiev. Viera tieto dobrá živí a podopiera. Preto chce Cirkev zostať blízko argentínskemu národu, žiť lásku v zdieľaní jeho bremien i radostí a ponúkať mu nádej, ktorá sa rodí z evanjelia.

Pri pohľade na cestu, ktorou tento národ prešiel, sa mi vracia na myseľ obraz, ktorý sprevádzal tieto slová: každá generácia dostáva vlasť, ktorú jej do rúk vložili iní. Na istý čas je jej úlohou žiť v nej, slúžiť jej a zveľaďovať ju. Potom ju bude musieť odovzdať ďalej (porov. František, encyklika Laudato si’, 24. mája 2015, 159). Áno, ako spieval Gardel, „život je len závan“, no pretrváva dobro, to dobro, ktoré každá generácia dokázala chrániť a odovzdať. A viera nás pozýva hľadieť ešte ďalej, k večnému šťastiu, ku ktorému nás Boh povoláva.

Drahí Argentínčania, dnes je vo vašich rukách významná časť tejto zodpovednosti. Mimoriadne dedičstvo, ktoré máte, vám umožňuje hľadieť do budúcnosti s dôverou. Je na vás, aby ste zúročili to, čo ste prijali, a udržiavali živý zámer „vytvoriť národnú jednotu“, vyhlásený v preambule vašej ústavy. Nech tí, ktorí prídu po vás, dostanú zjednotenú vlasť, hodnú jej dejín a možností, ktoré v sebe ukrýva.

Moje myšlienky napokon smerujú k Našej Panej z Lujánu, tichej strážkyni vašej pamäti. Pred jej sošku prichádzali z generácie na generáciu matky a otcovia, pracujúci, mladí i starí zo všetkých kútov krajiny a prinášali starosti a nádeje svojej doby. K týmto modlitbám chcem dnes pripojiť aj svoju. A chcem tak urobiť slovami, ktoré pápež František vyslovil, keď myslel na vás: „Nech vám Pán dá rásť ako národu“ (Videoposolstvo argentínskemu ľudu, 30. septembra 2016). Z celého srdca o to prosím Pána na príhovor Presvätej Panny Márie z Lujánu. Nech naďalej bdie nad touto krajinou, nech sa stará o každé zo svojich detí a nech ich vždy udržiava blízko pri Ježišovi.

Nech Boh žehná Argentínu a všetkých jej obyvateľov. Srdečná vďaka.

Zdroj: VaticanNews, slovenská redakcia