Peru 14. novembra (VaticanNews) Pápež Lev XIV. v piatok 13. novembra slávil svätú omšu na Námestí Pampas de Pimentel v peruánskom Chiclayu, kde v minulosti pôsobil ako biskup.

V homílii sa poďakoval veriacim za podporu a modlitby za svoje zdravie a pripomenul, že hlásanie evanjelia je naliehavým poslaním každého kresťana. Skutočná evanjelizácia podľa Svätého Otca nespočíva vo vnucovaní doktrín, ale v radostnom svedectve autentického kresťanského života, v stretnutí s Kristom v Eucharistii a v láske k Bohu i k blížnemu. Na omši sa zúčastnilo 500-tisíc veriacich.

HOMÍLIA SVÄTÉHO OTCA
Svätá omša
Priestranstvo v Pampas de Pimentel, Chiclayo, Peru
Piatok 13. novembra 2026

Milí bratia a sestry!

Aká radosť vrátiť sa do Chiclaya! Je pre mňa požehnaním byť opäť medzi vami. Ďakujem vám za vašu náklonnosť, podporu a modlitby, osobitne za modlitby za moje zdravie v tomto období skúšky, ktorú s Božou pomocou prekonávam. Keď vidím vaše tváre, spontánne vzdávam vďaky Pánovi, pretože ste boli a ste požehnaním pre môj život i pre moju biskupskú službu. Stále na vás pamätám vo svojich modlitbách; prosím vás, aby ste sa za mňa aj naďalej modlili, aby mi náš Pán Ježiš Kristus udelil milosť ďalej utvrdzovať svojich bratov vo viere.

Dnešná liturgia nás pozýva upriamiť pohľad na naliehavú a nevyhnutnú povinnosť každého pokrsteného: ohlasovať evanjelium. Zároveň nám dáva príležitosť prehlbovať vedomie, že všetci kresťania, vysvätení služobníci i veriaci laici, sme misionárskymi učeníkmi bez ohľadu na našu úlohu v Cirkvi a na úroveň nášho vzdelania vo viere. V apoštolskej exhortácii Evangelii nuntiandi pápež svätý Pavol VI. pripomenul, že žiadny pokrstený nemôže zostať ľahostajný voči úlohe evanjelizácie, pretože tá predstavuje základné poslanie Cirkvi, jej najhlbšie povolanie a dôvod jej existencie.

Boh vo svojej múdrosti chcel Cirkev „ako všeobecnú sviatosť spásy“ (dogmatická konštitúcia Lumen gentium, 48; porov. tamže, 1). Cirkev, posilňovaná Duchom Svätým, uskutočňuje poslanie ohlasovať Ježiša Krista, poslušná misijnému príkazu, ktorý od neho dostala (porov. Mt 28, 19 – 20), aby jeho vykupiteľské dielo zasiahlo všetky končiny zeme a premieňalo ľudské skutočnosti podľa hodnôt evanjelia.

Ohlasovanie Ježiša Krista je rozhodujúcou úlohou a často máme pocit, že na ňu nestačíme. Ako ho môžeme dnes ohlasovať my, misionárski učeníci 21. storočia? Ako môžeme uskutočňovať evanjelizačné poslanie ako rodina, farské či diecézne spoločenstvo? Odpoveď na tieto otázky znie: svedectvom autentického a dôsledného kresťanského života. Po prvé: postaviť Ježiša Krista do stredu nášho ohlasovania i života. Potom je tu dôslednosť, ktorú nemôžeme považovať iba za ovocie vlastnej vôle, ale aj za milosť, o ktorú máme prosiť Pána a s ktorou sme povolaní spolupracovať svojím nasadením a osobným úsilím. Veď iba on dokáže premieňať náš život, aby sme znovu našli nadšenie pre ohlasovanie a odovzdávanie viery. Takto môžeme pomôcť bratom a sestrám, ktorých stretávame na našom putovaní, aby žili v osobnom vzťahu s Kristom a objavili radosť evanjelia.

Osobné stretnutie s Ježišom Kristom, dar, ktorý nám nie je odopieraný, má svoje ťažisko v Poslednej večeri, keď on obetuje svoje telo ako chlieb života a svoju krv ako nápoj spásy (porov. Mt 26, 26 – 28) a prosí Otca, aby všetci jeho učeníci boli jedno, aby svet uveril (porov. Jn 17, 21). Pán nás očakáva predovšetkým v Eucharistii a v Božom slove, pri dvoch stoloch, z ktorých žijeme a sýtime sa. Prichádza nám však v ústrety aj v cirkevnom spoločenstve a v bratskom prijímaní blížneho, v ktorom sa sprítomňuje ako ten, kto potrebuje pomoc. Evanjelizovať teda neznamená vnucovať náuku ani spoliehať sa na účinné štruktúry, ale vydávať svedectvo o tomto skutočnom stretnutí s Ježišom Kristom.

Evanjelizácia sa totiž sústreďuje na svedectvo života a blízkosť spoločenstva. Bez svedectva nie je možné výslovne ohlasovať Ježiša Krista. Ako nám pripomínal pápež František, evanjelizácia stojí na viere a na „kráse spásonosnej Božej lásky, ktorá sa prejavila v Ježišovi Kristovi, ktorý zomrel a vstal z mŕtvych“ (apoštolská exhortácia Evangelii gaudium, 36), nie na presvedčivých rečiach čisto ľudskej múdrosti ani na prozelytizme (porov. 1 Kor 2, 1 – 5). Táto úloha je navyše preniknutá radosťou, pretože radosť evanjelia sa obnovuje a znásobuje tým, že sa o ňu delíme.

Radostné a životodarné odovzdávanie posolstva spásy si z našej strany vyžaduje postoj pokory a starostlivosti, hlbokú úctu k svedomiu a slobode každého človeka. Pri tejto úlohe nám môže pomôcť obnovenie „spoločnej modlitby“, predovšetkým v domácnostiach, pričom pamätáme, že kresťanské rodiny tvoria misijné jadro. Ako „malé domáce cirkvi“ totiž vedú svojich členov k aktívnej účasti na živote miestnych spoločenstiev, veľkého spoločenstva všeobecnej Cirkvi i celej spoločnosti.

V tomto zmysle nám aj čítanie z Druhého Jánovho listu, ktoré sme počuli, pomáha uvedomiť si, aký nevyhnutný je pre evanjelizáciu rozmer lásky: ohlasovanie viery je spojené s láskou a pomocou tým, ktorí to najviac potrebujú. Ján v tomto liste naliehavo vyzýva na bratskú lásku: pre pokrsteného je láska k blížnemu srdcom kresťanského posolstva, prikázaním, ktoré sme dostali „od začiatku“ (2 Jn 1, 5). Ide o konkrétnu, angažovanú a rešpektujúcu lásku, ktorá zároveň zvýrazňuje nerozlučné spojenie medzi ohlasovaním evanjelia a úsilím o premenu štruktúr ľudského spolužitia (porov. encyklika Magnifica humanitas, 30).

Zároveň je láska neoddeliteľná od pravdy, ktorá nie je teóriou, abstraktnou myšlienkou ani utópiou, ale osobou, Ježišom Kristom, ktorý nás pozýva pripodobňovať svoj život jeho životu vo vernej poslušnosti jeho prikázaniam. Súlad medzi láskou a pravdou od nás žiada, aby sme svoju vieru premieňali na konkrétne skutky a s obnovenou radosťou šírili ľúbeznú vôňu svätosti. Pamätajme, že bez pravdy láska skĺzava do číreho sentimentalizmu a pravda bez lásky sa stáva strnulou a chladnou (porov. Benedikt XVI., encyklika Caritas in veritate, 3).

Preto sa dnes evanjelizácia musí vyrovnávať s meniacimi sa podmienkami a dynamikou odovzdávania viery. V niektorých častiach sveta sa toto odovzdávanie takmer úplne prerušilo. Táto situácia si od nás všetkých vyžaduje odvahu čeliť novým výzvam, ako sú náboženská ľahostajnosť, materializmus či egoizmus, ktoré určujú každodenné rozhodnutia. Toto úsilie nás vyzýva, aby sme zachovávali súlad medzi srdcom naplneným láskou k Bohu a k blížnemu a mysľou pevne zakotvenou v pravde evanjelia.

Milí priatelia, misia sa nedá improvizovať. Ohlasujeme to, s čím sme sa stretli, ba viac, spásu, ktorú sme zakúsili, odpustenie hriechov, ktoré nám bolo darované, a objavenie pravého zmyslu života, pretože „každý kresťan je misionárom v tej miere, v akej sa stretol s láskou Boha v Kristovi Ježišovi“ (František, apoštolská exhortácia Evangelii gaudium, 120).

Prosím Pána, aby táto láska zapálila život každého z nás, aby sme ako pokrstení, ako kresťanské spoločenstvo vyšli do sveta a nakazili druhých radosťou, ktorá sa rodí zo stretnutia so zmŕtvychvstalým Pánom, a sprítomňovali ju v našich rodinách, na pracoviskách, poctivým vykonávaním svojej profesie i vo verejnom živote, a tak odolávali pokušeniu uzavrieť vieru iba do súkromnej sféry. Pri tomto apoštolskom úsilí nám Cirkev pomáha uvedomiť si, že ako živé kamene nesieme spoločnú zodpovednosť za budovanie Božieho chrámu (porov. 1 Pt 2, 5).

Milí bratia a sestry, svet nás očakáva a misia sa ešte len začína. Preto vás pozývam, aby sme sa už od tohto prvého slávenia pri našom opätovnom stretnutí pred Pánovým oltárom, tu v Chiclayu a v celom Peru, zaviazali deliť sa o živú nádej, ktorou je Ježiš Kristus, a nechať naše osady, obce a mestá „prekypovať“ evanjeliom, a tak všetkým ohlasovať „Pánovu slávu“. Nech nám príhovor Panny Márie Evanjelizácie (Nuestra Señora de la Evangelización) pomáha pri úlohe ohlasovať radostnú zvesť všetkému stvoreniu (porov. Mk 16, 15). Nech sa tak stane.

Zdroj: VaticanNews, slovenská redakcia