Argentína 11. novembra (TK KBS) Federálna väznica Cárcel de Devoto v Buenos Aires sa čoskoro zatvorí a 1 700 väzňov sa odtiaľ postupne presúva na nové miesto. Pápež Lev XIV. sa napriek tomu v posledný deň svojej návštevy v Argentíne, 11. novembra, vybral do starého areálu, kde sa stretol s 75 odsúdenými, ktorí budú čoskoro prepustení. Práve do tejto väznice chodieval na návštevy arcibiskup Buenos Aires Jorge Bergoglio. „Aj uprostred najhlbšieho zlyhania môžete začať odznova, Božia milosť rozžiari iskry nádeje,“ povzbudzoval pápež.
POZDRAV SVÄTÉHO OTCA
Federálny väzenský komplex v Buenos Aires
Streda 11. novembra 2026
Dobrý deň všetkým!
Som veľmi rád, že tu dnes môžem byť s vami. Ďakujem, že ste ma prijali, ďakujem, že ste mi umožnili prežiť spoločne toto stretnutie. Som vďačný arcibiskupovi Buenos Aires Mons. Jorgemu Ignaciovi Garcíovi Cuervovi, ministerke bezpečnosti, ministrovi spravodlivosti a riaditeľovi väzenskej služby. Ďakujem aj kaplánom, väzenskému kaplánovi otcovi Matíasovi a vám všetkým, osobitne tým, ktorí vydali svoje svedectvá. Dúfam, že toto posolstvo, že nový život je možný, budeme môcť všetci, aj ja sám, niesť vo svojom srdci. To je nádej, ktorú potrebujeme. Moja hlboká vďaka teda patrí Cristianovi, Maximilianovi a Reinaldovi, ktorí sa podelili o tieto svedectvá. Ďakujem.
Chcel by som sa s vami zamyslieť nad skutočnosťou, ktorú máme ako ľudia všetci spoločnú: nad skúsenosťou s vlastnými hranicami. Spoločnosť často vykresľuje všetko, čo nás obmedzuje – neschopnosť, chorobu, starobu i utrpenie –, ako nedostatok, ktorý treba napraviť, a ponúka nám pritom celú škálu možností, v ktorých by sme vraj boli istým spôsobom „nesmrteľní“ (porov. encyklika Magnifica humanitas, 15. mája 2026, 118). Môžeme to vidieť napríklad v niektorých negatívnych javoch, ktoré nám nie sú cudzie: v pocite všemohúcnosti, ktorý vyvolávajú drogy, vo falošnej moci, ktorú prinášajú ľahko získané peniaze, v zbabelej istote, ktorú dáva páchanie násilia na najslabších, či v beztrestnosti, ktorá je plodom korupcie.
Svoje hranice si často uvedomujeme prostredníctvom hriechu a jeho dôsledkov: či už vtedy, keď sme sa dopustili chyby, alebo keď sme trpeli pre chorobu či smrť milovanej osoby. „Preto si v priebehu rokov uchovávame v sebe ponaučenia, ktoré sa do nás vpisujú ako jazvy, ako spomienka na cestu, ktorú sme prešli medzi slobodou a pádmi, snami a sklamaniami“ (tamže, 120).
Zlo, ktoré sužuje srdce, ľudské srdce, nepochybne ničí spoločnosť i životy mnohých ľudí a dospieva dokonca až k extrémom neľudskosti. Napriek tomu „aj keď sa človek odľudšťuje a spôsobuje tragédie, malé svetlo neprestáva žiariť […] a s Božou milosťou sa môže znovu rozhoriť na cestách obrátenia a zmierenia“ (tamže, 121).
Drahí bratia, znamená to, že aj uprostred najhlbšieho zla, bolesti a zlyhania, ktoré ste možno zakúsili alebo spôsobili, je súčasná situácia, ktorou prechádzate, zároveň osobitnou chvíľou, keď môžete začať svoj život odznova, ako nám to vo svedectvách sami povedali. Človek iste nerozkvitá napriek svojim obmedzeniam, ale často práve prostredníctvom nich (porov. tamže, 118). Práve vo chvíľach, keď sa naše hranice stávajú v živote hmatateľnými, môžeme objaviť novú múdrosť, pocítiť náklonnosť druhých a zakúsiť Pánovu prítomnosť (porov. tamže, 119).
Čas strávený v tomto zariadení sa môže stať príležitosťou na nový začiatok: príležitosťou zmieriť sa s Bohom a bez strachu sa opäť začleniť do vlastnej rodiny a spoločnosti. Skúsenosť s vlastnými hranicami totiž, „ak je prijatá v pravde, človeka neochudobňuje, ale otvára ho pre rozpoznanie Božej tváre i tváre druhého“ (tamže, 122).
Viem, že toto miesto nám svojou štruktúrou i usporiadaním ukazuje tvrdosť obmedzení: nemožnosť slobodne vychádzať von, nemožnosť každý deň objať svoje deti, ba dokonca aj ďalšie formy strádania. Predstavujem si vaše bezsenné noci, keď vám chýbajú vaši blízki alebo keď myslíte na tých, ktorým ste možno ublížili. Viem aj o vašich sklamaniach z toho, že ste nenašli priateľskú ruku, niekoho, kto by vám dôveroval a v pravej chvíli vám pomohol postaviť sa na nohy a kráčať ďalej. A mohlo by sa zdať, že toto všetko je otvorená rana, ktorú nemožno zahojiť.
Práve preto by som chcel o to viac zdôrazniť, že väzenie je aj svedkom hlbokých zmien a obrátení, rastu, učenia sa a získavania nových remeselných zručností a vedomostí; je svedkom ľudí, ktorí po tom, čo zakúsili ľudskú krehkosť v jej najbolestnejšej podobe, dokázali premeniť púšť svojho života na úrodnú záhradu. S Božou milosťou je totiž možné prejsť z úplnej temnoty k zapaľovaniu malých svetiel nádeje. Tieto záblesky svetla sa šíria aj navonok: do vašich rodín, k ľuďom, ktorí tu pracujú, i do celej spoločnosti.
Myslím predovšetkým na vaše rodiny. Aj ony očakávajú a potrebujú tieto záblesky svetla, ktoré im pomáhajú kráčať ďalej. Im by som chcel venovať niekoľko slov. Drahí otcovia a matky, drahé manželky a deti, drahé rodiny väznených, chcel by som vám pripomenúť, že keď Ježiš Kristus hovoril o tom, aká zásadná je láska, stotožnil sa s väzňom (porov. Mt 25, 36), a on sám, skôr než vydal svoj život za našu spásu, bol zbavený slobody, hoci bol bez akéhokoľvek hriechu (porov. Jn 18, 12). Preto sa máme obracať práve na neho a prosiť ho za našich blízkych, ktorí sú vo väzení. Prosme uväzneného Ježiša, aby všetkým daroval silu a múdrosť, aby tento čas samoty a izolácie nebol márny, ale stal sa časom milosti a spásy (porov. Tít 2, 11).
Zamestnancom väzenskej služby, všetkým odborníkom a dobrovoľníkom, ktorí vykonávajú svoju prácu vo väzniciach tejto krajiny, ako aj pastoračným pracovníkom, ktorí ich navštevujú, by som chcel pripomenúť, že táto výzva, ktorá vás môže viesť napríklad k presvedčeniu, že sa nič nezmení k lepšiemu, alebo k pocitu bezmocnosti zoči-voči „štruktúram hriechu“ (sv. Ján Pavol II., encyklika Sollicitudo rei socialis, 30. decembra 1987, 36) a smrti, zoči-voči podvodom a korupcii, ktoré nemiznú, ale naopak sa posilňujú v rozličných podobách agresivity, táto výzva je zároveň príležitosťou na rast a prekonávanie ťažkostí. Drahí bratia a sestry, pamätajme, že navštevovanie väzňov je skutkom milosrdenstva, ku ktorému sme povolaní všetci. Povzbudzujem vás, aby ste zostali pevní vo viere a zakotvení v kresťanskej nádeji. Tak budete môcť čeliť mnohým výzvam, ktoré pred vami každý deň stoja, a toto prostredie sa bude môcť stať ľudskejším a ohľaduplnejším a skutočne podporovať nápravu a opätovné začlenenie ľudí do spoločenstva.
Napokon by som chcel predstaviteľom verejnej moci i celej argentínskej spoločnosti povedať, že „práve v našej obmedzenosti sa otvára priestor pre súcit, úprimný záujem o potreby druhých a veľkodušnosť“ (encyklika Magnifica humanitas, 119). Sme súčasťou tej istej ľudskej rodiny; podporujme to, čo prispieva k dobru všetkých, osobitne sprevádzajme naše deti a mladých ľudí, vychovávajme ich k pravým hodnotám, starajme sa o nich a chráňme ich, aby nepadli do zhubných sietí kriminality. Pán bude od nás žiadať počet z toho, čo sme urobili pre každého z našich bratov a sestier.
Nech vás všetkých Panna Mária de la Merced ochraňuje svojím nebeským plášťom. A nech požehnanie všemohúceho Boha, Otca i Syna i Ducha Svätého, zostúpi na vás a zostane s vami navždy. Amen.
Zdroj: VaticanNews, slovenská redakcia
