Peru 16. novembra (VaticanNews) Nedeľa 15. novembra zaviedla pápeža Leva XIV. z Chiclaya do historického Cusca a potom do amazonského mesta Pucallpa. V Andách povzbudil veriacich, aby z ľudovej zbožnosti robili školu bratstva a pokoja, a chorým pripomenul ich miesto v srdci Cirkvi. V Amazónii sa zastal pôvodných obyvateľov a odsúdil ničenie prírody. „Násilie páchané na ľuďoch je násilím páchaným na zemi a násilie páchané na zemi je násilím páchaným na ľuďoch,“ zdôraznil Svätý Otec.
V Cuscu: Ľudová zbožnosť ako škola bratstva a pokoja
Desiaty deň apoštolskej cesty do Uruguaja, Argentíny a Peru začal Lev XIV. v Chiclayu, odkiaľ ráno odletel do Cusca, historického mesta v peruánskych Andách v nadmorskej výške približne 3 400 metrov. V Národnom archeologickom parku Saqsaywaman sa stretol s veriacimi a predstaviteľmi ľudovej zbožnosti. Homíliu začal poďakovaním Bohu za život a službu zosnulého arcibiskupa Cusca Mons. Richarda Daniela Alarcóna Urrutiu, ktorý sa o túto cestu veľmi pričinil. Potom sa pristavil pri mieste, na ktorom sa zhromaždenie konalo:
„Krása tohto miesta, ktoré nás dnes ráno prijíma, je nepopierateľná. Saqsaywaman sa ako kamenný oltár týči k andskému nebu, kam dávni obyvatelia vystupovali hľadať božské. Naša kresťanská viera nám však umožnila pochopiť, že v skutočnosti je to Boh, kto zostupuje a hľadá svojich synov a dcéry. Vstupuje do srdca pripraveného prijať ho a žiada od neho odvážne a jednoduché ‚áno‘, aké vyslovila Panna Mária a ktoré navždy zmenilo dejiny.“
Za príklad dal Pannu Máriu, ku ktorej Pán prehovoril v jej dome v Nazarete, uprostred každodenného života, v jej vlastnom jazyku a prostredníctvom znamení jej kultúry. Takto podľa pápeža koná Boh po celé tisícročia a jedným z najkrajších spôsobov, akými sa to uskutočnilo, je ľudová zbožnosť:
„V nej sa pamiatka predkov, viera rodín, láska k Ježišovi Kristovi, dôvera v jeho svätú Matku a úcta k svätým vyjadrujú hudbou, tancom, obrazmi a mnohými ďalšími formami, ktoré sú vlastné dejinám a identite jednotlivých národov. Náboženská slávnosť, púť či procesia preto nie sú iba kultúrnym prejavom: za každým obrazom, spevom, sľubom a znamením je spoločenstvo sŕdc, ktoré hľadajú Boha, a priateľský hlas, ktorý z neba odpovedá a približuje sa k nim.“
Tradičné prejavy zbožnosti preto treba prežívať ako príležitosti na stretnutie s Pánom a na jeho ohlasovanie, vo farnostiach, bratstvách a hnutiach a potom aj vo svete. Svätý Otec sa pristavil aj pri prostredí spoločenstva, do ktorého je zasadené tajomstvo Zvestovania. Mária dozrieva vo viere tým, že žije v spoločenstve, a aj po Zvestovaní sa naďalej delí o každodenný život s ľuďmi vo svojom okolí:
„Stretnutie s Bohom ju neizoluje ani nevzďaľuje od ostatných. Naopak, robí z nej strážkyňu daru, ktorý v nej rastie pre dobro všetkých, jej spoluobčanov i celého ľudstva. Viera neoddeľuje, ale spája s Bohom a s druhými.“
To je podľa Leva XIV. dôležité najmä dnes, v čase poznačenom rozdeleniami, ranami a nedôverou, keď ľudia len ťažko uznávajú, že patria do tej istej rodiny a sú synmi a dcérami toho istého Otca. Náboženské tradície môžu v takomto kontexte veľmi pomôcť, pretože vytvárajú priestory, kde sa ľudia stretávajú vo svetle viery a lásky:
„Procesia môže priviesť na spoločnú cestu aj ľudí s odlišnými názormi. Púť môže spojiť celé rodiny. Slávenie môže zhromaždiť spoločenstvo. Slávnosť patróna sa môže stať príležitosťou na zmierenie, prosbu o odpustenie a nový začiatok. A to je znamenie, ktoré môže siahať ďaleko za hranice mestečka či regiónu a prispieť k tomu, aby sa vo svete šírila kultúra spolužitia, vzájomnej pozornosti a pokoja.“
Veriacich pozval, aby zo svojich slávností urobili „školu bratstva a lásky“, v ktorej budú spoločne pracovať, modliť sa i zabávať sa a starať sa aj o tých, ktorí sú v núdzi, aby radosť patrila všetkým. Ľudové tradície pápež označil za neoceniteľný poklad dobrých ponaučení, najmä pre nové generácie:
„V tejto súvislosti je dôležité zapájať mladých do aktivít, prijímať a oceňovať ich prínos, načúvať im, spolupracovať s nimi a tam, kde je to potrebné, aj tradície obnovovať. Budúcnosť zvykov nespočíva iba v uchovávaní toho, čo sme prijali, ale aj v jeho živom odovzdávaní. Každá generácia prijíma dedičstvo a má zodpovednosť odovzdať ho ďalej obohatené a obnovené, bez strachu otvárať nové cesty a používať nové nástroje.“
Pri formácii mladých treba podľa pápeža dbať na podstatu: oboznamovať ich s dejinami spásy a so životmi svätých, vysvetľovať im kresťanský význam slávnostných chvíľ, deliť sa s nimi o Božie slovo a učiť ich sláviť vieru v Cirkvi. Prostredníctvom tradícií sa tak má odovzdávať živá skúsenosť kresťanského života, ktorého stredom a prameňom je Eucharistia.
Ľudová zbožnosť v Peru je aj hlboko mariánska, pripomenul Lev XIV. Cestu jej obnovy zveril Panne Márii, Kráľovnej Betlehema, Matke a Ochrankyni Cusca, ktorej na záver stretnutia odovzdal Zlatú ružu. Spolu s veriacimi ju prosil, aby darovala pokoj tejto zemi, dala silu trpiacim a všetkým udelila milosť kráčať spoločne v láske jej Syna.
Anjel Pána: Choroba neznižuje hodnotu človeka
Zo Saqsaywamanu sa pápež presunul ku Katedrálnej bazilike Nanebovzatia Preblahoslavenej Panny Márie. Na námestí pred chrámom sa pred modlitbou Anjel Pána prihovoril chorým a starším ľuďom, kňazom a zasväteným osobám. S láskou a vďačnosťou spomenul Mons. Richarda Alarcóna a pozdravil nového arcibiskupa Cusca Mons. Lizarda Estradu, ktorý je ním od 30. októbra. V príhovore Svätý Otec vychádzal z evanjeliového podobenstva o talentoch:
„Tieto starobylé mince predstavujú všetko, čo nám Pán nezištne daroval: náš život, našu vieru, naše povolanie. Ak by sme to však chceli zhrnúť jediným slovom, symbolizujú jeho lásku, ktorú nám dáva, aby sme ju v našom živote rozmnožovali a delili sa o ňu s druhými.“
Najprv sa pápež obrátil na tých, ktorí pre chorobu trpia na tele i na duši:
„V očiach sveta, poznačeného kultúrou vyraďovania a materiálnej produktivity, sa choroba považuje za nešťastie, ktoré znižuje hodnotu človeka. Aká veľká lož! Vo svetle evanjelia je choroba, prežívaná vo viere a spojená s tajomstvom Kristovho umučenia, cestou, na ktorej môžeme rásť v jeho láske a deliť sa o ňu. Vy ste v pulzujúcom srdci Cirkvi: vaše utrpenie, obetované s láskou za spásu duší, za povolania a za pokoj, sa stáva duchovnou silou; vaša slabosť sa premieňa na Božiu silu, ktorá rozmnožuje talenty lásky a vykúpenia.“
Chorým Svätý Otec pripomenul aj svedectvo zosnulého arcibiskupa, ktorý v spojení s Pánovým krížom obetoval sám seba, aby dával život. Potom sa prihovoril kňazom, rehoľníkom a rehoľníčkam, ktorí všetko zanechali, aby kráčali v šľapajach Učiteľa:
„Ako talenty nám boli zverené Božie slovo, sviatosti, pastierske vedenie Božieho ľudu a krása evanjeliových rád chudoby, čistoty a poslušnosti. Akú nesmiernu zodpovednosť nesieme v našich hlinených rukách! Nebojme sa darovať svoj život a celkom sa rozdať pre Krista; tak sa staneme viditeľnými znameniami Božieho milosrdenstva. A to je najlepšia cesta, ako podporovať povolania.“
Pápežov dar Pánovi zemetrasení: Znamenie blízkosti celej Cirkvi
Pri modlitbe Anjel Pána bola prítomná aj socha Ukrižovaného, známeho ako Señor de los Temblores, teda Pán zemetrasení, ktorého obyvatelia Cusca nazývajú Taytacha a uctievajú si ho ako svojho patróna. Kríž, ktorý v priebehu stáročí sčernal od sadzí zo sviečok a olejových lámp, sa uchováva v katedrálnej bazilike. Pápež pripomenul udalosť, s ktorou sa táto úcta spája:
„V roku 1650, keď zem zaburácala a medzi vašimi predkami rozsievala skazu a paniku, stačilo vyniesť posvätnú sochu do ulíc, aby otrasy ustali a opäť zavládol pokoj. Odvtedy obyvatelia Cusca i celého Peru vedia, že v Taytachovi majú bezpečné útočisko pred každou búrkou a pevnú kotvu uprostred otrasov dejín.“
K nohám Ukrižovaného položil Lev XIV. svoj dar, veľké plátno bordovej farby, ktorá je pre Pána zemetrasení charakteristická. Uprostred je zobrazený pápežský erb a po jeho stranách kvety ñucchu, ktoré sprevádzajú Pána zemetrasení počas procesie v Pondelok svätého týždňa, a ruže odkazujúce na Betlehemskú Pannu Máriu a Zlatú ružu. Význam daru vysvetlil sám Svätý Otec:
„Ako viditeľný znak môjho spoločenstva s vašou komunitou som dnes chcel vykonať osobitný úkon úcty: so synovskou láskou darujem bedrové rúško (sudario), aby bolo položené na túto sochu Pána Ježiša. Má byť pápežovým pohladením pre ľud, ktorý vie trpieť s dôstojnosťou a s kresťanskou nádejou. Keď uvidíte Pána zemetrasení odetého týmto rúškom, pamätajte, že všeobecná Cirkev je s vami.“
Po modlitbe a rozlúčke s veriacimi odletel pápež z vysokohorského Cusca do Pucallpy, mesta v peruánskej Amazónii pri rieke Ucayali.
V Amazónii: Krik zeme a krik chudobných sa ozývajú spoločne
Popoludní sa Lev XIV. na nábreží Malecón Puerto Callao stretol s misionármi, misionárkami a zástupcami amazonských národov. Poďakoval im za slová, spevy i za to, že sa s ním podelili o bolesti a nádeje, ktoré nosia v srdci. Po stopách pápeža Františka a jeho návštevy v Puerto Maldonado prišiel podľa vlastných slov ako pastier, aby počúval ich príbehy a kráčal po ich boku. Roky, ktoré v Peru prežil ako misionár a biskup, ho naučili, že Cirkev musí kráčať spolu s ľudstvom, aby verne slúžila Pánovi. S odkazom na apoštolskú exhortáciu Querida Amazonia a jej sen o Amazónii, ktorá bojuje za práva najchudobnejších, povedal:
„Žiaľ, hlas, ktorý sa dnes ozýva z týchto miest, hovorí o ranách, ktoré sa nielenže nezahojili, ale ešte sa prehĺbili. Krik zeme a krik chudobných sa ozývajú spoločne a odhaľujú logiku trhu a vykorisťovania, ktorá ohrozuje samotnú rovnováhu stvorenstva. Ochranu amazonského pralesa nemožno oddeliť od starostlivosti o obyvateľov, ktorí v ňom žijú; integrálna ekológia, sociálna spravodlivosť a duchovný život kráčajú ruka v ruke.“
Svedectvá, ktoré na stretnutí zazneli, viedli Petrovho nástupcu k tomu, aby pomenoval konkrétne rany tohto kraja:
„Prvé svedectvo, ktoré sme si vypočuli, nám pripomenulo, že aj obrana vlastného domova môže stáť život. V posledných rokoch bolo zavraždených mnoho predstaviteľov pôvodných národov, pretože chránili svoje územia. Krv týchto bratov volá k Bohu a od ľudí sa dožaduje spravodlivosti.“
Za neprijateľné pápež označil, že v mnohých spoločenstvách sa pre veľké vzdialenosti a zanedbávanie zo strany inštitúcií odopiera právo na prístup k zdravotnej starostlivosti a vzdelaniu. Nemlčal ani o násilí a zneužívaní:
„V duši i v srdci sa nás dotýka zraniteľnosť, v ktorej žije toľko žien, dievčat a dospievajúcich, ako aj trýznivá bolesť tých, ktoré sú vystavené násiliu a sexuálnemu zneužívaniu, čo zanecháva hlboké rany, často za mlčania spoluviny a beztrestnosti. V každom prostredí korupcia a svojvôľa podkopávajú základnú dôveru v dobrotu človeka. Práve preto však evanjelium zaznieva ako ešte silnejšia výzva na osobné i komunitné obrátenie a ponúka novú nádej na uzdravenie, útechu a nápravu.“
Pucallpu nazval Svätý Otec mladým mestom plným energie a nádeje, poznačeným naliehavou potrebou mravnej a výchovnej obnovy. Vyzval neúnavne pracovať na kvalitnom vzdelávaní, ktoré hovorí jazykmi miestnych národov a vie oceniť vedomosti predkov, no zároveň pripravuje nové generácie na veľké globálne výzvy. Proti tendencii považovať Amazóniu za zásobáreň zdrojov určených na ťažbu treba podľa pápeža postaviť integrálnu ekológiu, zakorenenú v evanjeliu a rešpektujúcu múdrosť národov, ktoré uznávajú, že všetko na svete je vnútorne prepojené:
„Dobre poznáte rany spôsobené bezohľadným odlesňovaním, znečistením vôd v dôsledku nelegálnej ťažby nerastov a únikmi ropy. Nie sú to náhodné nehody, ale trpké plody svojvoľného využívania prírodných zdrojov, ktoré podkopáva existenciu obyvateľstva. K tomu sa pridáva zákerný tieň obchodu s drogami, ktorý zneužíva chudobu mladých ľudí, láka ich na klamlivé vidiny zárobku a vytrháva ich z vlastnej kultúry.“
Sociálnu náuku Cirkvi pápež predstavil ako nástroj, v ktorom sa vedomosti zdedené po predkoch môžu stretnúť s bohatstvom múdrosti Cirkvi s cieľom chrániť práva pôvodných národov. Potom sa obrátil priamo na prítomných:
„Cirkev obdivuje schopnosť amazonských národov odolávať a začínať odznova. Ste svedkami tváre nášho Pána Ježiša Krista, ktorý nezostupuje z kríža, ale dáva život za svoj ľud. Kristus nás nikdy neopúšťa! Kristus je s vami! Cirkev je s vami a vy ste jej členmi! My sme Kristovo telo!“
Úsilie Cirkevnej konferencie Amazónie a Panamazonskej cirkevnej siete podľa pápeža smeruje k tomu, aby sa čoraz zreteľnejšie formovala Cirkev s amazonskou tvárou. Svätý Otec pritom nezamlčal, v akých podmienkach miestna Cirkev pôsobí:
„Je pravda, že robotníkov sa zdá byť málo: váš vikariát, rozlohou porovnateľný s celými krajinami, má len dvadsaťpäť kňazov. Vyjadrujem úprimnú vďačnosť rehoľným sestrám, rehoľníkom a pastoračným animátorom spoločenstiev, laikom a laičkám, ktorí s hrdinskou vernosťou uchovávajú vieru v najodľahlejších končinách. Musíme podporovať a uznávať ich službu.“
Na záver zveril prítomných, ich rodiny a spoločenstvá Preblahoslavenej Panne Márii, Matke Amazónie, a rozlúčil sa slovami: „Kráčajte ďalej s odvahou a nádejou! Nech Boh žehná Amazóniu!“
Homília v Pucallpe: Násilie páchané na zemi je násilím páchaným na ľude
Po stretnutí slávil Lev XIV. svätú omšu vo Villa Deportiva Regional Ucayali. Podľa odhadov miestnych úradov sa na nej zúčastnilo približne 100-tisíc veriacich. V homílii vychádzal z evanjeliového podobenstva o talentoch a zastavil sa pri slovách „pán“ a „sluha“:
„Tieto slová, ktoré sú vo svete tak silno poznačené tvrdými mocenskými vzťahmi, nadobúdajú na Kristových perách nový a prekvapujúci význam. Vyslovuje ich práve preto, aby obnovil náš spôsob myslenia a konania. Tým, ktorí sú vo svete sluhami, totiž Ježiš ohlasuje slobodu a tých, ktorí sa pokladajú za pánov, učí obráteniu. Keď jediný pravý Pán volá všetkých k bratstvu, pozýva nás zmeniť život a pretvárať vzťahy i spoločnosť, v ktorej žijeme.“
Pochvala adresovaná dobrému a vernému sluhovi podľa pápeža odhaľuje, že byť dobrým a verným znamená odpovedať na dobrotu a dôveru, ktorú dostávame od Boha. Talenty sú vlastnosti, ktoré robia život dobrým: keď ich využívame, učíme sa konať spravodlivo a hľadať pravdu, starať sa o blížneho a o spoločnosť. Podobenstvo však hovorí aj o sluhovi, ktorý pánovi nedôveruje a pokladá ho za tvrdého človeka:
„Boh nám však hovorí: Ja dôverujem tvojim schopnostiam, vôbec neutláčam tvoj život, ale milujem ho. Delím sa s tebou o svoje dobrá: zverujem ti ich, aby prinášali ovocie, pre radosť, o ktorú sa chcem podeliť so všetkými. Sluha z podobenstva je teda zlý preto, lebo si myslí, že Boh je ako páni tohto sveta. A páni tohto sveta sa často sami pokladajú za Boha.“
Podobenstvo teda volá prejsť od strachu pred Pánom k dôvere v neho a uvedomiť si, že sme jeho milované deti. Je veľmi aktuálne, pokračoval Svätý Otec, pretože sa pýta, čo robíme s dobrami, ktoré nám Boh dáva, predovšetkým s darom života a darom zeme:
„Tieto dva dary spolu úzko súvisia: jeden nemôže existovať bez druhého. Zdravie nášho života a zdravie zeme, na ktorej žijeme, idú ruka v ruke: preto všetko, čo zraňuje dôstojnosť života, ničí krásu zeme. Ľudská podnikavosť a starostlivosť o stvorenstvo idú ruka v ruke: preto všetko, čo vykorisťuje ľudskú prácu, drancuje životné prostredie. Sociálny pokoj a ekologická rovnováha idú ruka v ruke: preto násilie páchané na ľude je násilím páchaným na zemi a násilie páchané na zemi je násilím páchaným na ľude.“
K hlasu svojich predchodcov Benedikta XVI. a Františka pripojil Lev XIV. aj svoj, aby zdôraznil bolestivé prepojenie medzi ničením životného prostredia Amazónie a ohrozením ľudskej dôstojnosti jej obyvateľov:
„Urobilo sa veľmi málo a veľmi pomaly, zatiaľ čo prostriedky na drancovanie a znečisťovanie stvorenstva sa rozvíjali čoraz rýchlejšie. Zoči-voči týmto zlám nezakopávajme Pánove talenty do zeme. On nám dáva silu naprávať a liečiť utrpenie spôsobené nenásytnou túžbou po nadvláde. V tomto kontexte sa evanjelium, ktoré sme počuli, stáva posolstvom vyslobodenia a nádeje pre celý ľud.“
Je na každom, dodal pápež, aby Pánovi poďakoval za prijaté talenty a používal ich pre dobro všetkých a aby v blížnom videl brata a sestru, s ktorými ich má rozvíjať pre budúcnosť spravodlivosti a pokoja.
Tri výzvy: Pestovať vieru, ľudskosť a radosť
Túto vôľu podľa Svätého Otca vyjadruje gesto, ktoré konáme pri svätej omši, keď k oltáru prinášame plody zeme a ľudskej práce. Vo svetle evanjelia pozval veriacich rozmnožovať zverené talenty pestovaním troch konkrétnych vecí. Predovšetkým majú spoločne pestovať vieru a byť „ľudom, ktorý slávi Božiu spásu a lieči rany ľudstva“:
„Toto poslanie sa začína v modlitbe a živí sa sviatosťami. Keďže je dielom celej Cirkvi, uskutočňuje sa v rodinách a farnostiach, na uliciach a v školách, v nemocniciach a väzniciach. Všade usilovne rozmnožujte Pánove talenty a podporujte spoločenstvo so všetkými mužmi a ženami dobrej vôle.“
Po druhé rímsky biskup povzbudil prítomných, aby pestovali ľudskosť:
„Toto úsilie sa týka predovšetkým mladých, ktorí sú prísľubom peruánskeho ľudu. Týka sa starostlivosti o maličkých a ochrany starších ľudí, solidarity s chudobnými a utláčanými. Konať dobro si vyžaduje bojovať proti násiliu láskou a na korupciu odpovedať čestnosťou. Tam, kde sa človek uzdravuje, zem prekvitá a kultúra lásky uzdravuje od morálneho znečistenia, ktoré je príčinou každej rany spôsobenej stvorenstvu, nášmu spoločnému domovu.“
Napokon pápež vyzval, aby tvárou v tvár každej skúške vždy pestovali radosť:
„Kresťan vie, že radosť nepochádza z bohatstva ani z moci, ktoré ponižujú ako drogy, klamú srdce a zanechávajú ho v úzkosti. Pravá radosť pochádza z viery, pretože jej základom je Božia milosť, ktorá prináša ovocie v našej bratskej obetavosti. Keď prechádzame súženiami a výzvami, budujme spoločne šťastnú, pokojnú a slobodnú spoločnosť a hľaďme na Pána Ježiša, ktorý na svojom kríži nastoľuje pokoj, keď na seba berie všetky naše ťažkosti.“
Na záver homílie Svätý Otec prosil Krista Vykupiteľa, aby sprevádzal cestu peruánskeho ľudu a daroval mu svetlo nádeje, a zveril ho ochrane Nepoškvrnenej Panny Márie.
Návrat do Limy a záver desiateho dňa
Po svätej omši sa Lev XIV. rozlúčil s veriacimi v Pucallpe a večer sa letecky vrátil do Limy. V pondelok 16. novembra má Svätý Otec v rámci záverečného dňa apoštolskej cesty navštíviť domov pre opustených starších ľudí v Callau, sláviť svätú omšu na leteckej základni Las Palmas a následne odletieť do Ríma.
Zdroj: VaticanNews, slovenská redakcia