Peru 13. novembra (TK KBS) „Boh tancuje v najhlbšej hĺbke našej duše,“ povedal 18-ročný Joao. „Pred jeho láskou nedokážem uzavrieť svoje srdce,“ dodala Luzbinda Ramos Zurita. „Boh sám nám podáva ruku,“ povedala Emily Milagros. Peruánski mladí ľudia porozprávali Levovi XIV. o tom, ako viera zmenila ich životy poznačené ťažkými skúsenosťami.
Počas modlitbového bdenia za účasti mládeže a študentov, ktoré sa konalo 12. novembra večer na Národnom štadióne v Lime, si pápež Lev XIV. vypočul svedectvá troch mladých ľudí: Joaa, ktorého zachránili tanec a farské spoločenstvo; Emily, ktorá sa stala katechétkou; a Luzbindy, ktorá objavila Pánovu lásku a vstúpila do Kongregácie sestrier uršulínok.
Joao a objav, že nie sme sami
Ako prvý pristúpil k mikrofónu 18-ročný študent medicíny Joao Meza. Svoj príbeh rozprával s otvoreným srdcom a úplnou úprimnosťou. Hovoril o zmätku v období dospievania, osamelosti a posmeškoch, ktoré zažíval v škole, o zložitých vzťahoch s rodičmi, o bolesti spojenej s presvedčením, že ho Boh opustil, a o pocite viny, ktorý ho sprevádzal každý deň.
Zlom nastal pred šiestimi rokmi, keď v sebe objavil vášeň pre tanec. Joao začal tancovať a toto skutočné „dobrodružstvo“ mu umožnilo oceniť aj tradičné prvky peruánskej kultúry. Postupne jeho láska k tancu silnela, nedokázala však utíšiť nepokoj jeho duše.
„Moje osobné problémy,“ rozprával dojatý, „ma viedli k tomu, že som spochybňoval mnohé veci, okrem iného aj spôsob, akým som sa približoval k Bohu.“ „Myslel som si, že Cirkev je niečo určené výlučne pre dospelých,“ dodal, „a v mojom srdci stále vznikali pochybnosti.“
Neistota a vnútorné rozpory ho sprevádzali až do chvíle, keď začal navštevovať kultúrne podujatia spojené s tancom, ktoré organizovala jeho farnosť. „Bolo to niečo úplne nové,“ priznal s dojatím, „pretože som netušil, že tanec mi pomôže nadviazať kontakt s mojím najhlbším vnútrom, s tou časťou mňa, v ktorej prebýva Boh a ktorá mi umožňuje v každom kroku, v každej melódii a v každom tanci vnímať osobitné spojenie s transcendenciou.“
Keď ho Cirkev prijala do svojho spoločenstva, Joao konečne pocítil, že môže byť sám sebou, bez pretvárky. Dnes si tento mladý tanečník neprestal klásť otázky ani prežívať ťažké chvíle. Rozdiel oproti minulosti spočíva v tom, že teraz vie, že nemusí „všetko riešiť sám“. Odpoveď na každú pochybnosť totiž nachádza v Bohu – „v Bohu, ktorý tiež tancuje v najhlbšom vnútri našej bytosti a vytvára tak večnú harmóniu lásky“.
Od ľahostajnosti k angažovanosti v pastorácii mládeže
Aj Emily Milagros, zodpovedná za pastoráciu mládeže v diecéze Carabayllo, sa podelila o svedectvo o svojej náročnej ceste viery. Hoci vyrastala v rodine hlboko zakorenenej v modlitbe a sviatostnom živote, vzdialila sa od farského spoločenstva a rozhodla sa úplne venovať štúdiu a každodenným povinnostiam. Ako uviedla, na jej rozhodnutie mali vplyv aj predsudky rovesníkov.
Neskôr jej Boh „podal ruku“ prostredníctvom pozvania na katechetickú formáciu. Dnes sa Emily s radosťou angažuje v diecéznej pastorácii. Táto služba jej umožňuje „zblízka pozorovať situáciu mnohých mladých ľudí“, ktorí sú rozpoltení medzi „túžbou angažovať sa pre Pána“ a mlčaním či únavou.
Nechýbali ani ťažké skúsenosti. Emily spomenula náhlu smrť viacerých svojich blízkych. Bola to „taká bolestivá rana, že otriasla mojimi istotami, vyvolala ťažké otázky a viedla k pokušeniu izolovať sa, pretože v hĺbke duše som sa cítila zlomená a bez odpovedí“.
Práve vtedy pochopila, aké dôležité je duchovné sprevádzanie. „Pochopila som,“ povedala, „že viera nespôsobuje, že bolesť zmizne ako mávnutím čarovnej paličky, ale učí nás prežívať ju tak, že dovolíme ostatným, aby nás v utrpení sprevádzali.“ Spoločenstvo totiž nie je len miestom, kde sa vykonáva služba, ale aj „bezpečným priestorom, v ktorom nám Boh umožňuje prijímať podporu bratov a sestier“. Mladá žena zakončila svoje svedectvo konštatovaním, že nikto sa nezachráni sám.
Bez materskej lásky objavila Božiu lásku
O živote premenenom Božou láskou hovorila aj sestra Luzbinda Ramos Zurita z Kongregácie sestier uršulínok, Dcéry Nepoškvrnenej Panny Márie. Vo veku iba 17 rokov stratila matku a upadla do „tichej depresie“, ktorá ju vzdialila od Cirkvi. Luzbinda si vtedy začala predstavovať inú budúcnosť: chcela pracovať ako učiteľka, založiť si rodinu a vychovávať deti.
„Ale Boh,“ pokračovala, „už vtedy tkal príbeh môjho života.“ Vďaka pozvaniu na rozlišovanie povolania u uršulínok našla táto mladá dievčina „otvorené náručie milosrdného Otca“.
„Keď som stála tvárou v tvár Ježišovi Kristovi, Ženíchovi môjho života,“ zdôraznila, „zamilovala som sa do jeho lásky“, do „Niekoho, pre koho stálo za to obetovať všetko a pred kým som už nedokázala uzavrieť svoje srdce“.
Dnes ako zasvätená osoba hľadí Luzbinda na svoj príbeh „nie s ľútosťou, ale s obrovskou vďačnosťou“. Je si vedomá toho, že „živá viera neznamená absenciu otázok či krízových okamihov, ale neustálu istotu, že nás podporuje Božia vernosť a bratstvo“.
Mladým generáciám, ktoré sa často cítia „rozbité“, stratené a bez cieľa, sestra na záver pripomenula, že „Boh už teraz píše v ich životoch niečo veľké, aby mohli prekonať strach a odvážiť sa odpovedať na jeho volanie“, čím sa stanú znamením nádeje pre svet.
Zdroj: VaticanNews, poľská redakcia, redakčne upravené
